Podnikateľka Čierna: Slovensko je akoby dve krajiny

Námestie v Rimavskej Sobote sa v ničom zásadnom neodlišuje od námestí mnohých iných stredne veľkých miest na Slovensku. Aj tak je podľa aktivistky a podnikateľky Miroslavy Čiernej jedným z najkrajších námestí v okolí.

Práve na ňom po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej organizovala Čierna verejné protesty. "Neexistovalo, že by sme aj v Rimavskej vtedy niečo nerobili," hovorí, ako spolu s ďalšími ľuďmi vytvorili neformálnu skupinu miestnych aktivistov. "Odvtedy sme v jednom kole," povie.

Do Rimavskej Soboty sa Čierna prisťahovala, keď mala dvadsať rokov. Narodila sa v neďalekom Veľkom Krtíši. Hovorí, že Rimavskú má radšej ako mnohí rodáci, do mesta sa hneď zaľúbila.

Nadchlo ju živé mesto s mamičkami s kočíkmi, študentmi aj kultúrou. Od roku 2004 mala obchod s oblečením, no ten neprežil covid. Potom podnikala z domu, vyrábala a cez e-shop predávala voskové obrúsky a vrecká. Teraz uvažuje, ako ďalej.

Mesto na Gemeri však pomaly podľa Čiernej pustne. "Vidím, ako mesto za tie roky upadá a smutnie a je mi to nesmierne ľúto, lebo tu smutnejú aj ľudia," hovorí.

Aj preto sa snaží spolu s ďalšími v meste niečo robiť. Aktivistická skupina prežila aj po protestoch, no je malá. "Nikdy nevieme, čo ďalšie budeme robiť a kde je treba, tam sa pridáme," vysvetľuje. Nemajú žiadne združenie, ich platformou je facebooková skupina, kde si plánujú veci.

Vlani sa zmobilizovali na pomoc pred vojnou utekajúcim Ukrajincom. Najprv zbierali veci a posielali ich na hranice a potom pomáhali aj priamo v meste. Za svoju snahu dostali otvorené ocenenie Biela Vrana.

Mali poslať dvoch zástupcov, ale ona chcela, aby tam boli všetky. Organizátori váhali, ale napokon poľavili.

"Do Bratislavy sme prišli ako také sobotské tsunami. Roman Samotný z Teplárne mal s nami šatňu, ten keď nás nás videl," smeje sa aktivistka, keď rozpráva, ako si šlo v novembri 2022 päť žien po cenu.

"Cena pre nás znamená veľmi veľa, je to zadosťučinenie našej práce, nikto nič také neočakával, urobila nám radosť. Ale najmä nás motivovala," dodáva.

Ako aktivisti pomohli Ukrajincom aj k občianskemu združeniu. Dnes sú samostatní a v meste tvoria ukrajinskí akademickí maliari. Nedávno pomáhali čistiť židovský cintorín.

"V Rimavskej máme Slovákov, Ukrajincov, Maďarov, Rómov aj židov, dá sa na tom krásne stavať, boli sme aj župným mestom, z historického hľadiska sme veľmi zaujímavé miesto," vysvetľuje Čierna.

Nevzdali to s touto krajinou

Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc či z Oravy.

Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domovom, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.

Až do 27. septembra prinesieme sedemnásť príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia, alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.

Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?

Stačí, aby Slovensko urobilo málo vecí a mali by sme sa tu lepšie. Stále si myslím, že Slovensko má na to, aby bolo lepšou krajinou pre všetkých a tým myslím aj pre maďarskú či rómsku komunitu či LGBTI.

Všetci sa tu môžeme mať dobre. Netreba k tomu veľa, stačí sa prestať hádať a mať konštruktívne riešenia. Nikto odtiaľto potom nemusí odchádzať a nikto sa nemusí cítiť byť ohrozený.

Treba prestať zneužívať emócie. Do veľkej aj malej politiky potrebujeme pokojných ľudí. A nech politiku robia ľudia, ktorí ju vedia robiť, nie tí, ktorí sa na to cítia. Nemáme na pozíciách odborníkov, máme ľudí, ktorí si myslia, že to budú vedieť robiť alebo vedia obísť systém. Samozrejme, česť výnimkám.

Miroslava Čierna na námesti v Rimavskej Sobote, kde spoluorganizovala protesty po vražde Jána Kuciaka. (zdroj: Jozef Jakubčo)

Ako vznikla vaša aktivistická skupina v Rimavskej Sobote?

Ja a kamarátka Zuzka Mikulcová sme to začali. Keď som v roku 1998 volila demokratickú stranu, brala som to ako vybavenú vec, išli sme do EÚ a NATO, všetko vyzeralo v poriadku.

Prišla kauza Gorila, potom vražda Kuciaka, povedala som si, že je to aj moja chyba. Kde sú všetci občianski aktivisti, ktorí mali dozerať na to, čo sa deje v tejto krajine.

Keby sme všetci boli zodpovednými občanmi, nemôže sa stať to, čo sa stalo, a to ma hnevá. Sledovať, ako niekto robí nekalé veci, je ako dláždiť mu cestu.

Pôjdete teraz voliť a ako sa budete rozhodovať?

Budem voliť, doteraz som volila vždy. Vždy si je z čoho vyberať, aj si vždy bolo. Nevyberám si manžela na celý život, je to politická strana, spočítam si plusy a mínusy, nevytváram si k stranám vzťah.

Ak budem krúžkovať, tak ľudí z regiónov. Alebo tých, ktorí riešia témy, ktoré považujem za dôležité - zdravotníctvo a školstvo. Keď ich táto krajina nezvládne, bude mať problém. A je pre mňa dôležité, kto bude na ministerstve obrany a vnútra, sme v čase vojny.

Riešite doma politiku?

Vôbec. Manžel je veľmi skeptický. Po smrti Jána Kuciaka sme doma pozerali jednu reportáž a ja som mala v sebe veľkú nádej, čo všetko sa zmení. Manžel povedal, že môžem stáť aj päť rokov na mihalniciach na námestí, nič sa nezmení. Príšerne sa ma to dotklo a zamrzelo ma to.

Teraz, keď som pred pár mesiacmi videla dokument Kuciak, ktorý sa končil opäť obrazom mocnejúceho Roberta Fica, hovorím si, možno mal ten môj muž pravdu.

Komu sa na Slovensku žije dobre?

Tým, ktorí vedia chodiť v systéme.

Aký je najväčší systémový problém tejto krajiny?

V našom regióne je veľký problém zdravotníctvo. Neviete sa dostať k odborníkovi a čakáte aj mesiace. Školstvo je problém. A desia ma kauzy - prepojenia a fungovania v biznise a eurofondoch.

Celkovo, nie je tu rezort, ktorý by nebolo treba postaviť nanovo a nepotreboval by reformu.

Čo teda funguje?

Ako tak všetko, len je otázkou, dokedy.

Na čom by mohla táto krajina stavať?

Na svojej občianskej spoločnosti, na ňu som hrdá. Vieme sa pozbierať, zomknúť a vyriešiť veci za štát. Bolo to vidno na ukrajinských hraniciach, pri humanitárnych krízach či povodniach. Keď tu vytopilo Kokavu nad Rimavicou, neprišiel pomôcť štát, prišli dobrovoľníci a charity.

Prečo sú podľa vás ľudia na Slovensku takí frustrovaní?

Tu u nás v regióne vidia, ako sa na nich kašle. Nevedie sem ani poriadna cesta, ani poriadna železnica. Keď som v Banskej Bystrici minule prestúpila do vlaku smer Vrútky, mala som pocit, že idem inou železničnou spoločnosťou. Elektrifikované, s wi-fi, nové vozne, jedálenský vozeň.

Je to, ako keby na Slovensku boli dve krajiny. My sme tu tá zabudnutá. A ani to už nie je téma, mám pocit, ako keby si, bohužiaľ, na to ľudia už zvykli.

Keď som skončila s oblečením, uvažovala som nad čapovanou drogériou. Zistila som, že juh sa nezásobuje. Povedali mi, že ak si viem po tovar prísť do Zvolena, nech sa páči, ale dolom nechodíme.

Čo si želáte najviac, aby sa na Slovensku zmenilo?

Aby sa ľudia prestali báť a hádať.

Mrzí ma, keď sa znevažuje slovo demokracia. Povedať "no, lebo ty si demokrat" je už takmer nadávka, deje sa to v mojom okolí a aj mne osobne. V menších regiónoch je povedať "Západ" hrozba, vládnu tu šialenstvá z internetu. Haoxy a sorosovci sú obsahom rozhovorov bežných ľudí čakajúcich na autobus.

Miroslava Čierna v Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote. Je to miesto, kde primátor mesta zakázal výstavu Post Bellum. (zdroj: Jozef Jakubčo)

S vaším aktivistickým nastavením, viete dať radu, ako sa dostať z frustrácie, ktorá tu panuje?

Mne veľmi pomáha prechádzať sa. Sú dni, keď nechcem počúvať podcasty ani čítať noviny, lebo mi to nerobí dobre. Vtedy vypnem sociálne siete a idem za našu dedinu. Aj píšem príspevky, ktoré sa volajú za dedinou.

Fotím si tam stále jeden strom z rôznych pohľadov. Keď mi je ťažko, vedome robím toto. A upokojuje ma robiť kysnuté cesto, ale v rukách. Keby mi to niekto povedal pred štyrmi rokmi, poviem, že nikdy.

Podľa výsledku volieb, zvažujete odchod?

Keď vyhrajú fašisti so Smerom, zrejme by to bola pre mňa jedna z posledných kvapiek. Žijem na zmiešanom území, tu to nebude sranda.

Tento región je špecifický, brnká sa tu na liberalizmus, ide aj téma migranti. Tých je v meste vidieť a politici to zneužívajú. Minule som písala jednému z nich: Ste poslanec mesta Rimavská Sobota aj poslanec BBSK, aké riešenia navrhujete? Lebo dať fotky migrantov na sociálnu sieť, to je aké riešenie?

Je to ako téma medvede. Nie je to o hľadaní riešení, len o šírení strachu a nenávisti a zneisťovaní ľudí.

Prečo napriek všetkému stále vkladáte svoju energiu do občianskych aktivít v meste?

Ak to neurobíme my, neurobí to nikto. A raz za čas nás niekto aj pochváli. Že nám veci nie sú ľahostajné a nie je nám to tu celé jedno.

Na druhej strane ma mrzí, prečo nás nie je viac, prečo neprídete za nami aj vy ostatní. Je nás tak do sedem v tomto meste. Veď keby nás bolo viac, bolo by to jednoduchšie.

Asi zniem dosť negatívne. Ale neviem, čo s tým, ešte pred troma mesiacmi som taká nebola, ale prieskumy ma desia.

Chcela by som žiť niekde, kde Tepláreň nie je problémom mesta. Niekde, kde výstava Post Bellum nie je témou mestského zastupiteľstva.

Hovorila som si, že sa na to nebudem zameriavať, ale nedokážem žiť v nevedomosti. V hĺbke som však bojovníčka.