Napriek tomu, že prvého júna 2024 oslavuje sto rokov, živo sa zaujíma o dianie vo svete, každodenne číta tlač a pôjde voliť.
Politika bolo v mojom živote od detstva, hovorí. A keď sa ho v zákulisí pred štátnym vyznamenaním pýtali, čo v živote robil, odpovedal lakonicky, že vždy bol chronickým nepriateľom. Raz národa, raz socializmu, napokon aj Mečiara.
V dobe, keď sa narodil, mal v celom meste auto iba starosta a Voskovec s Werichom spievali svoje hity. Zažil prvé lety do kozmu aj zhodenie atómovej bomby, videl, ako davy tlieskajú fašistom a potom komunistom, prevracanie kabátov aj holokaust, v ktorom mu zavraždili brata.
Napriek všetkému som optimista, hovorí OTTO ŠIMKO.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa dá prežiť storočie, ktoré nepatrilo medzi najvydarenejšie,
- prečo sa ako deti nehrali na indiánov a kovbojov, ale bojovali proti fašistom,
- ako budoval svetový mier sústružením kolies tankov,
- ako vnímal pád totality, nástup mečiarizmu a čo si myslí o blížiacich sa voľbách.
O niekoľko mesiacov budete mať sto rokov. Aký je to pocit? Obzeráte sa späť alebo hľadíte skôr dopredu?
Asi každý, komu sa blíži stovka, robí istú bilanciu života. Človek premýšľa, ale zasa nie príliš. Treba to totiž oddeliť. Je správne, ak spomína, čo všetko prežil, aby si to znovu pripomenul. Ale nesmie príliš premýšľať nad budúcnosťou, lebo pri tomto veku si prirodzene uvedomuje, že už tu dlho nebude.
To je váš recept na dlhý život?
Vďaka tomu si udržujem aj v tomto veku dobrú náladu a pozitívny vzťah k životu. Telo ma už tak neposlúcha, mozog áno. A ten rozdiel medzi telom a mozgom sa každou chvíľou zväčšuje. Viete, v jidiš existuje na to jeden výraz, ´cores´, znamená to problémy, ťažkosti. No a ja hovorím, že si neberiem nikdy foršus na cores.
Otto Šimko, vpravo, na spoločnom portréte s mladším bratom Ivanom a mamou Irenou. (zdroj: Archív O. Š.)Čiže akýsi preddavok na problémy?
To, čo bude, má prísť. Nerobím si hlavu z toho, čo bude, ako to robia mnohí ľudia. Moja babka Malvína žila s nami a vychovávala ešte aj moju dcéru. Keď mala 95 rokov, na Železnej studničke pila pivo a niekto jej povedal: Ómama, to je krásny vek. Ale čo, toto že je krásny vek, odpovedala mu, osemdesiat, to bolo krásne!
Keď však vravím, že sa snažím nemyslieť na budúcnosť, týka sa to len zdravotných vecí, nie verejných.
Otto Šimko (1924)
- Narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch, detstvo prežil v Nitre.
Po vzniku slovenského štátu nemohol pokračovať v štúdiu, v septembra 1942 rodinu transportovali do zberného tábora v Žiline, odtiaľ do pracovného tábora vo Vyhniach.
Pracoval ako kníhviazač v Liptovskom Mikuláši a po vypuknutí SNP sa zapojil do bojov ako člen 9. liptovského partizánskeho oddielu.
Vo väzení prešiel brutálnymi výsluchmi, utiekol a do oslobodenia sa ukrýval.
Vstúpil do komunistickej strany, vyštudoval právo a pracoval na povereníctve sociálnej starostlivosti, neskôr ho preradili k sústruhu.
V roku 1954 nastúpil do redakcie Smeny, počas normalizácie ho vyhodili a do dôchodku pracoval pod dohľadom ŠtB ako podnikový právnik.
Uplynulé storočie nebolo práve najvydarenejšie, mnohí demagógovia sľubovali raj na zemi a priniesli peklo. Ako to dnes vnímate vy?
Bolo najmä príliš hektické. Je priam zarážajúce, že som tie hektické časy prežil. Pritom všetko sa začalo tak sľubne, absolútnou demokraciou prvej republiky.
Za tých desať desaťročí ste zažili aj veľký technologický skok, pri vašom narodení Slováci bývali v dreveniciach bez elektriny a dnes sa plánuje kolonizácia Marsu.
Ten ohromný technologický pokrok cítim aj dnes. Práve pred pár dňami sme mali zoom stretnutie Šimkovcov po celom svete. Členovia širšej rodiny žijú aj na iných kontinentoch a je div, že toto funguje. Som však tak trochu civilizačný analfabet, nenastúpil som do toho rýchlika, nemám e-mail, hoci mobil mám. Pamätám sa nieže na časy, keď nebola televízia, ale keď aj auto bolo úžasná vzácnosť. V Nitre, kde sme žili, ho mal môj strýko, ktorý bol vtedy starostom, a bol jedným z mála v celom meste, čo mal auto, bolo to ako mať koč.
Ľudstvo sa rado chváli pokrokom, ale popri tom je tu cyklón B, atómová bomba a zničená planéta. Nechceme vidieť odvrátenú stranu?
Konkrétne stav planéty nebol počas mojej mladosti vôbec na programe dňa, ekologický problém vtedy neexistoval, nikto sa tým nezaoberal. Dnes je to jedna z hlavných hrozieb, ale vtedy bol život oveľa pomalší, podstatná väčšina môjho života bola v oveľa pokojnejšom tempe. Technologický pokrok má pozitíva aj negatíva, ale najmä všetko veľmi zrýchlil a nedá sa už zastaviť.
Ľudia v spomienkach vyťahujú chvíle osobného šťastia, preto dokážu povedať, ako bolo za slovenského štátu alebo za komunizmu dobre, lebo ich ešte neboleli kĺby a behali za dievčatami. To je však vytesňovanie zvyšku, nie?
