Do odboja proti komunistickému režimu sa ako mladí idealisti zapojili aj s manželkou. Za velezradu mu potom komunisti prisúdili povraz. Ján Zeman, ktorý bol jedným z najdlhšie väznených politických väzňov v komunistickom Československu, zomrel 4. septembra – tri mesiace pred nedožitou storočnicou.
Desaťročia žil sám, v tichu svojho myjavského bytu plného spomienok. Občas si zobral do rúk album, ktorý pripomínal ich najkrajšie časy. Jediné, čo po nich zostalo.
Keď manželov Jána a Oľgu Zemanovcov zatkla v roku 1949 Štátna bezpečnosť, zhabali aj ich album s fotografiami. Neskôr ho našiel na smetisku človek, ktorý mladý pár poznal z videnia. Prišiel za Oľginými rodičmi a ponúkol sa, že im ich predá. A tak sa čiernobiele portréty, ktoré pripomínali zopár ich šťastných momentov, nakoniec zachránili.
V tom čase však už boli obaja vo vyšetrovacej väzbe. Ján mal 26, Oľga 22 rokov. Manželmi boli iba dva roky.
Ján, ktorého pri výsluchoch vyšetrovatelia bili, myslel len na to, čo prežíva jeho manželka. Keď mu bolo najhoršie, predstavoval si, ako sa opäť stretnú.
Ján Zeman s fotografiami, ktoré sa zázrakom zachránili a pripomínali mu šťastné časy. (zdroj: Katarína Acél Gáliková)Spoznali sa vo svojej rodnej Myjave ešte ako deti. Ján Zeman sa narodil v roku 1923, Oľga Sandanusová v roku 1927. Vyrastali vedľa seba a Oľga sa čoskoro stala pre Jána jedným z najbližších ľudí. V živote ich vtedy nemal veľa. Mama mu zomrela, keď mal dva roky, veľmi skoro aj jeho brat Paľko. Otec odišiel z chudobného kopaničiarskeho kraja za zárobkom do Ameriky a nakoniec za oceánom zostal.
Jána vychovávali starí rodičia. Vzdelaní evanjelici, ktorí mali v úcte Štefánika, Masaryka a demokraciu prvej Československej republiky. A v jeho postojoch ho ovplyvnili aj neskôr. Už počas druhej svetovej vojny bola na Myjave silná odbojová tradícia, povstalcom a partizánom pomáhali mnohé rodiny vrátane tej jeho.
Krátke časy spoločného šťastia
Po otcovi, ktorý bol amatérskym vynálezcom a mal niekoľko patentov, zdedil Ján cit pre všetko technické. Krátko po druhej svetovej vojne sa zamestnal v myjavskej fabrike v konštrukčnom oddelení, kde si všimli jeho talent. V roku 1947 získal vysoké štátne vyznamenanie za obnovu vojnou zničeného priemyslu. No tento rok bol preňho dôležitý aj v inom.
„Mali svadbu s Olinkou, bol to krásny májový deň,“ spomínal.
Lenže čoskoro prišiel Víťazný február, keď si komunisti uzurpovali moc v celom Československu. Odborníkov vo fabrike vystriedali stranícke kádre. Namiesto výroby armatúr sa rozbehla v továrni podobne ako počas vojny zbrojná výroba. A začali sa aj prenasledovania ľudí, ktorí sa novej moci nepáčili.
Bolo to však aj obdobie, keď mnohí verili, že je možné zvrátiť komunistickú totalitu. A Ján s Oľgou ako presvedčení demokrati neboli výnimkou.
Jedného dňa zazvonil na dvere mladých manželov istý Štepán Gavenda, človek, ktorý sa zapojil ako partizán už do odboja proti nacistickej totalite. Po roku 1948, keď z Československa odišiel, sa dostal v zahraničí do kontaktu s exilovou skupinou, ktorú založil major František Bogataj – bývalý šéf paraskupiny Carboun vycvičený vo Veľkej Británii.
Ako zaslúžilí odbojári chceli robiť niečo aj proti komunistom, ale za železnou oponou potrebovali spojky, ktoré by im dodávali strategické informácie. Štepán Gavenda sa vrátil späť a ako agent chodec si začal budovať celú sieť spolupracovníkov.
Keď prišiel k Zemanovcom domov, prijala ho Oľga, Ján bol ešte v práci. Po príchode otvoril obálku a prečítal si správu.
