Ludvik Nábělek pochádza z rodiny organizátorov a bojovníkov SNP, je bývalým šéfom banskobystrickej psychiatrie a švagrom spoluzakladateľa denníka SME Karola Ježíka.
V posledných rokoch sa s redakciou nestretáva, tvrdí, že denník sa odklonil od Ježíkovej predstavy žurnalistiky a prekáža mu aj postoj redakcie k americkej zahraničnej politike či k vojne na Ukrajine. Sám má reláciu Opony na rádiu Slobodný vysielač, ktorý čelí kritike za šírenie dezinformácií.
Redakcia ho ako človeka so spoločnou históriou s denníkom SME požiadala o rozhovor, aby mohol predstaviť svoje názory.
Kedysi ste sa zúčastňovali na podujatiach denníka SME a chodievali ste na Memoriál Karola Ježíka, ktorý denník SME organizoval na počesť svojho zakladateľa. V poslednej dobe však už s redakciou neudržujete kontakty. Prečo?
Má to viac dôvodov. So SME som bol v intenzívnom kontakte, kým Karol Ježík žil, bolo to prirodzené vzhľadom na názorový súzvuk aj pekné osobné vzťahy s mnohými členmi redakcie. Neskôr som už chodieval len na Karolov Memoriál. Chceli sme si uctiť Karolovu pamiatku a poďakovať sa organizátorom za spomienkové podujatie. V posledných rokoch si moja osobná situácia vyžadovala venovať všetky sily starostlivosti o vážne chorého syna, preto som sa aj predčasne vzdal funkcie prednostu kliniky. No vzdialil sa mi aj denník SME jednostranným a čiernobielym pohľadom na svet. Redakcia podľa mňa funguje vo svojej bubline, v priamom rozpore s tým, ako žil a čo chcel od novín ich zakladateľ a môj švagor Karol Ježík. Je mi to veľmi ľúto.
Tak sa najprv porozprávajme o Karolovi Ježíkovi. Aký to bol človek a novinár?
Karol Ježík bol mimoriadny človek, bystrý, vzdelaný, kultúrne rozhľadený, sociálne vnímavý. Bol priateľský a veľmi otvorený, mal potrebu a schopnosť rozprávať sa s ľuďmi z rôznych kruhov a spoločenských vrstiev, neraz aj z okraja spoločnosti. U Karola študenta a potom i neskôr u Karola novinára som videl túžbu komunikovať a usilovať sa pochopiť druhého, ak s ním aj nesúhlasil.
Prácu novinára, vlastné písanie a formovanie novín Karol vnímal ako poslanie, ktorému odovzdal všetko. V práci pre ľudí sa doslova spálil.
Ako ste sa spoznali?
Boli sme v tom istom ročníku na strednej škole v Trnave. Obaja sme mali vzťah k umeniu, chodili sme do klubu poézie, spoločne vydávali školský časopis. Venovali sme sa literatúre, filozofii, výtvarnému umeniu (pamätám sa, ako nás v tom čase fascinoval nadrealizmus), ale i hudbe a zábave.
