Je to taktika, ktorú si človek obvykle zvolí až ako poslednú možnosť, no zväčša má na ňu naozaj vážne dôvody. Dospeje k nej najmä preto, že sa chce ochrániť - a to aj pred tými najbližšími. Pred rodičmi, súrodencami či ďalšími príbuznými. Odstrihnúť sa, prerušiť kontakt, nechať vzťahy ochladnúť.
Takýto liečivý krok pre seba urobila aj Nina, ktorá dlhé roky vyrastala v atmosfére strachu a tyranie. Bola fyzicky aj psychicky týrané dieťa a odkedy si pamätá, jej vzťah s otcom nebol dobrý.
“Nemala som ani desať rokov, keď ma hodil cez miestnosť do koša na bielizeň. Ja aj moji súrodenci sme boli často obviňovaní za veci, za ktoré sme nemohli. Bil nás palicou, remeňom, varechou, občas naším smerom letel aj tanier. Dodnes sa vyrovnávam s tým, že niekedy sme boli bití aj vtedy, keď sme nič neurobili. Raz som dostala bitku aj na narodeniny,” spomína dnes 36-ročná žena.
Nininu identitu denník SME pozná, jej skúsenosť však uvádzame bez priezviska, keďže by to mohlo mať vážny vplyv na jej vzťahy v rodine. Rovnako je to aj v prípade niekoľkých ďalších respondentiek a respondentov v tomto texte.
S otcom je Nina len v prísne obmedzenom kontakte, nevidela ho niekoľko rokov a komunikácia s ním sa za posledných osem rokov obmedzila iba na občasné e-maily z jeho strany.
“Chcela by som nemať žiaden kontakt, no on mi, bohužiaľ, občas napíše. Často ma tie e-maily psychicky rozložia, lebo viem, že v nich bude psychické ponižovanie. Vždy, keď mi píše, chce, aby som si našla partnera a bola chodiaci inkubátor na deti. Aj na našom poslednom osobnom stretnutí na pohrebe babky sedel za mnou v kostole a rozprával veci, z ktorých mi bolo fyzicky zle. Počas obradu mi hovoril, či chcem byť zodpovedná za jeho smrť, lebo jeho najväčším snom je, aby som sa vydala a mala aspoň tri deti, inak som absolútna nula.”
Ľudia sa rozhodujú uťať vzťahy so svojou blízkou rodinou pre rôzne dôvody. Často ide o dôsledok zanedbávania, zneužívania, alkoholizmu, fyzického či psychického týrania, nerešpektovania hraníc, ale môže ísť aj o odsúdenie člena rodiny pre presvedčenia, sexuálnu orientáciu či životnú voľbu.
Podľa psychológov pritom rodinné odcudzenie alebo prerušenie kontaktov vôbec nie je také ojedinelé. “Je to pomerne časté,” hovorí psychologička Eva Vavráková. “Výskumníci z rôznych krajín hovoria dokonca o tichej epidémii, vo Veľkej Británii sa napríklad s odcudzením stretávajú v každej piatej rodine. Hoci príčiny odcudzenia môžu byť rôzne, práve dobrovoľné prestrihnutie kontaktu zo strany dospelých detí voči členom primárnej rodiny je narastajúcim trendom,” vysvetľuje.
Ďalej sa dočítate:
- Prečo sa jednotlivé respondentky a respondenti rozhodli prerušiť kontakty s rodinou,
- v čom môže byť tento krok liečivý,
- že problém nie sú len rodičia, ale aj súrodenci a širšia rodina,
- prečo sa pri niektorých ľuďoch neoplatí čakať na zázrak,
- ako problematiku nastavovania hraníc vníma psychologička.
Päsťou do tváre od otca
Nina hovorí, že ona aj jej súrodenci si z detstva odniesli traumy a v istom bode prakticky každý utiekol z domu. Jej brat a sestra sa skrátka zbalili a odišli, ona “utiekla” tradičnejším spôsobom - na vysokú školu.
Z Považskej Bystrice sa presunula desiatky kilometrov ďalej do Bratislavy a až v dvadsiatich rokoch nastalo v jej živote oslobodenie. “Nielen po psychickej stránke. Zlepšilo sa aj moje fyzické zdravie. Dovtedy som totiž žila v neustálom strese a strachu o svoj život a telo na ten stres reagovalo. Keď som odišla, prestala som mávať migrény,” spomína.
Ťažká minulosť s otcom sa na nej podpísala s dlhodobými dôsledkami a dnes jej ich pomáhajú zvládať antidepresíva a psychoterapia. V rodine však došlo ešte k inej tragédii, keď si Ninina sestra v dospelosti vzala život. “Myslím si, že to bolo aj kvôli tomu, čo sme zažívali s otcom,” vraví dnes Nina.
Posledný fyzický útok zažila od otca ešte na vysokej škole. “Dostala som päsťou do nosa a vtedy mi prvýkrát v živote tiekla z nosa krv. Neskôr, keď som o uťatí kontaktu povedala mojej psychiatričke, reagovala, že to bolo dobré rozhodnutie. Podľa mňa by sa človek nemal nútiť do udržiavania vzťahu. Do našich hláv sú vtláčané dogmy, že si máme ctiť otca a matku, ale myslím si, že si to musia zaslúžiť, nie, že sa dieťa narodí a bude ich aj napriek teroru velebiť,” hovorí.
Psychologička Vavráková konštatuje, že naše predstavy o rodinách sú často idealizujúce a nezodpovedajú realite. “Aj preto môže byť v spoločnosti sklon hodnotiť odcudzenie ako niečo negatívne. V skutočnosti však prerušenie kontaktu má svoje oprávnené a často vážne dôvody. Skôr než kriticky by sme na tento fenomén mali nazerať s pochopením a empatiou,” odporúča.
