Snažíme sa nakopávať systém a kompetentných ľudí k dobrému hospodáreniu s prírodnými zdrojmi. A robíme to pozitívnymi príkladmi a spoluprácou. Hovorí TOMÁŠ KUŠÍK , predseda Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia, ktoré obnovuje slovenské mokrade a rieky.
"Štátne inštitúcie sú našimi projektovými partnermi a hoci to trvá na náš vkus veľmi dlho, už pred desiatimi rokmi sme si mysleli, že naše revitalizačné projekty už budú robiť len oni, som optimista a už teraz vidím aj istú generačnú aj mentálnu výmenu," vysvetľuje.
"V systéme sú mnohí ochotní a šikovní ľudia, ale ako celok to funguje značne náročne. Napríklad v eurofondoch nám to občas pripadá, že Slovensko ich čerpá najmä vysokými platmi úradníkov, ktorí aktívne bránia čerpaniu eurofondov," dodáva.
V rozhovore sa dočítate aj:
- aký teplotný rozdiel namerali v pôde kukuričného poľa a neďalekej mokrade,
- či je náročné a drahé obnoviť mokraď,
- či raz Slovensko zbohatne na svojich zásobách pitnej vody,
- prečo majú v BROZ trpezlivosť na spoluprácu so štátnymi inštitúciami.
Sú slovenské mokrade niečím svetové?
Máme mokrade výnimočné aj zo svetového pohľadu. Patria medzi ne podzemné mokrade v jaskyniach Demänovskej doliny a jaskyňa Domica v Slovenskom krase. Prísnym výberom boli posúdené ako svetový unikát a zaradené medzi svetové prírodné dedičstvo UNESCO.
Okrem toho u nás žijú v mokradiach druhy, ktoré nikde inde na svete nie sú. Drobný hlodavec, pozostatok z ľadovej doby – hraboš severský panónsky. Prežil a vyskytuje sa v mokradiach len v časti panónskej oblasti, hlavne na Slovensku, čiastočne v Maďarsku a Rakúsku. Je ohrozený a musíme ho chrániť práve tu.
Všetky mokrade sú však dôležité, či sú svetové, alebo nie.
Čo vás fascinuje na mokradiach?
Život v mokradiach ide nesmierne rýchlo. Kde je voda, ide všetko rýchlejšie. Špeciálne to vidno na jar, vtedy život z mokrade priam kypí. Mám rád, keď to čvachce, bzučí, cvrliká, ozývajú sa žaby, lietajú vtáky. V mokradiach je na malej ploche koncentrovaných veľmi veľa druhov.
RNDr. Tomáš Kušík, PhD.
- Je predsedom Bratislavského ochranárskeho združenia (BROZ).
- V BROZ pôsobí od jeho vzniku v roku 1997, poslaním tejto organizácie je praktická ochrana prírody - projekty na ochranu a obnovu mokradí, vodných tokov, lesov alebo vybraných vzácnych druhov rastlín aj živočíchov.
Vyštudoval environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
Jeho záujmom a vášňou sú lužné lesy a Dunaj.
V rámci propagácie ochrany prírody natočilo BROZ aj viacero dokumentárnych filmov, ktoré sú voľne dostupné na internete.
Vo vašich projektoch obnovujete mokrade. Čo to znamená? Že ich vraciate tam, kde boli, alebo budujete nové, ako keď si urobím jazierko na svojej záhrade? A dá to veľa práce, obnoviť mokraď?
Jedno aj druhé má zmysel. Najjednoduchšie je obnoviť mokraď tam, kde bola, kde si to príroda sama ukazuje a sú na to vhodné podmienky.
My obnovujeme pôvodné ramená Dunaja a tým privádzame vodu do území, ktoré boli zničené umelými ľudskými zásahmi – napríklad do bočných ramien riek, ktoré boli odstavené od prívodu vody, alebo do ústí, ktoré boli zasypané kameňmi.
Samo sa to nezlepší a na riešení sa zhodujeme už aj s vodohospodármi – priviesť vodu tam, kde predtým bola a kde si to príroda pýta. Nevymýšľame nič nové.
V rámci územia Slovenska, kde sú najvýznamnejšie mokrade? Sú to tie, o ktoré sa staráte práve vy?
Jedny z najvýznamnejších aj najväčších sú práve Dunajské luhy – vnútrozemská delta Dunaja.
V Európskom parlamente teraz prešla nová legislatíva pre prírodu. My na Slovensku už máme túto legislatívu pomerne prísnu, nestačí to a treba ísť ešte ďalej?
Nová legislatíva je o obnove prírody. Máme relatívne dobré nástroje na ochranu existujúcej prírody, aj keď prax niekedy zaostáva. Aj zmena klímy však potvrdzuje, že prírodu treba aj obnovovať.
Členské krajiny teraz budú musieť pripraviť národné revitalizačné plány a stanoviť si konkrétne ciele, čo obnovia. Je tam aj veľmi ambiciózny celoeurópsky cieľ, obnoviť 25-tisíc kilometrov tečúcich riek. Niečo, čo my už robíme. Potvrdzuje nám to, že naša práca má zmysel.
Niečo aj neprešlo, napríklad ochrana rašelinísk, po lobingu krajín, ktoré vo veľkom ťažia rašelinu. Ale celkovo sa z novej legislatívy veľmi tešíme.
Na klimatických konferenciách sú už samostatné panely o význame biodiverzity, už to nie je len o emisiách a ich znižovaní. Čo sa zmenilo, že biodiverzita začína byť témou aj pre klimatickú krízu? Prečo sa to deje až teraz?
Dôležité je, že sa to deje. Biodiverzita je indikátorom zdravej krajiny. Bez zdravej krajiny klimatickú krízu nevieme zvládnuť a ani neprežijeme. Vybetónovať krajinu, aby ňou povodeň rýchlejšie prešla, nie je riešenie, ani urobiť potrubie, keď nám voda zrazu chýba.
Ako sa Slovensko stará o svoju vodu? Je dobrým hospodárom?
Určite si vieme predstaviť aktívnejší a lepší prístup štátu k prírodným zdrojom, vrátane vody. Štát tu má veľké rezervy. Napríklad o rieky sa stará, aj kvôli malým financiám nedostatočne, buď robí len nevyhnutnú údržbu alebo rieši havarijné situácie ako sú povodne.
Našu úlohu vidíme aj v tom, nakopávať systém a kompetentných ľudí smerom k dobrému hospodáreniu s prírodnými zdrojmi. A robíme to pozitívnymi príkladmi a spoluprácou.
Štátne inštitúcie sú našimi projektovými partnermi a hoci to trvá na náš vkus veľmi dlho, som optimista a už teraz vidím aj istú generačnú aj mentálnu výmenu.
Takže to ide dobrým smerom?
V systéme sú mnohí ochotní a šikovní ľudia, ale ako celok to funguje značne náročne. Napríklad v eurofondoch nám to niekedy pripadá tak, že Slovensko ich čerpá najmä na vysoké platy úradníkov, ktorí aktívne bránia čerpaniu eurofondov.
Ale máme aj veľmi pozitívnu skúsenosť. Viaceré projektové dokumentácie pre naše revitalizácie kreslia projektanti zo Slovenského vodohospodárskeho podniku, čo je štátny podnik, sú tam šikovní mladí chalani, je radosť s nimi robiť a vymieňať si poznatky.
Je pre vás dôležité, kto je ministrom životného prostredia?
