Tento text je dostupný v angličtine aj ukrajinčine.
V jeden zo svojich prvých dní na Slovensku sa Denys Vasiliev prichytil pritom, ako sleduje vlaky. Neboli to rušne a vozne, ktoré ho zaujali. Upútali ho vysoké rastliny s dlhými listami a veľkými zhlukmi kvetov, ktoré rástli medzi železničnými koľajami.
V detstve tento ukrajinský odídenec miloval botaniku. Rastlinu preto veľmi rýchlo identifikoval ako glejovku.
„Pripomenulo mi to pobrežie Azovského mora na Ukrajine,“ hovorí.
Rastlina je známa svojimi liečivými účinkami. Vedci ju preto pomenovali Asclepias. Názov je odvodený od mena gréckeho boha medicíny Asclepia.
Aj Vasiliev pomáha ľuďom. Ako psychológ pomáha ukrajinským odídencom, ktorí sa rozhodli hľadať útočisko na Slovensku po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári minulého roka.
Na rozdiel od mnohých iných odídencov, ktorí sa snažia nájsť si slušnú a dobre platenú prácu vo svojom odbore, Vasiliev mal v Bratislave väčšie šťastie.
„Na druhý deň po tom, čo som sem prišiel, som zistil, že centrum pomoci pre ukrajinských odídencov hľadá psychológa,“ hovorí.
O týždeň neskôr už pomáhal svojim krajanom.
Škola pod zemou. Prváci v Charkove začali školský rok v mestskom metre Čítajte Dospelý človek, ktorý objavuje nové veci
Vasiliev pricestoval na Slovensko z Kyjeva minulé leto, aby sa pripojil k svojej manželke a dvom malým synom. Jeho rodina prišla do Bratislavy päť mesiacov pred jeho príchodom.
„Bolo to ako začínať život odznova, len ako dospelý,“ hovorí a porovnáva svoju skúsenosť so skúsenosťami dieťaťa, ktoré považuje všetky nové veci za zaujímavé. „Tu som tiež malý, ale zároveň dospelý muž.”
Slovensko im odporučil kamarát zo študentských čias.
V slovenskej metropole mu manželka Julia porodila dcérku. Vasiliev, žiaľ, nemohol byť vtedy po jej boku. Ako muž v bojovom veku musel zostať na Ukrajine pre prípad, že by bol povolaný do ukrajinskej armády.
Na vojnovej Ukrajine sú zo služby v armáde vyňatí iba otcovia troch a viacerých detí.
Krátko po narodení tretieho dieťaťa mu dovolili presťahovať sa na Slovensko. V novom svete si skúsený psychológ rýchlo našiel svoju prvú prácu a začal ostatným odídencom poskytovať dôležité informácie pre ich život na Slovensku. Vysvetľoval im, kde môžu nájsť rôzne služby v Bratislave a ako sa k nim dostať, pričom sa tiež dozvedal o ich potrebách.
Zároveň si musel zorganizovať vlastný rodinný život, od nájdenia dobrej školy a krúžkov pre svojich chlapcov až po zabezpečenie pohodlného a dostupného bývania.
„Zrazu som začal komunikovať so slovenskou spoločnosťou,“ hovorí.
Slovenčinu sa musel naučiť aj Vasiliev, ktorý predtým celý život strávil na Ukrajine. Aj keď navštevoval kurzy slovenského jazyka, hovorí, že sa ho nikdy nepokúšal študovať. Namiesto toho stavil na interakcie so Slovákmi. Podľa jeho vlastného vyjadrenia sa to celkom podarilo.
Rozhovory o tom, na čom záleží. Moskovské učiteľky opisujú štátnu propagandu v školách Čítajte Zostáva kvôli deťom
Ako však jeho život na Slovensku pokračuje, aj on si – ako mnohí iní odídenci – neustále kladie otázku, či má v krajine zostať, alebo nie. Zatiaľ je to „áno“.
„Rozhodne nechcem, aby moje deti chodili do školy počas neustálych náletov alebo aby sa učili v pivnici,” hovorí. „Pokiaľ sa tu našim deťom páči, zostávame.”
Priznáva však, že jeho chlapci vo veku deväť a jedenásť rokov sa v prvej slovenskej škole, do ktorej chodili, trápili. Bola tam jazyková bariéra a ostatné deti ich neprijali. Ale veci sa zlepšili, keď školu zmenili, hovorí otec.
„Dnes chodia do školy radi,“ hovorí Vasiliev a dodáva, že od synov neočakáva vynikajúce známky.
V centre pomoci sa pomerne často objavovala otázka vzdelávania. Okrem pomoci pri hľadaní škôl pre ukrajinské deti sa stretol s deťmi, ktoré na štúdium rezignovali. Napriek tomu to neboli z profesionálneho hľadiska najťažšie situácie, aké kedy riešil. Napríklad na Ukrajine pracoval s ľuďmi, ktorí sa počas pandémie museli vyrovnať s problémami duševného zdravia, a tiež s deťmi so špeciálnymi potrebami.
„Stretol som sa s týmto problémom vo vlastnej rodine,“ vysvetľuje. Deti so špeciálnymi potrebami ho nakoniec motivovali stať sa psychológom.
Dnes pracuje ako psychológ v miestnej kresťanskej charitatívnej organizácii Bratislavská arcidiecézna charita. Pomáha deťom a ich rodičom.
Centrum pre utečencov na Bottovej ulici v Bratislave. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)V čom sú lepší Slováci?
Pri práci so Slovákmi si všimol zásadný rozdiel: Slováci dokážu lepšie zvládať rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom ako Ukrajinci.
„Odchádzať z práce neskoro je na Ukrajine normálne. Tu je to zvláštne,“ poznamenáva Vasiliev.
Ukrajinec hovorí, že dnes už vie, že Slovákom nie je práca ľahostajná. Namiesto toho hovorí, že len vedia, kedy je čas oddychovať. Naopak, Ukrajinci nechodia na dovolenky tak často ako Slováci, myslí si Vasiliev. Ukrajincov prirovnáva k Američanom a vysvetľuje, že sú rovnako pracovne orientovaní.
„Psychológovia na Ukrajine môžu počas dňa voľna organizovať prednášky o tom, ako nevyhorieť v práci,“ žartuje Vasiliev.
To je vlastne v rozpore s názorom, ktorý je rozšírený medzi niektorými Slovákmi – najmä tými chudobnejšími alebo tými s extrémistickými názormi – že ukrajinskí odídenci na Slovensku nepracujú a žijú len z podpory štátu. Mnohí Ukrajinci v skutočnosti pracujú v automobilkách alebo robia práce, ktoré Slováci odmietajú robiť.
„Ak dostanú možnosť, Ukrajinci si tu svoje miesto a uplatnenie nájdu,“ myslí si psychológ.
Tento text vznikol vďaka podpore z Regionálneho spravodajského fondu o Ukrajine, ktorý funguje pod Medzinárodným tlačovým inštitútom (IPI).
Autor: Kseniia Husieva
Beata
Balogová
