Barbora chodila do škôlky, keď jej otec odišiel pracovať do baní v západnej časti Európy. „Ani si nepamätám na obdobie, keď bol doma,“ opisuje.
V zahraničí pracoval v intervaloch – tri mesiace v bani, dva týždne voľna. Počas návratov k rodine bolo cítiť, že doma nebýva. „Raz sme umývali riady a on nevedel, kam čo odkladáme alebo čo sa kde nachádza. Jednoducho preto, lebo tam nežil,“ približuje.
Barborine pravé meno, rovnako aj informácie, ktoré by mohli identifikovať jej rodinu, zostanú skryté – na výslovnú žiadosť rodinných členov, u ktorých by spájanie príbehu s ich menom spôsobilo nepríjemné pocity.
Odchod bez rizík
„Keď som sa ho pýtala, prečo odišiel, jednoducho povedal, že v zahraničí bol vyšší zárobok,“ hovorí Barbora. Navyše, možnosť pracovať v cudzine dostal priamo od svojho zamestnávateľa na Slovensku. Ak by sa mu v zahraničí nepáčilo, mohol sa vrátiť späť domov bez toho, aby dával výpoveď. „Rozhodol sa, že to skúsi.“
Na Slovensku to bolo v tom čase ťažké, boli 90-te roky, nezamestnanosť stúpala a prudko nahor išli aj ceny v obchodoch. Napríklad v roku 1993 stúpli ceny o 25 percent. Rast miezd tomu zďaleka nestíhal, životná úroveň našincov sa prepadala. Presne tým argumentoval aj Barborin otec – všetko zdražovalo a zahraničie lákalo vidinou vyššieho platu, ktorým mohol pomôcť finančnej situácii rodiny.
Deti iné fungovanie nepoznali
Barbora má mladšieho brata a ani ten si nepamätá časy, keď bol otec stále doma. „Obaja sme na tom rovnako. Žili sme v tom, že otec robí v zahraničí a nie je s nami každý deň.“
Človek by povedal, že pre deti to bolo ťažké. Ona to však brala pragmaticky. „Nepoznám iné fungovanie, to bol môj normál,“ vysvetľuje.
Navyše, s otcom udržiavali pravidelný kontakt, takže nemali pocit, že by v ich životoch nebol. „Vždy, keď bol preč, tak s ním každý deň niekto telefonoval. On vedel, čo sa deje doma a my sme vedeli, čo sa deje s ním. Keď však prišiel domov, bolo treba kadečo porobiť a vybaviť, takže si veľmi neoddýchol.“
Ako potom vyzerali Vianoce, keď otec priniesol darčeky zo zahraničia? Tešili sa deti na špeciálne hračky? „Určite, dostala som originál bábiky Barbie aj Barbie dom. My sme to však nevnímali, že tie hračky sú výnimočné, boli pre nás normálne. Ani v škole sme si neporovnávali darčeky, že kto dostal lepší. Cereálie Chocapic som ale prvýkrát videla, keď ich ocino doniesol zo zahraničia,“ spomína si s úsmevom.
Barborin otec odišiel pracovať do zahraničia, keď chodila do škôlky. (zdroj: MŠ Sokolov)Svokra namiesto muža
Odkedy sa pamätá, tak v rodičovskom dome žili spolu s otcovou mamou. „Moja mamina žila so svojou svokrou reálne dlhšie, než so svojím mužom,“ konštatuje sucho.
Po odchode otca nastal nový systém. S výchovou a starostlivosťou pomáhala aj starká. „Ona na nás dávala pozor, vodila nás do škôlky a varila.“ S mamou si vraj rozumeli v rámci možností. „Určite to maminu ovplyvnilo, neviem si predstaviť mať muža, ktorý je stále preč a žiť namiesto toho s jeho matkou,“ rozmýšľa nahlas. „No nebola na nás tým pádom úplne sama. Bolo sa s kým podeliť o zodpovednosť za deti. Ale podľa mňa to muselo byť ťažké,“ opisuje svoje pozorovanie Barbora.
S negatívnymi reakciami blízkych na otcov odchod sa nestretli. „Ocino má členov rodiny, ktorí taktiež robili v zahraničí. Všetci sme teda žili podobne.“
Ani okolie a priatelia ich situáciu neodsudzovali. „Moji rodičia boli stále spolu o ocino sa vracal v pravidelných intervaloch. Ľudia ho tak aj poznali, videli ho málo, takže to nikto neriešil. Skôr sa mi zdalo, že ľudia k tomu majú pozitívny prístup, že sa snaží zabezpečiť rodinu. Obmedzil sa, aby sme sa my mali dobre. Žiť mnoho rokov niekde ďaleko od svojho domova na ubytovni s chlapmi nie je asi úplne najľahšie,“ dodáva.
Do zahraničia sa nechystá
Predstava, že by žila rovnako ako otec, sa jej nepozdáva. „Možno je to aj kvôli detstvu, ale neviem si predstaviť žiť niekde mimo Slovenska. Aj kvôli rodine, aj kvôli mentalite a nazeraniu na svet.“
Keď Barbora študovala na vysokej škole, trikrát vycestovala na brigádu za hranice. Išla si zarobiť počas leta. Trvalá práca v zahraničí ju však neláka. „Keby som si mohla vybrať, tak nie. Ak by som sa však ocitla v situácii, že musím, všetko sa dá zniesť,“ pokrčí plecami.
Pri otázke, ako veľmi ovplyvní dieťa to, že je rodič preč, sa zamyslí. „Záleží od toho, akým spôsobom je preč. Nemala som pocit, že by som sa s otcom nevedela spojiť. Boli sme s ním v kontakte a brali sme to tak, že to robí pre nás, aby sme sa mali dobre.“
Opäť spolu
Po dlhej odluke je otec opäť doma, a už na dôchodku. Pre oboch rodičov bolo spočiatku zvláštne znovu spolu bývať. „Určite si museli zvykať. Človek sa vekom mení. Nejaké prirodzené konflikty vznikli čisto z toho, že majú postupujúci vek. K tomu bolo treba pripočítať, že otec nebol dlho doma a mama mala vo veciach zaužívaný systém.“
Staré kamarátstva otcov odchod neovplyvnil, zostal totiž žiť v rodičovskom dome. „Tí ľudia, čo boli jeho susedia, poväčšine zostali jeho susedmi doteraz. Potom mal priateľstvá aj v zahraničí, boli parťáci so slovenskými kolegami.“
Na návštevy k nim vraj baníci nechodia, ale stále sú v kontakte. „Napríklad cez vianočné esemesky,“ dodáva Barbora s úsmevom.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
