Vytváranie bezpečného prostredia pre ľudí bez domova často tkvie v maličkostiach. Pomoc nestojí len na nevyhnutných prácach, ako napríklad na pravidelnej starostlivosti o nízkoprahové nocľahárne, výpomoci s udržiavaním čistoty či praním. Prvé kroky dobrovoľníctva začínajú v empatii a rešpekte. Mnohým urobí radosť dokonca aj obyčajný guláš, priateľská prechádzka alebo partia kartovej hry.
„Ľudia bez domova sú v spoločnosti často odmietaní, ignorovaní. S pohŕdaním či odvracaním pohľadov sa stretávajú denne. Zrazu príde človek, ktorý im chce darovať svoj čas - dobrovoľníci tak vytvárajú kúsok domova a prijatia pre ľudí, ktorí celé dni prežívajú s pocitom menejcennosti,“ opisuje skúsenosť s dobrovoľníkmi Hana Hrmová, koordinátorka dobrovoľníkov organizácie Depaul.
Pomoci ľuďom bez domova v Bratislave sa venujú už viac než 15 rokov v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul. Uplatňujú si takzvaný nízkoprahový prístup, ich zariadenia sú teda dostupné všetkým, čo to potrebujú nehľadiac na zdravotný stav, chýbajúce dokumenty, pretrvávajúce psychické problémy alebo vplyv alkoholu.
„Sme presvedčení, že človek si svoju životnú situáciu môže začať riešiť až potom, keď má naplnené základné existenčné potreby,“ vysvetľuje Hrmová. Nocľaháreň je prostredím, v ktorom môžu ľudia bez domova začať s napĺňaním nevyhnutných potrieb.
Karty aj guľáš
Aby sa ale ľudia bez domova cítili bezpečne a pohodlne, je potrebné dbať na vhodnú starostlivosť o nocľaháreň. Podľa Hrmovej sú schopní dobrovoľníci pomôcť všade. Bezprostredne po otvorení nocľahárne sa zapájajú do čistenia posteľnej bielizne, pripravovania večere alebo do administračných prác. Tu sa vystrieda množstvo dobrovoľníkov – niektorí prichádzajú pravidelne a sú súčasťou kolektívu, iní si výpomoc vyskúšajú raz, ďalší zasa chodia vtedy, kedy im to dovolí čas. Najväčšej obľube sa teší varenie guľáša pre klientov nocľahárne. Vtedy prichádzajú aj celé skupiny študentov, priateľov a pracovných kolektívov. Spolu sú schopní navariť polievku aj pre 200 klientov nocľahárne.
Život ale nie je len o napĺňaní najsúrnejších potrieb. Hrmová opisuje voľnočasové dobrovoľníctvo, počas ktorého „dobrovoľníci nadväzujú priateľské vzťahy s klientmi v útulkoch pre zdravotne znevýhodnených ľudí bez domova,“ vraví Hrmová, „trávia spolu voľné chvíle, ktoré vypĺňajú prechádzkami, kreatívnymi činnosťami aj hraním spoločenských hier.“
Okrem iného, súčasťou pomoci je aj rozvíjanie potenciálu klientov nocľahárne. Ku klientom pristupujú s rešpektom voči ich súčasnej situácii, ale zároveň sa ich dobrovoľníci snažia motivovať a podporiť v tom, v čom sú dobrí.
Hrmová dodáva, že sa zapájajú nielen laici, ale aj profesionáli v expertnom dobrovoľníctve. Prichádzajú z iniciatívy firiem a majú skúsenosti s finančnou gramotnosťou, právnickým poradenstvom alebo oblasťami medicíny. Experti dokážu klientom pomôcť napríklad v príprave na profesijný rozhovor ale aj pri riešení rôznych náročných situácií.
Dobrovoľníctvo je pre Depaul základným stavebným kameňom. Organizácia vznikla na iniciatíve dobrovoľníkov a postupne sa vyformovala do dnešnej podoby.
„Dobrovoľníci, s ktorými spolupracujeme, sa stávajú nositeľmi myšlienky pomoci druhým a búrajú tak mnohé stereotypy v spoločnosti a pomáhajú tvoriť citlivejšiu a vnímavejšiu komunitu,“ dodala Hrmová.
Láskavé prostredie ako samozrejmosť
Nielen nocľahárne sú miestom, ktoré potrebuje bezpodmienečnú láskavosť a prijatie. Centrum sociálnych služieb Pod Karpatami – Domov sociálnych služieb Hestia sa roky venuje mladým ľuďom s mentálnym znevýhodnením. Ich klienti potrebujú akceptujúce a inkluzívne prostredie na to, aby mohli nerušene rozvíjať svoje osobnosti a rásť v bezpečí. Andrea Juránová opisuje vzťah s dobrovoľníkmi ako nevyhnutný.
„Vzhľadom na náročnosť našej práce a najmä pre nedostatok personálu, sa nám mnohé aktivity nedarí realizovať v takej miere, ako by sme chceli.“
Na to, aby svojim klientom zlepšovali podmienky života a zvyšovali kvalitu prostredia, potrebujú podľa Juráňovej aj väčšie skupiny dobrovoľníkov.
„Už dlhé roky sa zapájame do projektu Naše Mesto, v rámci ktorého vieme spoločne s dobrovoľníkmi spraviť veľký kus práce, na ktorú nám v bežné dni neostáva čas a ani energia.“ Takými boli napríklad maľovanie jedálne, telocvične a miestnosť primárne určenú na relaxačné terapie. Dobrovoľníci podávajú pomocnú ruku tam, kde na to centrum nemá kapacity.
Personál centra sa popri tom vo svojej rutinnej práci venuje intenzívnej starostlivosti o ľudí s mentálnym znevýhodnením. Cvičia si spolu sociálne zručnosti, zapájajú sa do tvorivých aktivít a sústreďujú sa na aktivity každodenného života, čo klientom umožňuje cítiť sa rovnocenne a potrebne.
