"Čo by som povedal, keby sa ma niekto spýtal, aké je to žiť bez intimity? Skôr by som sa opýtal, aký to má dosah naňho. Keby odpoveď znela, že tie túžby si potrebuje napĺňať a je to prirodzené, tak by som povedal, že ja to mám rovnako. Pretože sexualita je prirodzenou súčasťou každého z nás, bez ohľadu na to, ako človek vníma svet, aký je jeho zdravotný stav, či má mentálny alebo fyzický hendikep," hovorí 34-ročný novinár a bloger MATEJ UHLÁR.
Od narodenia je pre detskú mozgovú obrnu na vozíčku a počas dospievania si tiež uvedomil, že je gej.
"Pár hendikepovaným ľuďom som sa s tým zdôveril. Začali za mnou chodiť a pýtať sa, či by aj oni mohli byť inak orientovaní, a že si nevedia predstaviť, že by mali takúto prekážku v ceste," spomína.
O prekážkach v živote, ktoré s tým súvisia, začal blogovať a písať články. Nemá problém hovoriť aj o prežívaní intimity z pohľadu človeka s hendikepom a tiež o tom, ako ho vníma okolie.
"Niekedy človek potrebuje spraviť aj zlé rozhodnutie, aby sa niekam posunul, a ja ich potrebujem spraviť tiež. Bez toho, aby sa ma niekto za každú cenu snažil ochrániť. Chcem mať právo nebyť len vozičkárom, ale plnohodnotným človekom so všetkým, čo k tomu patrí," hovorí.
V rozhovore tiež odpovedá na to
- S akými stereotypmi sa ako človek na vozíčku stretáva.
- Ako počas dospievania pracoval so svojou intimitou a sexuálnymi potrebami.
- Či by prijal sexuálnu asistenciu.
- Či si človek s hendikepom dokáže vybudovať nezávislosť.
- Prečo sú ľudia s hendikepom tlačení iba do určitých profesií.
V jednom zo svojich článkov ste napísali, že telo nie je to, čo by charakterizovalo osobnosť človeka. Dívajú sa na vás ľudia najmä cez váš hendikep a fakt, že ste na vozíku?
Áno. Prvé, čo si na mne väčšina ľudí všimne, je, samozrejme, práve toto. Sú momenty, keď na to musím aj sám upozorniť, najmä čo sa týka priestorov a niektorých logistických vecí, ktoré potrebujete riešiť.
Ale keď to poviem, každý si predstaví ten najhorší variant a prestanú skúmať, čo vlastne dokážem, akým som človekom a aké mám skúsenosti.
Čo vás teda ako Mateja Uhlára charakterizuje, keď opomenieme vozík?
Myslím si, že som úplne obyčajný človek, taký ako všetci ostatní - so svojimi cieľmi, túžbami, talentom, kreativitou.
Stretávate sa v tejto súvislosti s nejakými stereotypmi?
Jeden zo stereotypov, ktorý vnímam, je ten, že keď chce človek na vozíku niečo robiť, tak by to malo byť niečo s počítačom alebo s technikou.
Áno, využívam techniku na to, aby som si uľahčil život, ale nie je to môj hlavný bod záujmu. Ja som vyštudovaný novinár a už popri škole som pracoval vo viacerých periodikách a médiách.
Jedna vec je, ako vás vníma okolie. Ale ako veľmi vnímate svoj zdravotný stav ako komplikáciu vy sám?
Určite komplikácie a prekážky sú, ale treba povedať, že sa to vyvažuje inými vecami. Tým, že som hendikepovaný od narodenia, otváralo mi to mnohé témy, ktorým som sa mohol ako novinár venovať.
Mohol som ponúknuť iný pohľad a inú perspektívu, než keby tie veci písali zdraví ľudia. Myslím si, že každá nevýhoda so sebou prináša aj výhody, lebo musíte hľadať iné cesty, keďže po tých obyčajných to veľakrát nejde.
Založili ste si blog a aj v niektorých svojich textoch sa otvorene zdôverujete so svojím prežívaním. Píšete o tom, ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste gej, ale aj o osamelosti a do značnej miery o prežívaní intimity a sexuálnych potrieb z pohľadu hendikepovaného človeka. Prečo to robíte?
Keď som bol mladší, pociťoval som, že asi patrím trochu niekam inam a nevedel som to zaradiť. Keď som pochopil, že som gej, snažil som sa zakázať si to, pretože by som tak patril už do dvoch komunít, ktoré sú vytláčané na okraj spoločnosti. Nevedel som si predstaviť žiť ešte aj s takouto prekážkou.
