Keď mal 16 rokov, pridal sa k bratislavským skinhedom. Písali sa vtedy 90. roky. Vraví, že v mladosti bol rasistom a LGBTI+ ľudí poznal iba z filmov ako Policajná akadémia, ktoré ich zobrazovali v latexe ako „úchylných ľudí“.
„Žili sme len s otcom, ktorý bol nastavený tak, že všade bol Tiso a Hlinka a tieto veci sa nespochybňovali. Byť skinhedom a ultranacionalistom bolo teda v poriadku,“ hovorí dnes 43-ročný architekt ADAM DZAMBA.
Jeho postoje sa začali meniť, keď prišiel na vysokú školu a začal cestovať. V júni po prvý raz spoluorganizoval dúhové podujatie Pride Bardejov.
„Nie každý musí niečo organizovať. Stačí, keď ľudia prestanú nenávidieť,“ hovorí. „Musíme bojovať, aby mal iný človek rovnaké práva, ako ja. Keď už pre nič iné, tak preto, že jedného dňa v takej krajine aj moje práva môžu byť v ohrození. Žijeme tu vedľa seba, tak sa jeden druhého zastaňme.“
V akom veku ste sa stali skinhedom?
Niekedy v rokoch 1995 až 1996, mal som vtedy asi šestnásť rokov. Prišiel som k nim prirodzene aj s kamarátmi, ktorí mali podobné zmýšľanie ako ja.
V tých rokoch mal málokto silné vlastenecké povedomie, v akom som bol vychovávaný. Chodil som na základnú školu na Jesenského ulici v Bratislave. Možno dvaja moji spolužiaci videli veci podobne ako ja. Samostatné Slovensko nikto veľmi nechcel, ani na strednej takých ľudí veľa nebolo.
Skíni toto mali a to mi imponovalo. To, že potom smerovali k náckovstvu, je druhá vec. Z takzvaného národovectva skínov som vytriezvel veľmi rýchlo. Dlhšie mi už trvalo zbaviť sa toho, čo na tom bolo atraktívne - muzika, pocit, že niekam patríš. Keď má človek šestnásť, sedemnásť rokov, tak sa mu ťažko odchádza od niečoho, čo vníma ako dôležité.

Boli ste rasista?
Určite áno. Nemyslím si však, že by som bol rasista, ktorý si myslí, že treba vykynožiť všetky iné rasy. Skôr som bol rasista v slovenskom ponímaní, teda primárne proti Rómom, že sú príťažou. Človek si musí niečo naštudovať, kým začne chápať, že je to inak. Prekážali mi černosi, ktorých som, samozrejme, nikdy dovtedy ani nevidel. Bol to taký ten „slovenský sedliacky rasizmus“: niečo, čo nepoznám, je odporné.
Nemyslím si pritom, že by som tomu nejako veril, hoci ťažko sa mi k tomu po toľkých rokoch vyjadruje. Ale subkultúra to v človeku živila. Keď majú všetci červenú, tak si ju dám aj ja.
Chodievali ste sa so skinhedmi biť do ulíc?