Kedysi sa tu preháňal mladý Ľudovít Štúr. Všade naokolo sú zalesnené kopce, na jednom sa týči hrad Uhrovec. Romantická zrúcanina sa náhle vynára spod borovíc a k vstupnej bráne vedie dlhý most ponad priekopu.
Dávno stadeto odišiel aj posledný kastelán, múry stíchli, strechy zhoreli a cez okná zavial vietor.
„Most sme obnovili v celej jeho dĺžke pred šiestimi rokmi, takisto ako zrútené piliere, pri jeho stavbe sme nepoužili ani jeden klinec," víta nás pred hradom Vlado Žuffa, čerstvý predseda združenia, ktoré tu pôsobí.
Po stáročiach tu vládne čulý ruch, ruina opäť ožila. Ba hrad má znovu aj kastelána.
"Som tu aj cez týždeň, sám sa tu spať nebojím, cez víkend pre návštevníkov navarím guláš alebo fazuľu," hovorí dôchodca Pavel Pavlis, ktorý má vždy poruke historky. Napríklad o tom, ako na hrade mali alchymistickú dielňu, pekáreň aj kohútie zápasy alebo ako našiel v sutinách renesančné vreckové slnečné hodinky zo slonoviny.
Na hrade sa dá aj prespať, z hradných múrov sledovať súmrak nad lesmi, pri ohni sa beseduje do noci.
Hrad Uhrovec obkolesujú lesy Strážovských vrchov. (zdroj: Ivan Dovala)S kelňou v ruke
„Uhrovec je výnimočný z viacerých hľadísk. S obnovou sa tu začalo už na konci minulého storočia, hrad je navyše veľmi zachovalý, nájdete tu románsky, gotický aj renesančný stavebný sloh. Hrad je hodnotný aj mnohými architektonickými detailmi ako krby, záchody, ostenia, ktoré sa na iných zrúcaninách nezachovali,“ opisuje Vlado Žuffa.
V článku sa dočítate
- ktoré hrady sa oplatí cez leto vidieť a prečo,
- prečo sa oplatí stráviť noc na hradnej zrúcanine,
- ako sa dá medzi stredovekými múrmi zoznámiť s budúcou manželkou,
- kde nájdete bezcenné gýče a kde autentickú históriu.
Za dvadsať rokov tu stabilizovali najohrozenejšie časti, zastrešili staré paláce, zrekonštruovali časti zrútených klenieb. Zrejme práve odľahlosť zachránila hrad pred častým osudom zrúcanín, ktoré po opustení slúžili ako zdroj stavebného materiálu pre dedinčanov v okolí.
Záchrana Uhrovca sa dnes dáva za príklad jednej z najcitlivejších pamiatkových obnov.
„Základom je zastaviť proces rozpadu a konzerváciu prepojiť s výskumom, ktorý prehĺbi poznanie,“ menuje hradár.
„Nemenej dôležitá však je aj komunita, hradárstvo priťahuje ľudí podobných hodnôt. Nehráme sa na supermanov, sme obyčajní ľudia, ktorí chcú kvalitne robiť pamiatkovú obnovu. A tak môžeš vidieť, ako stoja vedľa seba na lešení informatik, psychologička, študentka aj nezamestnaný dedinčan, všetci pri spoločnej práci a v družnej debate.“
Martin Slezák na hrade Dobrá Voda. (zdroj: Peter Grznár)Na Champs-Élysées
Na návrší Malých Karpát stojí medzi stromami dvojica veží hradu Dobrá voda, rozľahlej ruiny, ktorá v minulosti strážila obchodnú cestu z Uhorského kráľovstva do Čiech. Keď ho v roku 1316 výpalníckym spôsobom zabral Matúš Čák, bola to prvá písomná zmienka o hrade. Aj jeho napokon čakal typický osud: opustilo ho panstvo, potom odišli aj drábi s kastelánom a o zvyšok sa postarali prírodné živly.
„Keď je pekné počasie, je to tu ako na Champs-Élysées, cez víkend sa premelie aj päťsto ľudí,“ hovorí Martin Slezák, predseda združenia Renova, ktoré na hrade pôsobí od roku 2007.
