S Mečiarom prišla agresia. Pred 30 rokmi prvýkrát od pádu totality zaútočil na slobodu tlače

„Na Slovensku je dnes viac opozičnej tlače ako provládnych novín. Novinári sú takpovediac protivníci.“

Bolo to len pár týždňov po vzniku samostatného Slovenska, keď sa na začiatku februára 1993 minister kultúry za vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Dušan Slobodník vyjadril, čo si myslí o slovenskej tlači.

Ihneď aj menoval denníky, ktoré boli podľa neho protivládne, bolo to vraj SME, regionálne noviny Slovenský východ a Smer, protivládny mal byť aj denník Telegraf, Práca bola podľa neho protivládna zo 70 percent. Doplnil, že tieto údaje má z výskumov. Nikdy však neprezradil akých.

V tom období existoval denník SME len druhý týždeň. Vznikol ako následok toho, že Mečiarovo HZDS, ktoré vyhralo voľby v júni 1992, rozhodlo, že pôvodný denník Smena bude štátnou spoločnosťou, čo umožňovalo zásahy štátnej moci. Výsledkom bol odchod časti redakcie a založenie nezávislých novín.

Dvojnásobný premiér odmietal s médiami hovoriť a označoval ich za nepriateľov Slovenska. (zdroj: Archív SME - Marek Velček)

S nastupujúcim mečiarizmom sa však začal útok aj na ostatné médiá. Premiér Vladimír Mečiar vyhlásil, že má novú zásadu v novom roku. Novinárov vraj už nechce vidieť. A prijímať bude iba vyvolených. Mal to byť len začiatok.

Všetci sa budú čudovať

„Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak by sme boli tak silní, že to prevalcujeme všetko. Tam už sme potom rozhodnutí, je nám to už proste jedno, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“

Pamätné slová predniesol Vladimír Mečiar 27. a 28. novembra 1993 v Zlatej Idke pri Košiciach. Keďže išlo o interné stretnutie predstaviteľov HZDS, bol oveľa otvorenejší než na mítingoch pred priaznivcami. Parný valec z Idky sa stal čoskoro pojmom. A okrem oponentov mieril aj na kritické médiá.

V tom období bol na Slovensku boom v oblasti tlače. Po páde totality vznikali nezávislé noviny, pribúdali aj nové témy ako erotika, ezoterika, bulvár, humoristická aj nacionalistická tlač. V roku 1993 bolo na Slovensku 20 celoštátnych denníkov, vyše 300 regionálnych periodík a 400 časopisov.

Vládna strana HZDS vyhlásila, že väčšina slovenskej tlače je protivládna a protištátna. (zdroj: 5 rokov HZDS vo fotografii)

S týmto rozmachom slobody slova začala mať problém nová vláda, v ktorej našlo prístav mnoho bývalých komunistov, donášačov a novoprebudených nacionalistov. Napríklad poslanec HZDS Roman Hofbauer sa vyjadril: „Na Slovensku vychádza rekordný počet denníkov na taký malý štát a väčšina z nich sa neštíti žiadnych protislovenských lží a dehonestovaní, groteskne sa javia ich podtituly ,nezávislé noviny‘.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Falšovanie dejín aj nacionalistické mýty. Ústava oslavuje 30 rokov Čítajte 

„Bolo dosť paradoxné, že netrvalo dlho po páde totality a noví papaláši chceli napodobiť tých predošlých, mať šesťstotrinástku a vládne noviny. Mečiarovo HZDS vyhralo voľby v roku 1992 a už vtedy v ňom mali utkvelú predstavu, že novinári idú proti nim,“ spomína si dlhoročný novinár a komentátor Ján Füle. „Mečiar bol majster v tom, že si vymyslel nepriateľa a potom ho bravúrne porazil. Aj keď išlo o celkom fiktívneho nepriateľa alebo to bola úplná hlúposť. On však vyšiel z toho ako víťaz."

Článok ohlasujúci prepis zo Zlatej Idky. (zdroj: Archív SME)

Súčasne so pseudoškandálmi prišiel Mečiar a HZDS s obrazom nepriateľa. Mali ich viac, ale jeden zostával rovnaký. Boli to médiá.

Eugen Gindl v Súhrnnej správe o stave spoločnosti: Slovensko 1995, ktorú vydala Nadácia Sándora Máraia, konštatoval, že napríklad podpredseda HZDS Arpád Matejka na školení straníkov rozdelil médiá do kategórií: protivládne, protištátne, opozičné a neproblematické.

„Je nehorázne, ak premiér krajiny vyhlási krátko po vzniku štátu, že novinárov nechce ani vidieť,“ hovorí politológ Grigorij Mesežnikov, ktorý v roku 1993 začal písať komentáre do SME.