Nazývali ho cigán alebo čierna opica a keď niekto vylial na zem kakao, vypočul si, že je to, akoby na zem vyliali jeho. Lenkin (39) syn zažíval šikanovanie už v škôlke a pokračovalo aj na základnej škole. Lenka vraví, že je to preto, lebo je mulat. Jeho otec má tmavšiu pleť a pochádza zo zahraničia.
Keď chlapec nastúpil do štátnej školy v Bratislave, často počúval nepríjemné poznámky od spolužiakov. Lenka je presvedčená, že za to do veľkej miery môže aj triedna učiteľka. „Už od prvej chvíle s ním mala problém a týmto spôsobom viedla aj ostatné deti – ukazovala im, že je v poriadku niekoho odsudzovať za to, že vyzerá inak.“
Triedna ho vraj ponižovala a pri každej možnej príležitosti mala nevhodné poznámky. Lenka sa napríklad dozvedela, že keď bol na škole deň otvorených dverí a jej syn bol vtedy chorý, triedna vyhlásila – dobre, že tu nebol, aspoň sme sa zaňho nemuseli hanbiť.
Psychologička: Ak pri šikanovaní v deťoch umocňujeme roly obete a agresora, problém to nevyrieši Čítajte „Raz keď ho v družine na prvom stupni opľul spolužiak vodou z fľaše a syn mu to vrátil tým, že ho oblial, družinárka dala môjmu synovi takú facku, že mal na tvári niekoľko dní červený fľak. Inokedy sa zase stalo, že bola v škole nejaká bitka a učiteľky šírili, že ju spustil môj syn, hoci v tom čase bol týždeň doma chorý.“
Aj triedna učiteľka na druhom stupni pred deťmi chlapca ponižovala. Rozprávala napríklad o tom, že sa jej páčia len bieli muži. Čím belší, tým lepšie, žiadna tmavá pokožka. Lenka v škole podala minimálne desať sťažností na správanie pedagógov aj detí voči jej synovi. Hovorí, že sa nič nevyriešilo.
Lenkin syn je dnes prvák na strednej škole, no šikanovanie ho stálo psychické zdravie. „Má silné depresie. Nechcel chodiť do školy, ráno mával úzkostné záchvaty a bude musieť brať antidepresíva.“
Denník SME neuvádza jej celé meno a rovnako ani mená ďalších rodičov a ich detí v tomto texte z dôvodu ochrany maloletých. Ich identitu redakcia pozná.
Pre rovnaký dôvod redakcia neoslovila ani školy, na ktorých sa šikanovanie dialo, keďže niektoré deti ich naďalej navštevujú.
Šikanovanie a jeho dôsledky sa s dieťaťom môžu niesť veľmi dlho. Na školách je pritom stále vypuklým problémom a v posledných rokoch sa jeho miera zvýšila.
V článku si prečítate:
- príbehy detí, ktoré na školách zažili šikanovanie a aký dosah to na ne malo,
- ako školy zlyhávajú v riešeniach či v prevencii,
- ako vyzerá pozitívny príklad školského prístupu,
- koľko psychológov na školách chýba,
- prečo podľa Štátnej školskej inšpekcie školy nekonajú vždy efektívne,
- aké znaky majú šikanované a šikanujúce deti,
- vysvetlenie psychologičky, prečo je šikanovanie jav, ktorý sa týka celej skupiny.
Chceme tancovať na tvojom hrobe
V jednej z menších obcí trenčianskeho kraja chodí na základnú školu aj Ivetina (53) dvanásťročná dcéra, ktorú má Iveta v pestúnskej starostlivosti. Odmalička je zdravotne znevýhodnená s diagnózami ADHD a FAS (fetálny alkoholový syndróm). Škola, do ktorej ju zapísali, sa rodine spočiatku javila ako dobrá, keďže vraj mala s podobnými diagnózami skúsenosti. Ani v tomto prípade sa však dievča nevyhlo šikanovaniu – od učiteľky i od spolužiačok.
„Dostala učiteľku, ktorá ju nazývala tupelom, hovorila, že zase niečo nevie, zase si zabudla pomôcku. Cielene v triede vytvárala atmosféru, aby boli proti mojej dcére aj deti.
Vysvetľovala som jej, že to nemôže robiť, deti má viesť k tomu, aby ju chápali, lebo je zdravotne znevýhodnená, ale ona mala iný názor,“ hovorí Iveta.
Šikanovať tak začali aj deti. Ivetinej dcére hádzali školské pomôcky do koša, boli na ňu agresívne. „Jedna jej spolužiačka sa k nám, paradoxne, chodila aj hrať. Pýtala som sa jej, čo sa to deje a ona povedala, že to je len zo žartu. Zo žartu jej hodí zošit, žiacku knižku alebo peračník do koša. Zo žartu ju kopne. A opakovalo sa to každý deň.“
