Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Lucia Cagalová.
„Snažím sa robiť osvetu. Keď mi niekto povie, že ide voliť človeka, ktorý podľa mňa nie je úplne okej, chcem vedieť prečo. A potom sa mu snažím vysvetliť môj názor. Mnohokrát ide o ľudí, ktorí veľa nečítajú, vidia iba niečo v pozadí a nemajú o tom veľa informácií. Takže je dobré ľudí trochu nasmerovať, ako by mali voliť,“ odpovedá RADKA TROKŠIAROVÁ na otázku, či bude ľudí nabádať, aby išli voliť.
Hovorí tiež o tom, aké je to vrátiť sa na miesto, kde ju postrelili, čo by odkázala politikom a političkám a či si stále myslí, že bude navždy dievčaťom, ktoré postrelili na Zámockej.
Radka Trokšiarová prežila teroristický útok v bare Tepláreň, zo zranení sa stále lieči. Jej dvaja kamaráti Juraj Vankulič a Matúš Horváth pri streľbe zahynuli. Je jednou z tvárí tohtoročného Dúhového Pride festivalu, ktorý sa bude konať 22. júla.
Prvýkrát sme sa stretli v Teplárni. Vtedy ste mi povedali vetu, z ktorej ma zamrazilo. Ukázali ste na lavicu a povedali: „Tu som vtedy ležala, postrelená pod lavicou.“ Aké to bolo, keď ste sa tam vrátili?
Prvýkrát po streľbe som tam bola, keď ma prepustili z nemocnice. Bolo to skúšanie hraníc. Na jednej strane to bolo veľmi príjemné. Všetci, ktorí mohli, prišli. Vrátane Romana. Čakali ma tam a veľmi pekne ma privítali. Na druhej strane to bolo zvláštne. Pred Teplárňou bolo neskutočné množstvo kvetov a sviečok. A nebolo to jednoduché. Dalo sa to však zvládnuť vďaka ľuďom, ktorí tam boli. Ja som potom odišla do Kremnice, takže som v Teplárni dlhší čas nebola.
Ešte stále tam chodíte?
Vraciam sa tam na diskusie. Netvrdím, že je to úplne jednoduché. Niekedy sú situácie, keď človeka prepadne pocit strachu. Najmä keď ide okolo niečo blikajúce. S tým mám problém všeobecne, keď niečo hučiace alebo blikajúce ide okolo. Keď som tam bola prvý raz na diskusii, vonku boli policajti a blikali. To bolo naozaj nepríjemné, mala som z toho paniku. Ak je tam viac ľudí, tak s tým nemám problém.
Krátko po streľbe ste pre Aktuality povedali: „Budem navždy dievča, ktoré postrelili na Zámockej.“ Myslíte, že to tak bude? Budete už navždy niekto, koho postrelili v Teplárni?
Momentálne ma tak všetci predstavujú. Ja si z toho robím žarty, že nikto ma inak nepozná. Ťažko povedať. Určite to nebude do konca života, ale stále to bude súčasť môjho života. Nemôžem sa tváriť, že sa to nikdy nestalo.
Asi často myslíte na Juraja a Matúša, však? Spomínate na nich?
Spomínam najmä na Juraja, pretože sme boli bližší kamaráti než s Matúšom. S Jurajom sme mali tento rok osláviť narodeniny spolu v Teplárni. Ja mám narodeniny 11. januára, on by mal prvého februára. Plánovali sme spraviť teplárenskú párty. Takže moje aj jeho narodeniny boli ťažké. Spomínam aj na Matúša, len sme si neboli úplne blízki. Keď na nich spomínam, snažím sa myslieť hlavne na tie pekné veci, nie na ten večer.
Nie je jednoduché vyrovnať sa s takouto dramatickou udalosťou. Ako sa máte?
Ako kedy. Sú dni, keď sa stále niečo deje a je to príjemné. A potom sú dni, ako napríklad dvanásteho. Každý mesiac dvanásteho je mi smutno. Tie pocity sa nedajú ovplyvniť, organizmus sa nedá oklamať. Ten deň je čiernobiely, nie farebný. Trochu sa to zlepšuje, pretože mám psychologickú pomoc. Stále to však kolíše. Nedokážem povedať mám sa dobre alebo mám sa úplne zle. Závisí od situácie.
Vy ste najskôr chodili s barlou, pretože ste mali ťažké zranenie nohy. Ale nedávno ste bežali na Spartan pretekoch. Už ste zdravotne v poriadku?
V poriadku nie, to bude ešte nadlho. Spartan preteky som neodbehla, ale odkráčala s cieľom nevzdať to s cvičením. Bola to pre mňa vízia, ktorú som chcela zvládnuť. Potrebujem mať cieľ. Keď ho nemám, ťažko sa mi čokoľvek robí. Odkedy som to zvládla, je mi lepšie.
Keď sme sa stretli prvýkrát v Teplárni, vy aj vaša mama ste mi povedali, že po útoku ste sa v Kremnici stretli iba s podporou. Aké to bolo doma, keď ste tam boli niekoľko týždňov?
Ja sama som sa čudovala. Niektorí ľudia v Kremnici majú rôzne názory, čo sa týka politiky a tak ďalej. Stretávam sa s tým aj ja osobne. A zrazu boli všetci milí, priateľskí. Niektorí mali svojské otázky, ale keďže ich poznáte, tak im odpoviete.
Čo napríklad?
