Odborníčka: Policajné štýly vyšetrovania šikanovania? V deťoch len umocňujú vinu a hanbu

Môže sa objaviť na každej škole, no vhodným prístupom ho možno zastaviť aj v priebehu niekoľkých hodín. Šikanovanie.

Nikdy sa netýka len jednotlivcov, ale celých skupín, keďže vzniká v určitom sociálnom kontexte, upozorňuje psychologička, lektorka a výskumníčka JARMILA TOMKOVÁ. Vystupuje v ňom aj množstvo prizerajúcich sa, pričom neraz sú nimi aj samotné učiteľky a učitelia.

"Aj tým, že prehliadajú nevhodné správanie detí medzi sebou, môžu toto ubližovanie legitimizovať. A to je chyba," hovorí Tomková.

Pri šikanovaní deťom nepomáha naratív o obetiach a agresoroch. Podľa Tomkovej je to patologizujúci prístup, ktorý skôr udržiava pri živote sociálnu realitu moci, bezmoci, viny, hanby, trestov a vylúčenia.

"Namiesto toho, aby sme sa zamerali na to, čo nefunguje, treba viac dbať na to, aké správanie v danej skupine chceme rozšíriť, alebo na čo chceme tú dynamiku zmeniť. To znamená hneď sa sústreďovať na zmenu správania - tých, ktorí ubližovali, ale aj tých, ktorí tomu celému prihliadali," hovorí. Príkladom je prístup Bez viny a hanby, ktorý pomáha deťom správať sa inak, a ktorý približuje v rozhovore.

Čo všetko sa skryje pod slovo šikanovanie?

Je to zámerné a opakované ubližovanie a uplatňovanie moci a prevahy nad jednotlivcom alebo skupinou. Ten, komu sa ubližuje, sa nevie alebo nemôže brániť.

Hovoríme o bitkách, úderoch, vyhrážaní sa, zastrašovaní, ignorovaní, vyčleňovaní zo skupiny, podotýkaní na odlišnosti, posmeškoch či verbálnych útokoch.

Toto ubližovanie môže mať fyzickú alebo psychologickú formu a deje sa tvárou v tvár aj online. Často je kombinované a to býva pre psychiku devastačné, lebo človek naozaj nevie, čo, kedy a kde môže čakať, prípadne kto všetko toto ubližovanie videl, najmä keď ide o online formu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Príbehy šikanovaných detí. Jednej chceli tancovať na hrobe, druhému naliali saponát do fľašky Čítajte 

Je v niečom kyberšikanovanie špecifické, alebo ide iba o rozšírenie takéhoto správania do online roviny?

Je to rozšírenie do online roviny, avšak zároveň je kyberšikanovanie v niečom aj odlišné od toho tvárou v tvár. Takáto agresia je ťažko uchopiteľná a je oveľa komplikovanejšie mať na ňu dosah.

Ak je niečo verejným obsahom na sociálnych sieťach, poškodený nevie, kto všetko to videl a stiahol, koľko ľudí to rozposiela. Miera neistoty je oveľa väčšia. Na internete sa tiež ku kyberagresii môže množstvo ľudí rýchlo a jednoducho pridať, publikum útokov je omnoho širšie.

Vravíte, že šikanovanie je sociálne konštruovaný jav. Čo si pod tým predstaviť?

Šikanovanie sa týka väčšinou kolektívov a skupín, kde vznikne v nejakom sociálnom kontexte. Zväčša na základe nejakej odlišnosti človeka, na ktorú sa v skupine podotkne alebo sa okolo nej robí posmešok.

Potom vzniká potenciál vylúčiť a izolovať dotyčného zo skupiny už len tým, že sa vytvorí kategória “my a oni”, respektíve “ja a ten odlišný”. Ak sa to deje opakovane, takéto kategorizovanie sa pre ľudí v skupine stáva sociálnou realitou. Ak takúto formujúcu sa dynamiku nikto z divákov nerozloží a nevymedzí sa voči nej, tak ju vlastne legitimizuje.

Pri šikanovaní je dosť zásadné, ako sa zachovajú diváci, lebo sa ľahko môže umocniť a prejsť do pokročilejších štádií, kde už začína byť devastujúcejšie. Veľmi preto zaváži, aká sociálna realita sa vytvorí pri jej počiatkoch.

S akými najextrémnejšími prípadmi ste sa stretli?

Boli to kombinované formy ubližovania, zosmiešňovanie na sociálnych médiách, cez čety a zároveň aj hrubé fyzické útoky, dokonca pred očami svedkov, ktoré si útočníci natáčali na video.

Bolo to otrasné a opakovalo sa to počas skoro celého roka v rôznych prostrediach. Toto šikanovanie bolo skryté pred očami dospelých, dialo sa najmä v šatniach v uzavretých priestoroch, a to na pravidelnej báze.

Ako môže správanie učiteliek a učiteľov prispievať k vytváraniu prostredia, kde sa šikanovanie môže šíriť?