Tento text je dostupný v angličtine aj ukrajinčine.
Správa o ruskej invázii na Ukrajinu zastihla fotografa Dmytra Levicheva na druhom konci sveta. V Dominikánskej republike pracoval na reality šou.
V duchu však bol so svojimi krajanmi a krajankami. Okamžite začal premýšľať, ako by im spolu so svojou ženou mohli pomôcť.
Iba dva dni po začiatku vojny prichýlila jeho manželka v ich bratislavskom dome priateľov, ktorým sa podarilo z Ukrajiny odísť. Prišiel s nimi aj syn, ktorý bol na Ukrajine zanieteným zápasníkom. Levichev, ktorý sa medzičasom vrátil domov, mu navrhol skúsiť iný šport: ragby. Dokonca ho vzal na tréning.
„Užil si každú minútu,“ spomína fotograf. „Uvedomil som si, že tomuto by som sa mal venovať.“
Priznáva, že už dlhšie túžil po vlastnom klube. Minulý rok založil Ukrajinský detský ragbyový klub.
Levichev bol kedysi aktívnym hráčom ragby. Na Ukrajine hral asi 15 rokov a s národným tímom vyhral niekoľko pohárov. Navyše mal trénerský certifikát. So založením klubu mu pomohli aj iné kluby zo Slovenska a z Rakúska.
Úplne prvý tréning sa konal v Sade Janka Kráľa na nábreží Dunaja. Mnohé z detí, ktoré naň prišli, sú v klube dodnes.

Šport pre všetkých
Podľa Levicheva je ragby šport pre všetkých. Aj na základe vlastnej skúsenosti verí, že dokáže formovať človeka.
„Ten šport ma úplne zmenil,“ priznáva s tým, že sa vďaka nemu stal silnejším fyzicky aj psychicky.
Pre amatérov a detských hráčov je to navyše najmä o rodine a podpore. A často aj o humore.
„Jeden futbalový zápas trvá 90 minút, počas ktorých musíte predstierať bolesť. Jeden zápas ragby trvá 80 minút, počas ktorých musíte predstierať, že vás nič nebolí,“ dodáva s úsmevom.
Aktuálne má klub asi 60 hráčov, rozdelených do štyroch vekových kategórií.
Levichev sa ako tréner snaží, aby sa deti počas tréningov aj zápasov predovšetkým bavili.
„Najdôležitejší je pre mňa ich úsmev. Víťazstvo, samozrejme, poteší, no dobrá hra chutí ešte lepšie,“ dodáva.
Hoci prevažná väčšina detí v klube pochádza z Ukrajiny, medzi hráčmi sú aj Slováci či Francúzi. Podľa Levicheva spolu vychádzajú dobre, dokonca aj na ihrisku. Jazyk pre nich, zdá sa, nie je prekážkou.
Počas tréningov uprednostňuje slovenčinu. Po ukrajinsky hovorí len vtedy, keď tam nie sú slovenské deti.
„Nesmieme zabúdať, že sme na Slovensku. Pre deti je to navyše veľmi užitočné, pretože sa učia jazyk,“ dodáva.
Jeho úsiliu napomáhajú aj iné ragbyové kluby zo Slovenska či zahraničia. Podporil ich napríklad bratislavský Slovan alebo rakúsky Vienna Celtic, ktorý umožnil deťom zúčastniť sa na ich tréningovom tábore úplne zadarmo.
Levichevov taliansky priateľ Danilo Grillo im zas ponúkol možnosť zahrať si na Sicílii. Pomohol im zariadiť ubytovanie, zápasy aj tréningy. Letenky sčasti preplatil klub Vienna Celtic.
„Miestne talianske rodiny privítali vo svojich domovoch mnoho ukrajinských detí. Bolo to neuveriteľné. V posledný deň usporiadala celá dedina, v ktorej sme bývali, rozlúčkovú večeru. Zúčastnilo sa na nej asi 200 ľudí,“ spomína Levichev.
Bez ragbyovej komunity by sa podľa neho nič z toho nestalo. Svojim zverencom neustále opakuje: „Do akejkoľvek krajiny prídeš, zastav sa v miestnom ragbyovom klube. Vždy tam nájdeš podporu.“

Klub bude pokračovať
On sám tak spravil, keď v roku 2016 prišiel za prácou na Slovensko.
„Hneď som zisťoval, či sú v Bratislave nejaké ragbyové kluby. Následne som im napísal. A oni odpísali,“ spomína.
Chvíle s miestnou ragbyovou komunitou si užíval, no momentálne sa sústreďuje najmä na detský klub. Rád by sa s hráčmi zúčastnil aj na medzinárodných súťažiach, no prekážkou sú financie.
„Už rok dopredu musíte dokázať, že máte dostatok hráčov aj peňazí. Možno spojíme sily s inými slovenskými klubmi,“ priznáva Levichev. Potrebovali by zvýšiť aj počet trénerov a tréningov počas týždňa.
Odmieta sa však vzdať.
„Hoci chýba akákoľvek finančná podpora, nezanikneme. Tento projekt nestopnem,“ dodáva.
Tento text vznikol vďaka podpore z Regionálneho spravodajského fondu o Ukrajine, ktorý funguje pod Medzinárodným tlačovým inštitútom (IPI).
Autor: Kseniia Husieva

Beata
Balogová
