Text je prepisom relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre http://video.sme.sk. Prepísala ho Lenka Šamajová.
„Mňa nehnevajú veci v jazyku, ale môžu ma hnevať niektorí používatelia alebo používateľky,“ hovorí jazykovedkyňa LUCIA MOLNÁR SATINSKÁ. V rozhovore vysvetľuje napríklad to, ako používať rodovo citlivý jazyk a nepredĺžiť text, ale hovorí aj o nebinárnom experimente so slovenčinou.
Lucia Molnár Satinská
- jazykovedkyňa a prekladateľka pôsobí od roku 2011 v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra v Bratislave,
- medzi jej výskumné témy patria viacjazyčnosť na Slovensku, jazyková krajina, jazyková politika či rodovo citlivý jazyk,
- zároveň sa venuje popularizácii jazykovedy, slovenčiny, maďarčiny a ďalších menšinových jazykov na Slovensku,
- vyštudovala komparatistiku, anglistiku-amerikanistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
Stane sa, že vás niekto predstavuje ako jazykovedca?
Nepamätám si na taký prípad. Skôr ma predstavujú ako jazykovedkyňu a hostku.
Máme ankety, ktoré otvorili tému rodovo citlivého jazyka. Patrí k ním napríklad Vedec roka. Prečo sa to volá Vedec roka? Aj Európska noc výskumníkov mení názov na niečo inkluzívnejšie. Záleží na tom, ako sa to volá?
Záleží na tom, lebo to ukazuje obraz o našej spoločnosti. Pri názvoch je to niekedy tak, že ide o preklad z nejakého jazyka, kde pôvodné slovo je neutrálne, ako napríklad Európska noc výskumníkov.
Nie je to proti ženám, ale čím viac vedkýň máme a uvedomujú si, že sú vedkyne, a nie vedci, tým viac cítime tú potrebu. Ak sa zmení sociálna realita, máme potrebu zmeniť vyjadrovanie.
Sofia Trommlerová povedala, že keď si na Noci výskumníkov musela obliecť tričko, kde bolo napísané výskumník alebo vedec, tiež od mužov nežiadame, aby si obliekali ženské názvy. Ide o dobrý príklad, ako k tomu pristupujeme.
Ako ženy sme na to zvyknuté, lebo keď sa pozriete na administratívne formuláre, bývajú často v generickom maskulíne. Často sa môže stať, že dostanete formulár e-mailom, opravíte ho a pošlete ho naspäť. Niekedy je to úplne nevinné, ale sú prípady, keď napríklad ženu neprijali do zamestnania, lebo chcela pracovnú zmluvu ako zamestnankyňa.
Ako používať inkluzívnejší jazyk bez toho, aby sme predlžovali neúmerne otázky, rozhovory a vety?
V slovenčine sa to dá vyjadriť mnohými spôsobmi. Prvým je zdvojovanie, čiže učitelia a učiteľky. Druhý typ je neutralizácia, čiže učiteľský zbor, pričom ide o hromadné pomenovanie. Tretí princíp tvorí opis, kde môžeme povedať napríklad ľudia zo susedstva namiesto susedia a susedy.
Ak tieto tri princípy striedame v texte, nebude dlhší a zároveň bude pôsobiť prirodzene a zrozumiteľne.
Niekomu môže pripadať slovo študentstvo alebo učiteľstvo neprirodzené.
Pri hromadných pomenovaniach je to tak, že niektoré sú ihneď zaužívané. Niektorým to však trvá dlhšie alebo sú úplne neprijateľné. Ale slová ako študentstvo a učiteľstvo sú zaužívané v mnohých kontextoch, aj keď sa pozrieme do histórie. Napríklad slovo čitateľstvo sa bežne používalo v 30. rokoch minulého storočia. Rovnako napríklad oslavujeme Deň študentstva.
Čo by ste povedali ľuďom, ktorí majú pocit, že ide iba o „woke“ výmysel z Ameriky?
Výhrady vnímam na viacerých rovinách. Môžu byť ideologické, na čo by som povedala, že keď sa mení spoločnosť, mení sa aj jazyk. Potom sú systémové, kde ide o detaily a konkrétnosti.
Som otvorená diskusii, keďže sa bavíme o možnostiach a prostriedkoch. Zároveň ide aj o vnútornú potrebu veľkej časti obyvateľstva.
Ako ovplyvnilo pocitovo náš jazyk to, že máme prezidentku?
Akákoľvek žena v mocenskej roli alebo profesionálnej role, kde predtým nebývala, otvára jazykové a spoločenské možnosti.
Niekedy nestíha legislatíva. Napríklad aj keď prezidentka je prvá žena v tomto úrade, jej kancelária je Kancelária prezidenta Slovenskej republiky. Mali by sme zmeniť zákony, aby boli inkluzívnejšie?
V prípade zákonov ide o veľmi ťažkú oblasť, keďže právny jazyk je veľmi konzervatívny. Je v ňom veľa tradície a mení sa najpomalšie. Zároveň právna logika je trochu iná ako jazyková logika.
