Ukrajinská umelkyňa pózuje na verejnosti nahá. Aj vďaka Slovensku

Tento text je dostupný v angličtine aj ukrajinčine.

Bol štvrtok. Ukrajinka Oleksandra Potrohosh stála na chodníku pred ruskou ambasádou v Bratislave. Bola bosá a polonahá, jej telo a spodná bielizeň boli pokryté červenou farbou a ústa mala prelepené páskou.

V ľavej ruke držala modro-žltý transparent s nápisom: „Znásilnenie je vojnový zločin.“

Viac než tri mesiace po začiatku vojny na Ukrajine, 2. júna 2022, Potrohosh a niekoľko ďalších aktivistiek, vrátane bývalej novinárky Alexandry Demetrianovej, protestovali proti sexuálnemu násiliu páchanému ruskými vojakmi na Ukrajine.

Mnoho ľudí v Bratislave si to však ani nevšimlo, bol to pre nich deň ako každý iný. V rádiu možno začuli správu, že sa Slovensko rozhodlo poslať svojmu východnému susedovi húfnice, alebo že EÚ prijala ďalší balík sankcií proti Rusku.

Protest však ani zďaleka nebol jedinou aktivitou, ktorou Potrohosh reagovala na vojnový konflikt v jej domovine.

Ukrajinská umelkyňa, ktorú umelecký svet pozná pod prezývkou Kasha , vytvorila viacero umeleckých diel, ktoré v sebe nesú odkazy na vojnu. Úplne prvé z nich nazvala Berehynia, podľa bohyne zo slovanskej mytológie, ktorú na Ukrajine považujú za symbol ochrany domova. Potrohosh sa však rozhodla tento symbol sabotovať. Vo svojom video performance stojí nahá pred kamerou a natiera si telo červenou farbou.

„Špiním ho krvou, atribútom vojny,“ píše umelkyňa v príspevku na instagrame. „Zároveň ho staviam do opozície: mužská tvár vojny a ženská tvár obete.“

Začiatkom roka vytvorila Potrohosh performance nazvané Jazvy tela. Hlavným posolstvom tohto diela bola pripomienka, že ľudia na Ukrajine, no predovšetkým ženy, sú stále obeťami znásilňovania zo strany ruských vojakov. Umelkyňa sa opäť vyzlieka a odhaľuje slová ako „korisť“ či „sexuálny otrok“ napísané na jej tele. Jej performance pripomína rituál. Rozpráva príbeh ženy, ktorá má svoje miesto v spoločnosti, no po znásilnení sa z nej stáva iba číslo.

„K mojim najsilnejším dielam patria tie, ktoré som vytvorila počas vojny,“ priznáva Potrohosh.

Kasha Potrohosh predstavuje projekt Berehynija v košickej Tabačke v júni 2022. (zdroj: Facebook/ Tabačka Kulturfabrik)

Inšpirujúci strýko

Potrohosh je Rusínka. Narodila sa na Zakarpatskej Ukrajine, v meste Užhorod, neďaleko slovenských hraníc. Toto územie, na Slovensku známe aj ako Podkarpatská Rus, bolo v minulosti súčasťou Uhorska, Československa, aj Sovietskeho zväzu. Dnes patrí k Ukrajine.

„Mám veľmi zmiešané korene,“ hovorí Potrohosh. V jej rodine sú Ukrajinci, Slováci aj Maďari. Jeden z jej starých otcov bol maďarský Slovák z Prešova, ktorý sa na Zakarpatskú Ukrajinu presťahoval počas medzivojnového obdobia a rozhodol sa tam ostať.

Potrohosh sa narodila do rodiny fyzikov. Hoci na strednej škole študovala matematiku, vždy ju to ťahalo k umeniu. Jej strýko bol kováč a bol pre ňu veľkou inšpiráciou.

„Obdivovala som ho. Bol pre mňa nádhernou autoritou aj dôkazom, že umením sa dajú zarobiť peniaze,“ dodáva umelkyňa.

Jej rodičom nejaký čas trvalo, kým si zvykli, že ich dcéra sa chce živiť umením. Dodnes im však všetky práce neukázala.

„Je to tak lepšie. V otázkach kreativity sú stále konzervatívni,“ hovorí Potrohosh.

V osemnástich rokoch umelkyňa prišla do Bratislavy, kde začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). Hoci to bola jej prvá cesta do cudziny, slovenčina jej nebola cudzia. Keď vyrastala na Ukrajine, sledovala populárne slovenské detské programy ako Elá Hop! či Večerníček. Aj populárny japonský seriál Pokémon pozerala so slovenským dabingom.

Vystúpenie Jazvy tela v podaní Kashy Potrohosh. (zdroj: jedinadora)

Prijatie seba samej

Napriek tomu musela na Slovensku prekonať viacero prekážok. Spočiatku sa bála ľuďom prezradiť, odkiaľ pochádza. Myslela si, že ak by vedeli, že je z Ukrajiny, nemuseli by ju mať radi.

„Preto som zvykla hovoriť, že som z východu,“ priznáva.

Časom ju však začalo unavovať dávať ľuďom vyhýbavé odpovede. Dnes priznáva, že jedným z dôvodov tohto správania bolo hľadanie vlastnej identity.

Vždy sa vraj cítila ako „biela vrana“, čo na Ukrajine znamená zvláštny človek, ktorý vyčnieva z davu. Chvíľu jej trvalo prijať, kým skutočne je, a stotožniť sa s týmto často démonizovaným výrazom. Dnes dokonca tvrdí, že byť bielou vranou pre ňu znamená byť slobodná.

Na ceste k sebauvedomeniu a prijatiu vlastných koreňov jej „pomohli“ aj jej škola, vojna, situácie na bratislavskom oddelení cudzineckej polície, ktoré jej pravidelne pripomínali, že oficiálnym jazyk na Slovensku je slovenčina, či taxikár, ktorý pred ňou vyhlásil, že Ukrajina vojnu prehrá.

„Dnes sa môžem predstaviť ako ukrajinská umelkyňa. Predtým som mala pocit, že musím potláčať svoju identitu,“ priznáva Potrohosh.

Na VŠVU musela pracovať viac než jej spolužiaci. Chýbalo jej formálne umelecké vzdelanie, hoci ako dieťa navštevovala hodiny výtvarnej výchovy a snažila sa študovať keramiku na Zakarpatskom umeleckom inštitúte. Po roku štúdií sa však rozhodla odísť na Slovensko. Okrem štúdia histórie a teórie umenia ju strašilo kreslenie. Silu prekonať tieto prekážky jej dodal až kurz intermédií, ktorý v Bratislave navštevovala. Vďaka nemu zistila, že umenie sa dá tvoriť viacerými spôsobmi.

„Bez vysokej školy by som sa nebola tým, čím som dnes,“ hovorí.

Vďaka skúsenosti s vysokou školou mohla objavovať liberálne pohľady a prijať samú seba a svoje umenie.

Maska vytvorená Kashou Potrohosh. (zdroj: František Mihálek)

Nahota ako prostriedok

Potrohosh opisuje svoje umenie ako chaotické. V posledných rokoch vytvorila takmer 30 umeleckých projektov vrátane malieb, koláží, masiek, video inštalácií a performance.

„Nezaujíma ma forma, zaujíma ma téma, o ktorej chcem diskutovať,“ hovorí.

Vo svojich prácach sa dotýka tém ako feminizmus, sebapoškodzovanie, smrť, násilie, klimatické zmeny či vojna. Momentálne je predmetom jej záujmu mikrobiológia a huby.

Niekedy sa vyzlečie. Je to jej spôsob ako upozorniť na to, že tieto témy sú ľuďom blízke, hoci si to neuvedomujú. Inak tomu nebolo ani v projekte Matka príroda, v ktorom zobrazila dopad ľudskej činnosti na prírodu, či v projekte emoG, kde sa zamerala na instagram a zobrazovanie nahého tela cez filtre.

„Videla som ľudí odchádzať z mojich performance, pretože nezvládli danú tému. Priveľmi ju cezo mňa precítili. Brala som to ako kompliment,“ hovorí umelkyňa.

Tí, ktorí sa rozhodnú zostať až do konca, ju niekedy ako poďakovanie objímu.

Pre Potrohosh umenie prináša možnosti, ako reagovať na rôzne vážne témy a skúmať svet. Zároveň však verí, že jej pomáha porozumieť lepšie sebe samej – a ľuďom dáva príležitosť porozumieť jej.

Staršie vystúpenie Nostalgický zážitok v podniku Bohéma. (zdroj: Archív K. P.)

Nostalgický zážitok

Hoci sa vo svojom umení zaoberá témami s ďalekosiahlymi dôsledkami, táto 28-ročná umelkyňa dnes už netúži zachraňovať svet. Je spokojná s tým, ak aspoň trochu dokáže vplývať na jej vlastnú komunitu na Slovensku.

„Lepšie mi to sedí,“ hovorí.

Zároveň oceňuje, že okruh jej priateľov ju nesúdi za jej prístup k umeniu a zobrazovaniu sveta. V Užhorode sú podľa nej ľudia konzervatívnejší než na Slovensku a neznesú nával explicitnosti v jej umení.

„Dokonca aj spôsob môjho obliekania priťahuje v Užhorode viac pozornosti než tu,“ dodáva.

Na druhej strane si uvedomuje, že otvorenosť, ktorú cíti na Slovensku, môže byť dôsledkom života v jej vlastnej bubline. Obáva sa, že by jej skúsenosť mohla byť odlišná – konzervatívna, katolícka, homofóbna – keby žila na slovenskej dedine. Napriek tomu sa v budúcnosti túži presťahovať na vidiek.

Potrohosh zachytila tento názorový rozdiel v staršom performance, nazvanom Nostalgický zážitok. Inšpiráciou jej bola vlastná rodina. Počas performance sedí v okne podniku a pozerá sa na starú fotografiu seba a otca. Rozmýšľa o vzťahu medzi jej otcom s konzervatívnejšími názormi a sebou a jej názormi, ktoré sú v úplnom protiklade.

„Pôsobili zväzujúco a ohraničujúco, na mňa deprimujúco. Časom som sa naučila systematicky separovať ,dogmy‘ a až cielene konať naopak,“ píše v popise performance.

Potrohosh verí, že ľudia potrebujú „odvahu zmeniť svoje názory“, aby lepšie porozumeli ostatným.