Antropologička Tužinská: „Korene“ a „burina“? Príbehy o pôvode a čistote majú háčik

„Vždy, keď vidím použitie pojmu vlasť, kladiem si otázku, či je stanovisko o nej otvorené a vedie k dialógu a k vzájomnej zvedavosti. Či je v ňom cítiť rešpekt, alebo skrytú hanu. Nemusí to ani spočívať v samotných slovách, stačí tón hlasu,“ hovorí kultúrna antropologička HELENA TUŽINSKÁ.

Odpovedá na otázky o koreňoch, identite, ale aj o lokálpatriotizme, či o tom, ako funguje propaganda a ako sa jej postaviť.

„Sociálne výzvy, ktorým denne čelíme, je potrebné riešiť v ich vlastných podmienkach. Lokálne spoločenstvo má zvyčajne najlepšiu odpoveď na vlastný problém, je najväčším znalcom svojich životných situácií. Dobré riešenie sa nedá nájsť od vzdialeného stola,“ vysvetľuje.

Čo sú korene?

Termín korene ľudia zvyknú používať ako metaforické označenie svojho spojenia s miestom pôvodu. Čo ten „koreň“ môže byť? Je to niečo, čo považujeme za vlastné.

V slove vlastné počujeme slovo vlasť. Medzi vlasť a „korene“ by som však nedala rovná sa, pretože „korene“ môžu byť na rôznych miestach. Tiež by som rada upozornila, že „korene“ nemusia znamenať domov, ľudia sú neraz mimo svojich „koreňov“ a tvoria domov inde.

Alebo termín – expat – odvodený od patria, opäť vlasť, kam patríme. Expati sú ľudia mimo svojej vlasti.

Čo pocit domova tvorí?

Zvyčajne sú to spomienky tvorené v kontakte s určitými ľuďmi, udalosťami, vecami. Neraz aj veci symbolizujú, aktivujú a udržujú naše spomienky, čoraz viac sa skúmajú ich senzorické podoby. Domov nemusí nevyhnutne byť fixovaný miestom.

Ako korene fungujú?

Opakom kultúrneho šoku je kultúrny komfort, keď nemusíme „prekladať“ nikoho iného do vlastného porozumenia. Môže sa to pokojne diať aj v rámci jedného jazyka, aj v rámci jednej skupiny. Keď ľudia hľadajú „korene“, tak aj prostredie sebapotvrdzovania a možno aj hrdosti. Ak zmenili svoje perspektívy, čo je bežné na oboch stranách, návrat „ku koreňom“ nemusí byť komfortný.

Máme všetci nejaké korene? Ako funguje metafora koreňov v prípade ľudí žijúcich na vode?

Bežný pohľad na „korene“ je etnocentrický, keďže už predpokladá usadený spôsob života. Ten dejinne prichádza až s roľníctvom. Podstatne väčšia časť ľudskej existencie má migračnú povahu.

Mali by sme zobrať do úvahy, že usadenie sa na celý život je z hľadiska ľudského vývoja novodobá záležitosť. Otázka je, čo je to „platidlo“, ktoré v danej sociálnej skupine určuje identitu. Často to „korene“ nie sú.

Skúmajú kultúrni antropológovia korene?

Hoci „korene“ nepredstavujú odborný pojem, pravdaže si všímame, ako sa procesy pomenovania pôvodu a domova líšia v rôznych spoločnostiach, historicky, regionálne a aj globálne. Kladieme si skôr otázky, s čím sa ľudia stotožňujú, čo všetko je pre nich sebaidentifikačný faktor. „Korene“, alebo presnejšie identifikácie, sú veľmi premenlivé až situačné a viacnásobné.

Antropologička Liisa Malkki napríklad upozorňuje na používanie metafory koreňov v súvislosti s rôznymi typmi migrácie. Ukazuje, ako národné identity teritorializujeme. Sú firmy, ktoré so zamestnancami sťahujú množstvo vecí z ich pôvodného prostredia, sťaby korene aj s črepníkom. Naopak, v prípade utečencov však bežne počujeme metafory vody – „vlna“, „prílev“. Metafory vody u niektorých môžu podnecovať pocit ohrozenia. Utečenci, hoci cestujú bez množstva vecí, však „korene“ majú rovnako.

Antropológ Thomas Hylland Eriksen a ďalší výskumníci ukázali, že čím viac identít ľudia zažívali či deklarovali, tým menej boli ochotní vstupovať do medziľudských konfliktov. Ich sebapotvrdzovanie a sebavedomie bolo totiž späté s mnohými z ich tvárí. „Koreň“ v princípe nikdy nie je len jeden a ťažko by sme sa dopátrali toho „prvého“.

Ak už chceme zostať pri biologickej metafore, korene sú tiež nekonečne rozmanito prepletené, menia sa v tvaroch, farbách, ba putujú, predlžujú sa či rozvíjajú do priestoru.

Keď sa identifikovali len s jednou z identít, čo sa dialo?

Čím viac sa ľudia identifikujú iba s jednou z identít, o to viac vymedzovania sa voči druhým preukazujú. Hociktorá z nich môže byť politickou vlajkou, dokonca sa môže javiť ako jedinečná. Ak je o tejto vlajke presvedčená skupina, hovoríme o sociálnom fakte. Posledné storočia pozorujeme inštitucionalizáciu etnickej a konfesionálnej identity, neskôr rodovej a korporátnej identity.

Dokazovanie sa seba samého sa najčastejšie deje cez niečo, čo v kultúrnej antropológii označujeme ako mýtus. Veľmi častým je ten o čo najstaršom pôvode, s motívmi hrdinstva či obetí. Treba zdôrazniť, že tieto mýty s dejinnou pravidelnosťou politici a marketéri radi oživujú, najmä v čase kríz.

Prečo ľudia odchádzajú z miesta, ktoré volajú domov?

Migrácie sú dobrovoľné a nedobrovoľné a hranica medzi nimi môže byť tesná, aj tekutá.

Tých pohnútok je samozrejme množstvo, ale zvyčajne je potrebných viac faktorov na to, aby človek, hoci aj dočasne, opustil svoju domovskú krajinu. Štatisticky, minulý rok na celom svete približne 100 miliónov ľudí opustilo svoje domovy z donútenia, dvakrát toľko ľudí cestovalo za prácou a 900 miliónov ročne je turistov, pričom väčšina z nich pochádza z Európy.

Za dobrodružstvom či oddychom teda putuje deväťkrát viac ľudí ako za nádejou bezpečia. Nebezpečie môže prísť zo strany štátu, neštátnych subjektov, prírodnej katastrofy, ale aj v rámci spoločnosti. Stačí, ak ľudia nemôžu byť plnohodnotnými členmi spoločnosti, ak sú ohrozené ich základné potreby a práva.

Neraz ľudia odchádzajú pre stratu vlastnej dôstojnosti, ktorá nemusí byť pre iných očividná, a preto je veľmi ťažké objektívne to zhodnotiť.

(zdroj: Marko Erd)

Keď som sa pýtala rôznych ľudí, prečo je Slovensko dobrá krajina na život, takmer každý spomenul aj krásnu prírodu. Môže príroda ľudí primať k návratu, má takú silu?

Príroda je neoddeliteľná od zážitkov, ktoré tam ľudia mali. Príroda sama nestačí pre pocit domova. Môžeme bývať v malebnom kraji, ale ak tam nie sú dobré spomienky, nie je prístup k pitnej vode, dobrá škola, práca, kultúra, vzájomný rešpekt, ľudia ich buď spoločne vygenerujú, alebo ich budú hľadať inde.

Kultúra a príroda sú prepojené. Preto aj pocit uspokojenia z návratu do rodiska je podľa niektorých autorov doslova vpísaný do tiel, vtelený, a je tam aj veľmi silný rozmer vzťahovosti.

V akom veku si človek už uvedomuje svoju národnú identitu?

Asi by som nepoužila priamo pojem národná, ak však máte na mysli kultúrnu podobnosť, niektoré štúdie hovoria dokonca o veku štyroch rokov, keď si deti uvedomujú rôznosť na prvé počutie aj videnie. V období hľadania sebaidentifikácií širších, ako sú príbuzenské kruhy, sa deti pýtajú, kam ešte inam patria.

Každodenne ľudia aktivujú rôzne schémy uvažovania o sebe a o druhých, neraz stereotypne, a je to bežné. Tento proces tvorby skupinovej identity však nie je samozrejmý. Poznanie zákonitostí, ako sa tvorí história, ako sa v nej menia identity aj občianske princípy, je pre spolužitie kľúčové.

Keď niekto povie, že je lokálpatriot, je za tým vždy nacionalizmus, vedomý či nevedomý?