Bodné rany na pravom ramene, bodnorezná rana na pravom stehne, bodná rana na vonkajšej ploche ľavého stehna, rana v pravej časti hrudníka s bodným kanálom dĺžky 12 centimetrov, štyri bodné rany v oblasti lopatkovej čiary prenikajúce do dutiny hrudnej.
Rany na chrbte vznikali v rýchlom slede za sebou, na telo pôsobilo násilie rôznorodého charakteru a intenzity, opakovane, v rôznych smeroch. Bezprostrednou príčinou smrti bol ťažký nezvratne úrazovo-krvácavý šok po prudkej strate krvi.
Toľko surové fakty, ktoré opisujú zavraždenie Daniela Tupého, iba 21-ročného študenta, ktorý písal básne, mal rád tvrdý metal a kapelu s kamarátmi. Šli práve z hudobnej skúšky a mali chuť ešte na jedno pivo, veď bol piatok večer. Na dunajskom nábreží ich 4. novembra 2005 prepadla banda neonacistov. Útočili z nenávisti, trvalo to sotva pár minút.
A trvalo 17 rokov, kým verejnosť spoznala ich mená. „S tými menami sme v tíme pracovali už vtedy. Už vtedy, hneď, sme mali vytypovanú túto skupinu a väčšina z nich bola rozpracovaná počas toho prvého víkendu,“ hovorí PAVOL DRAXLER, ktorý v čase vraždy viedol na ministerstve vnútra komisiu na monitorovanie a boj s extrémizmom.
Ako si spomínate na okamih, keď ste sa dozvedeli o vražde Daniela Tupého?
To si pamätám úplne presne. Dozvedel som sa to v sobotu 5. novembra 2005 skoro ráno, k útoku došlo v piatok v noci. Začal sa víkend bez spánku. Išlo sa do toho so všetkou energiou, aby sa v prípade čo najviac zistilo v prvých hodinách, ktoré sú dôležité.
Pavol Draxler. (zdroj: Marko Erd)Vy ste sa podieľali priamo na vyšetrovaní?
Priamo na vyšetrovaní nie, na to som nemal právomoc. Bol som konzultantom v tíme špecialistov krajského riaditeľstva Policajného zboru na extrémizmus.
Aká bola vaša úloha v tomto prípade?
Úlohou protiextrémistického tímu bolo vytýčiť horúce stopy, predovšetkým najprv vysvetliť, čo sa vlastne mohlo stať, odkryť motiváciu a na základe toho určiť skupinu, ktorá mohla stáť za útokom. Následne vyťažiť informátorov a overovať alibi najpravdepodobnejších páchateľov podľa našich analýz.
Pavol Draxler (1980)
- viedol na ministerstva vnútra komisiu na monitorovanie a boj s extrémizmom,
je spoluautorom viacerých odborných štúdií k problematike extrémizmu a radikalizmu,
na túto tému prednášal napríklad na Columbia University v New Yorku, University College London alebo pre branný a bezpečnostný výbor českej snemovne.
Ako to pokračovalo počas tých dní?
Zostavil sa tím, bola to jedna z dovtedy najväčších policajných akcií, pracovalo na tom niekoľko stoviek policajtov, možno aj tristo. Prioritou bolo získať do 48 hodín čo najviac stôp, z ktorých sa budú dať vytriediť tie podstatné. Šlo sa po dvoch líniách. Prvá bola kvantitatívna, bola snaha vyzbierať v prvých hodinách čo najširší záber v neonacistickom prostredí. Druhá, menšia skupina išla po kvalitatívnych stopách, teda vytypovali sa tí, ktorí zodpovedali páchaniu takéhoto činu, ktorí mali históriu v takýchto útokoch.
Môžete opísať mechanizmus útokov? Aké zbrane používali?
Boxery, teleskopické obušky, reťaze, bejzbalové palice, tyče. Bežne nosili pri sebe aj nože, ale málokto mal na to ho aj použiť. Podľa tohto sa aj v prípade tejto vraždy vyšpecifikovali konkrétni ľudia. Jedna vec je udrieť boxerom, dokopať na zemi, iná vec dobodať človeka.
Týchto v slangu volali bodači. Pri vražde Daniela Tupého vraj starší zaúčali mladších. Podľa zistení polície prišli na troch autách, takto vraj bežne chodievali „nájsť si terč na bitku“. Trénovali sa ľudia z tohto prostredia na takéto útoky?
Ako kto. Bavíme sa o prostredí, ktoré spája fascinácia násilím, ale prejavy boli rôznorodé. Niektorí – skôr menšina – cvičili bojové umenia, navštevovali telocvične, posilňovne, učili sa bojovú taktiku aj streľbu. Iní získavali bojové skúsenosti na štadiónoch a bitkami s inými fanúšikmi. A ďalší len priamo bleskovými útokmi na nevinné obete.
Miesto činu pár dní po vražde. (zdroj: SME Pavol Majer )Niektorí útočníci vypovedali, že chodievali „čistiť Bratislavu“, čiže obete boli pre nich špinou. Vyrážali teda von, aby niekoho brutálne domlátili?
Áno, spájacím znakom týchto skupín bolo pouličné násilie. Najviac sa to prejavovalo od polovice 90. rokov do začiatku milénia. Našou prioritou bolo práve dostať pouličné násilie pod kontrolu. To bol veľký problém aj v čase, keď som nastupoval ja, okolo roku 2000.
Prakticky každý mesiac bolo bežné, že došlo k vážnemu dopichaniu nožom, víkendové napadnutia sa týkali každého krajského aj okresného mesta. Za tým dostať tieto násilné skupiny pod kontrolu bolo neuveriteľne veľa práce.
Prečo?
