Príjemný víkend! Keď zberateľ pred sto rokmi navštívil slovenskú dedinu a žiadal sedliakov, aby spievali od srdca, zo širokého repertoára zanôtili aj šteklivé, erotické, rozmarné, lascívne a vulgárne piesne. Mnohí bádatelia ich cenzurovali.
V autentickej podobe ich zaznamenal svetoznámy skladateľ Béla Bartók. Na vydanie posledného zväzku jeho Slovenských ľudových piesní sa čakalo dlhé desaťročia. Obsahujú práve piesne s hviezdičkou.
Keď som spala na seňe, prišlo ku mne strašeňie. Béla Bartók zapísal aj erotické a vulgárne slovenské ľudové piesne
Dnes už ikonická fotografia: Bartók nahráva na fonograf v dedine Dražovciach v roku 1907. (zdroj: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice)Býval to asi dosť častý výjav. Keď zberateľ navštívil slovenskú dedinu a žiadal sedliakov, aby spievali od srdca, zo širokého repertoára zanôtili aj šteklivé, erotické, rozmarné, lascívne a vulgárne piesne.
Pavol Dobšinský nebol zďaleka jediný, kto nezapísal nevhodné slovíčka aj celé texty. Hoci aj táto vrstva ľudovej tvorby vždy patrila k životu, bádatelia ju zamlčiavali, cenzurovali a gumovali.
V autentickej podobe však piesne na slovenských dedinách zaznamenal svetoznámy skladateľ Béla Bartók. Na vydanie posledného zväzku jeho Slovenských ľudových piesní sa čakalo dlhé desaťročia. Obsahujú práve piesne s hviezdičkou.
„Kompletné vydanie zbierky trvalo Slovákom presne sto rokov. Bolo to presne v roku 1923, keď skladateľ Miloš Ruppeldt poprosil pracovníkov Matice slovenskej, aby vypracovali zmluvu na odkúpenie Bartókovej zbierky a jej následné vydanie. Je však pravdou, že veľkosť aj intelektuálna náročnosť Bartókovej zbierky bola jednoducho nad sily domácich pracovníkov v medzivojnových rokoch. Prísnosť i šírka Bartókovho myslenia bola vo svojej dobe celkom jedinečná,“ hovorí Vladimír Godár, popredný slovenský skladateľ, autor komornej, filmovej a orchestrálnej hudby, ale súčasne aj redaktor posledného zväzku, ktorý aktuálne vyšiel.
Kameraman Dodo Šimončič: Na novú Perinbabu som zvedavý. Aj preto, že je to zásah do kultu
Dodo Šimončič. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Jakubiskovu Perinbabu zbožňujú generácie divákov a páčila sa aj Federicovi Fellinimu. Nielen preto, že v ňom hrala jeho manželka Giulietta Masina.
„Kameraman musí dokázať transformovať objekty reality a načrtnúť inú realitu. Jeho najdôležitejšou úlohou je práve to, že pomocou svetla dokáže zachytiť jemnosť, vďaka ktorej všetko pôsobí mäkšie a nič nie je odhalené také, aké to v skutočnosti je,“ vyhlásil Fellini a skonštatoval, že Perinbaba toto všetko spĺňa. „Je kameramansky majstrovsky nasnímaná.“
Pochválil tým prácu Doda Šimončiča, ktorý v septembri získal najstaršiu slovenskú filmovú cenu Igric za celoživotné dielo.
Perinbaba pritom vznikala v celkom iných podmienkach, na aké bol zvyknutý Fellini. Jakubisko so Šimončičom sa museli často vynájsť pri prekonávaní technických prekážok. Keď mal Šimončič možnosť pracovať za socializmu v Nemecku, bol nadšený tamojšou technikou. „Im sa však páčilo, že sa viem rýchlo zorientovať, keď treba. To som sa zase naučil na Slovensku, kde sme museli špekulovať, ako čo najlepšie nakrúcať bez dobrej technickej podpory.“
Na protest proti rozdeleniu sa upálil. Zabudlo sa na neho rovnako ako na Československo
Otto Culka v inscenácii Pomlčka (zdroj: Robert Tappert)Rodáka z Prešova Jozef Aszmongyi sa v polovici septembra 1992 vo svojom dome v českej obci Hasina polial benzínom. Pripravil si aj vzduchovú jatočnú pištoľ, ktorá údajne zlyhala. Privolaný lekár konštatoval smrť udusením a upálením.
Tento Maďar podľa priezviska, Slovák podľa pôvodu, Čech podľa bydliska a Čechoslovák srdcom, zanechal po sebe výzvu s názvom „Za spoločný štát – Československo.“ V nej sa obrátil na všetkých ľudí dobrej vôle, na Čechov a na Slovákov, a žiadal, aby urobili všetko na udržanie spoločného štátu.
Demonštratívny čin odvolávajúci sa na Jana Palacha zostal bez väčšej pozornosti médií aj verejnosti. V posledný deň toho roku Česká a Slovenská Federálna Republika zanikla.
Inscenácia Pomlčka, ktorú uviedlo nitranske Divadlo Andreja Bagara v koprodukcii s Horáckym divadlom Jihlava v réžii Ivety Ditte Jurčovej toho povie veľa. A takmer nič nie je príjemné.
Rolling Stones neprestali valcovať. Daj, nech starí stále veria, že sú mladí, spievajú
Mick Jagger a Keith Richards na októbrovom vystúpení v New Yorku. (zdroj: SITA/AP)Osemnásť rokov čakania, než Rolling Stones konečne vydali album s novým hudobným materiálom. Volá sa Hackney Diamonds. Uvádzal ho singel Angry. Pesnička, ktorá až tak rozhnevane nepôsobí. Energia jej však nechýba. Ani celému albumu.
A to tvoria kapelu páni okolo osemdesiatky. V biznise strávili šesťdesiat rokov. Úplne v špičke. Rolling Stones je hudobná legenda aj prírodný fenomén. Akoby boli nezničiteľní. Ani vo vysokom veku sa nestiahli z pódií a vysielajú z nich slušné dávky energie.
Vydali viac ako dve desiatky albumov a ten posledný pred siedmimi rokmi. Išlo však o zostavu cover verzií skladieb, ktoré nepochádzali z ich autorskej dielne. Ich vlastná tvorba sa naposledy objavila na platni A Bigger Bang, ktorá vyšla v roku 2005.
Odchádzajú jej svaly, no nie zmysel pre humor. Z dystrofie si uťahuje aj veľmi nekorektne
Petra Banášová. (zdroj: Archív P.B.)Ešte pred niekoľkými rokmi nevedela o svojej chorobe vôbec hovoriť. „Dlho som si myslela, že ju dokážem skryť, hanbila som sa za ňu. Postupom času začala byť choroba viditeľnejšia. Vtedy som si povedala, že budem čakať na to, kedy sa s ňou vyrovnám.
Lenže ani to sa nestalo a uvedomila som si, že stále čakám na to, že sa niečo udeje samo,“ hovorí 31-ročná Petra Banášová, ktorej ako 12-ročnej diagnostikovali svalovú dystrofiu.
„Až pred rokom mi docvaklo, že sa s chorobou vyrovnám len vtedy, keď sa ju rozhodnem prijať. Povedala som si, že na sociálne siete zavesím video, ako po páde vstávam zo zeme. Bola to výzva, pretože to stále považujem za jednu z najosobnejších vecí.“
Dnes jej príspevky, v ktorých otvorene, vtipne a neraz aj nekorektne ukazuje každodenný život s nevyliečiteľnou chorobou, sledujú tisíce ľudí. Šíri osvetu medzi tými, ktorých sa choroba bytostne netýka, a pomáha ľuďom, ktorí sa s ňou musia vyrovnať.
Hovorí, že prijať nevyliečiteľnú chorobu je dlhý a zložitý proces, ale na jeho konci prichádza kvalitnejší život.
Fermentovaný čaj pomáha znížiť riziko cukrovky. Expertka ho radí piť nesladený
Ilustračná fotografia. (zdroj: Adobe Stock)Jesenné sychravé rána priam vyzývajú na šálku teplého voňavého čaju. Ten nielen zahreje, ale ako začína potvrdzovať aj vedecký výskum, je aj zdraviu prospešný.
Nová štúdia ukazuje, že každodenné pitie tmavého čaju môže pomôcť zmierniť riziko a progresiu cukrovky druhého typu u dospelých.
Výskumníci z University of Adelaide v Austrálii a Juhovýchodnej univerzity v Číne zistili, že v porovnaní s ľuďmi, ktorí nikdy nekonzumovali čaj, mali tí, ktorí pili tmavý čaj každý deň, o 53 percent nižšie riziko prediabetu a o 47 percent nižšie riziko cukrovky druhého typu.
Ich závery sa potvrdili aj po zohľadnení iných rizikových faktorov cukrovky, akými sú vek, pohlavie, etnická príslušnosť či index telesnej hmotnosti.
Aká teplota v spálni je ideálna? Líši sa podľa veku, starší potrebujú väčšie teplo
Ilustračné foto. (zdroj: Adobe Stock)Prehadzujete sa, lebo neviete zaspať, pretože sa necítite pohodlne. Otvoríte vetračku alebo si, naopak, prikúrite. Každý hľadá ideálnu teplotu, pri ktorej sa mu najlepšie spí. Tak, aby sa nebudil spotený alebo v noci nehľadal deku navyše.
Rady odborníkov sa líšia. Podľa charitatívnej organizácie Sleep foundation, ktorá sa zaoberá poskytovaním odborných informácií o spánku, je ideálna teplota pre spánok približne 18 stupňov Celzia. Väčšina lekárov odporúča nastaviť termostat medzi 15,6 až 20 stupňov Celzia.
Aj Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva, spolu so združením Slovenský pacient, považujú za vhodnú teplotu 18 až 20 stupňov Celzia.
No zdá sa, že pre seniorov to úplne neplatí. Nový výskum totiž ukazuje, že starší ľudia spia najlepšie, keď sa teplota v izbe pohybuje medzi 21 a 23 stupňami, a horšie, keď je v miestnosti okolo 26 stupňov Celzia. Stále však platí, že medzi jednotlivcami sú značné rozdiely.
Aj trpezlivosť sa dá získať. Osem spôsobov, ako naučiť deti čakať
Deti sa nerodia s trpezlivosťou. Je to vlastnosť, ktorú si časom osvoja. (zdroj: Adobe Stock)Ak väčšine detí chýba jedna vlastnosť, tak určite je ňou trpezlivosť. Nie div. Jej rozvoj môže byť v modernom svete čoraz náročnejší, keďže deti majú okamžitý prístup k mnohým veciam, očakávajú instantné uspokojenie 24 hodín denne, sedem dní v týždni.
Deti majú neustály prístup k internetu aj televíznym službám na požiadanie. Nemusia čakať na vyvolanie fotografie, aby vedeli, či sa im podarila, pretože to okamžite zistia na displeji digitálneho fotoaparátu alebo telefónu.
A vďaka textovým správam či telefonátom sa môžu spojiť so svojimi rodičmi, nech sú kdekoľvek. Aj vizuálne.
Trpezlivosť nie je vlastnosť, ktorú človek získa automaticky pri narodení. Treba si ju získať a osvojiť.
Kultúrne tipy
Záber z filmu Milujúca Martha, ktorý uvedie festival Jeden svet. (zdroj: Festival Jeden svet)Jeseň prináša klubové turné Le Payaco či filmový festival Jeden svet. Kam za kultúrou od 27. októbra do 3. novembra?
Víkendový recept
Kokosovo-banánová torta bez cukru a pečenia. (zdroj: Tortyodmamy.sk | Kamila)S jablkami, slivkami či iným ovocím. Vyberte si z našich receptov na zdravé koláče s ovocím, z ktorých nepriberiete.
Víkendový kvíz
Spravodajský kvíz denníka SME. (zdroj: SME)Ako pozorne ste sledovali udalosti posledného týždňa? Otestujte sa v našom kvíze.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
