BRATISLAVA. Svetoznámy futbalový tréner i hráč Josep Guardiola povedal, že všetko sa dá naučiť okrem talentu. Človeku sa ihneď zjavia Messi, Pele, géniovia Einstein, Mozart, da Vinci, Hemingway.
Ťažko odhadnúť, ako to Katalánec presne myslel. Iste išlo o skratku.
Mal Zátopek talent? Podľa väčšiny mal zlý, až smiešny štýl. Ale práve týmto behom dosiahol to, čo nikto – tri zlaté olympijské medaily v priebehu týždňa.
Sú ľudia (netvrdím, že Guardiola medzi nich nepatrí), pre ktorých platí, že ich najväčším talentom je schopnosť pracovať do úmoru na svojich vlohách, ktoré nie sú obzvlášť výnimočné.
Plniť si sny drinou, usilovnosťou. Schopnosťou sa naučiť práve to, čo mi za živý svet nejde, a predsa to zlomím.
Zakladateľ
Prvý šéfredaktor denníka SME, de facto jeho osnovateľ, Karol Ježík (* 2. december 1953, Modranka, dnes časť Trnavy – † 14. december 1998) bol podľa mňa tým Zátopkom.

Bol vtipný, kamarátsky, aj si uhol, dokázal flámovať. Robili sme, čo sme mohli, aby sme ho „pokazili“. Neomylne však vedel odhadnúť kritickú chvíľu, aby nám povedal: „Čaute, kamoši.“
Zavše si pomohol: utečie mi posledný vlak do Trnavy. Karol žil v malom Ríme veľmi dlho. Do práce dochádzal. Na druhý deň buď bol už v robote, alebo prišiel v najlepšej forme. My sme sa tmolili.
Už ako maturant chodil cez víkendy externe pomáhať v ČSTK. Tuším v sedemdesiatom prvom sa zamestnal popri riadnom štúdiu žurnalistiky.
Ani som nevedel, aké šťastie ma postretlo – Karola mi zverili za čosi ako učňa. Tak to vtedy fungovalo.
Začínalo sa drobnosťami, skôr nepríjemnými vecami, akými je trebárs zbieranie výsledkov a robenie tabuliek.
Sprvoti sme písali krátke, flešovité príspevky. Ako dnes si pamätám, že môj prvý článok bol z jazdeckého parkúru asi po trištvrte roku elévovania.
Trnavčan a slovanista
Karola som poznal približne roku od 1969, keď som začínal ako elév v ČSTK (dnes TASR). Karol Ježík starší bol náš trnavský dopisovateľ.
Bol som s ním kamoš, chodil do Trnavy na futbal a práve cez tento moment som špeciálne spoznal Karola Ježíka mladšieho. On Trnavčan, ja slovanista.
Téma na každodennú diskusiu, vtip, podpichovanie sa. Napríklad – celý svet mi hovorí Špédy.
Karol pridal Belasý pes Peter, videl v televízii rozprávku pod týmto názvom. Do úmoru som špekuloval nad revanšom.
Existuje však červeno-čierne zviera? Tam mi napadlo aspoň pruhované. Nepoviem aké, ide o špeciálne nesympatickú psovitú šelmu.
Málokedy som ju chrstol trnavskému kamarátovi, musel som byť už riadne vytočený.
Vtedy v sedemdesiatych rokoch vládli československému, ba aj stredoeuróskemu futbalu Spartak Trnava a Slovan Bratislava.
Učeň prišiel vhod
Boli iné časy, žičili sme si. Cez Ježíkovcov som spoznal Adamca a Karol cezo mňa Jokla.
Bez mučenia sa priznávam, že „učeň Karol“ mi prišiel vhod. Tabuľky som neznášal, mladý kamarát bol od začiatku spolupráce iste najsvedomitejším, najdôslednejším agentúrnym novinárom.
Aj trikrát po sebe prečítal, aby v článku nezostala ani najmenšia chyba, Áno, Karol zostal až do tragickej smrti agentúrnik – ten najbezchybnejší.
Prenesiem sa v čase približne o 15 rokov vpred. Do čias Karola Ježíka – šéfredaktora, kamaráta i človeka, pred ktorým som mal rešpekt. Vedel to citlivo naservírovať.
Karol sa raz výnimočne vybral aj s rodinou na dovolenku na Donovaly. Mal som službu.
Okolo 22.00 mi zrazu volal spod chaty, aby som nezabudol čakať na výsledok FC Bazilej – Servette Ženeva, lebo išlo o líderstvo v lige.
Namôjdušu, nevymýšľam si, pamätám si ako dnes. Rozmýšľal som – tak sa robí žurnalistika alebo je to smiešna maličkosť? Dnes viem, že to prvé.
Pokuta a odmena
Karol bol neskutočne spravodlivý. V roku 1996 počas atlantskej olympiády mi v noci pomáhal. On šéfredaktor, ktorý mohol bárskoho poveriť.
Šprint na 100 metrov odštartovali asi s hodinovým meškaním. Brit Linford Christie ulial druhý štart (vtedy sa nediskvalifikovalo už po prvej chybe) a nechcel zísť z plochy.
Televízia má zavše výhody. Krásne bolo vidieť, ako nechcenú prestávku prežíva on, jeho súperi, fanúšikovia, kamarátky. Napríklad Gail Deversová.
Podaril sa mi skutočne dobrý riportík. Ibaže, Kanaďan Donovan Bailey utvoril v tom atlantskom behu svetový rekord – 9,84 s.
V kľúčovom momente riportu sa mi „zadarilo“ – napísal som 8,94! Karol mi dal tuším dve stovky pokuty za chybu a odmenu štyri stovky za kvalitu.
Na majstrovstvách sveta 1997 v Aténach vyhrala Češka Šárka Kašpárková, ktorú trénoval Slovák Michal Pogány, zlato v trojskoku.
Bolo cca 23.00 h. Karol mal veľmi silné československé cítenie, čo mi bolo sympatické.
Šéfredaktor nariadil: „Musíš s Kašpárkovou a Pogánym urobiť veľký rozhovor.“ Na otázku kedy odpovedal: „Hneď.“
Môj argument, že športovkyňa musí ísť na antidoping, čo môže trvať aj tri hodiny, a tlačovka môže byť aj o tretej ráno, zavelil: „Budeme čakať.“
Podarilo sa. Asi o druhej v noci som predpotopne telefonoval veľký materiál kolegovi. Naberal tak do tretej. Takú peknú odmenu som málokedy dostal.
S Karolom sme odišli z ČSTK takmer rovnako v roku 1983. On do Smeny, ja do Práce.
Neprerušili sme kontakty, ale cestu od športového redaktora k šéfredaktorovi si môžem iba domyslieť s právom na omyl.
Vedel zo všetkého veľa
Na žurnalistike učili, že novinár musí vedieť z niečoho všetko a zo všetkého niečo. Karol vedel z niečoho všetko (v športe hádzaná a futbal) a zo všetkého veľa. Netušil som, že je až taký všestranný.
Prišiel som na to od augusta 1994, keď ma Karol prijal do SME (odišiel som z rozpadávajúceho sa Slovenského denníka).
Riskoval? Skúsim si namýšľať, že nie. Pred prijatím sa totiž radil s ďalším mojím dobrým kamarátom, či má Špédyho prijať. Kamarát Marián poradil: „Kúpiš kvalitu, ale riskuješ.“ Áno, mal som problémy so životosprávou.
Aj v tomto mi Karol veľa pomohol spolu so svojím švagrom, chýrnym psychiatrom. Prísahu, že sa nedotknem, som porušil raz. Karol mi dal ešte jednu šancu. S ťažkou pokutou a zrušením mojej akreditácie na olympiádu v Atlante.
Nik pre mňa neurobil viac, systémom cukor a bič, so zdravotným uvedomením si, čo stváram.
Asi by ma už nebolo. Z tej flamenderskej, asi desaťčlennej partie sme zostali traja. Samozrejme, Karol je iný prípad. Ťažko bolestný.

A opreli ma o autobus
Prepáčte, že budem veľmi osobný. Najkrajšie roky, zrejme i novinársky najlepšie, som prežil v SME. Aj ťažké začiatky pod vedením kamaráta, s ktorým sme drukovali každý inému klubu a bola z toho zábava.
Navyše - Karol, ktorý má dosť podstatnú zásluhu na tom, že štvrťstoročie som abstinent. Ďakujem... a aj keď píšem o priveľmi bolestnej spomienke, skúsim smútok prehlušiť jednou z mnohých úsmevných spomienok.
Bol rok 1977, Karolovi sa narodila dcéra. Dali sme si do nosa. Mňa údajne nevedeli postaviť.
Tak ma opreli o autobus s odchádzajúcimi pretekármi. Vraj som dobrú štvrťhodinu potom stál ako mím opretý o neexistujúci autobus, ktorý odišiel. Potom sa „banda“ zmilovala a odniesla ma do bezpečia.
Musel som aj takto zaspomínať. Smrť kamaráta v štyridsiatich piatich, je... Neviem nájsť výraz.
Okrem konštatovania, že by som spoločné zážitky mohol opisovať tak do konca týždňa.
Karol Ježík
- Karol Ježík sa narodil 2. decembra 1953 v Modranke (dnes je časťou Trnavy). Vzťah k žurnalistike získal od svojho otca, športového dopisovateľa mnohých slovenských denníkov. Už ako stredoškolák sa stal externým dopisovateľom Československej tlačovej kancelárie (ČSTK)
- Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave vyštudoval žurnalistiku a od roku 1978 pracoval v ČSTK ako športový redaktor. Prinášal reportáže napríklad aj zo Zimných olympijských hier (ZOH) v Sarajeve v roku 1984 a z Letných olympijských hier (LOH) v Soule v roku 1988
- Po novembri 1989 začal Karol Ježík pôsobiť najskôr ako zástupca šéfredaktora denníka Smena, od roku 1990 viedol noviny ako šéfredaktor. Pod jeho vedením sa Smena vyprofilovala ako nezávislý denník kritizujúci silnejúce nacionalistické a nedemokratické tendencie na Slovensku.
- Štát prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti 3. januára 1993 odvolal Karola Ježíka z funkcie šéfredaktora. Na protest spolu s ním odišlo z redakcie denníka 50 redaktorov. Spoločne založili denník SME, ktorého prvým šéfredaktorom sa stal práve Karol Ježík. Prvé číslo vyšlo 15. januára 1993 a pod Ježíkovým vedením sa denník stal druhým najčítanejším mienkotvorným denníkom na Slovensku.
- V júni 1995 SME uzavrelo s upadajúcim denníkom Smena a týždenníkom Smena na nedeľu licenčnú zmluvu o prenájme značky a od septembra 1995 začal vychádzať už len spoločný denník SME/Smena.
- Počas Mečiarovej vlády (1994 - 1998) denník SME informoval o autoritatívnom štýle vládnutia predsedu HZDS, vďaka ktorému Slovensku hrozila zahraničnopolitická izolácia. Denník i viacerí jeho redaktori čelili problémom, dokonca i hrozbám. V októbri 1995 bol napríklad denník SME nútený hľadať tlačiareň mimo Bratislavy. V decembri 1997 premiér Mečiar listom prikázal svojim podriadeným, aby denníku SME a ďalším médiám neposkytovali informácie.
- Karol Ježík zomrel 14. decembra 1998 vo veku 45 rokov na následky poranenia hlavy, ku ktorému došlo za nevyjasnených okolností. Ježík skolaboval 7. decembra večer v Dome kultúry Zrkadlový háj v bratislavskej Petržalke, kde sa zúčastnil na koncerte jubilujúceho speváka Pavla Hammela. Po lekárskom vyšetrení ho prepustili domov, kde však 8. decembra v skorých ranných hodinách upadol do bezvedomia.
- Na bratislavskej Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera sa podrobil operácii. Jeho stav však ostal kritický a následkom poranenia nakoniec podľahol. Úmrtie Karola Ježíka a postup lekárov, ktorí ho ošetrovali, boli predmetom policajného vyšetrovania, takisto vtedajší minister zdravotníctva Tibor Šagát pre tento účel vytvoril expertnú komisiu.
- Od roku 1999 denník SME každoročne organizuje Memoriál Karola Ježíka v sálovom futbale. Mesto Trnava mu udelilo v roku 1999 in memoriam čestné občianstvo.
- Pri príležitosti Dňa Ústavy SR udelil prezident SR Rudolf Schuster 3. septembra 2000 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy novinárovi Karolovi Ježíkovi in memoriam. Cenu Slovenského syndikátu novinárov Mercurius veridicus ex Slovakia za celoživotné dielo v oblasti žurnalistiky in memoriam mu udelili v roku 2010.
- V rámci súťaže Novinárska cena vyhlasovanej Nadáciou otvorenej spoločnosti sa od roku 2004 každoročne udeľuje Cena otvorenej spoločnosti venovaná pamiatke Karola Ježíka.

Beata
Balogová
