Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Andrea Drínová.
Máme kritické myslenie, takže by sme ho mali vedieť používať. Keď vidím fotografiu pápeža v drahej páperovej bunde, tak by som mal premýšľať nad tým: Mohlo sa to naozaj stať? Je to dôveryhodný zdroj? Existujú nejaké iné zdroje, ktoré ho podporujú? Nie je to jednoduché, hovorí JURAJ PODROUŽEK, odborník na etiku umelej inteligencie z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií (KInIT).
Juraj Podroužek
- má doktorát z filozofie a robil výskum v oblasti sémantiky a analytickej filozofie na Slovenskej akadémii vied,
- je členom národného výboru pre etiku a reguláciu AI,
- spoluzakladal neformálnu skupinu E-tika skúmajúcu etický a spoločenský dosah informačných a komunikačných technologických.
Čo je a čo nie je umelá inteligencia? Ľudia si to často mýlia a niečo volajú umelá inteligencia, aj keď to tak nie je.
Odborníci sa nie vždy zhodnú, čo vlastne môžeme chápať ako umelú inteligenciu. Niektorí sa bránia výrazu umelá inteligencia, pretože sa môžeme dostať do situácie, keď začneme pripisovať takýmto systémom vlastnosti, ktoré nemajú.
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že systémy s umelou inteligenciou sú vlastne systémy, ktoré dokážu do istej miery pracovať autonómne. Nemusíte ich krok za krokom programovať, aby robili to, čo robiť majú.
Najrozšírenejšie systémy s umelou inteligenciou, ktoré dnes máme, sú založené na tzv. strojovom učení. Posuniete im dáta a na nich sa natrénujú. Napríklad im ukážete množstvo obrázkov s mačkou a ony sa postupne naučia, že keď im ukážete obrázok s mačkou, ktorý nikdy predtým nevideli, tak budú vedieť, že s najväčšou pravdepodobnosťou je tam mačka.
O umelej inteligencii môžeme hovoriť v rôznych prípadoch. Môže ísť napríklad o systémy na rozpoznávanie obrazu, hlasu alebo na dopĺňanie textu. Môže ísť o rôzne prekladače alebo triedenie spamu v e-mailoch.
