Tento text je dostupný v angličtine aj ukrajinčine.
Ukrajinská bábikárka Svetlana Martynovskaya má jedno jednoduché pravidlo, ktorého sa drží ešte predtým, ako vezme do ruky ihlu: Ak nemá dobrú náladu, nikdy nešije.
„Je to preto, že všetky svoje emócie prenášam na handrovú bábiku,“ vysvetľuje. „A chcela by som, aby dieťa alebo dospelý, ktorí si kúpia moju bábiku, cítili moju pozitívnu energiu.“
Žiadnu z handrových bábik, ktoré Ukrajinka vyrobila, nevnímala ako vec. V skutočnosti ani nehovorí, že bábiky šije. Namiesto toho to bábikárka radšej opisuje ako „zrodenie“ bábik. Každá bábika, ktorú vyrobí, je pre ňu postavičkou s dušou.
Matka dvoch detí miluje bábiky odmalička. Hrala sa s nimi a šila im oblečenie. Bola to otázka času, kedy sa zo šitia stane veľká záľuba a vyrobí si svoju prvú hračku.
Zdá sa, že talent majú v rodine. Jej matka štrikovala a šila, jej sestra štrikuje tiež. Okrem toho sa šitiu priučila aj v škole.
Práve na Vianoce, keď ich rodinný dom už tradične zdobili hračky, sa rozhodla vyrobiť si svoju prvú šitú hračku. Mal to byť los. Ale ukázalo sa, že je to vianočný anjel v štýle Tilda postavičiek (handrová bábika vyrobená nórskou firmou Tilda).
„Možno nebola dokonalá. Pre každého to však bolo skutočné ‚wow‘,“ spomína Ukrajinka.
Remeslo šitia bábik znovu objavila počas tehotenstva pred 13 rokmi. Odvtedy svoje techniky zdokonaľuje. Martynovskaya doteraz vyrobila približne 400 handrových bábik. Každá bola iná, hovorí bábikárka.
Koľko času strávila na týchto 400 bábikách, vyčísliť nevie, pretože pri ich šití stieral čas. „Vďaka bábikám som si však predĺžila detstvo,“ priznáva Martynovskaya o svojom hobby.
Ak vás zaujímajú mená bábik vyrobených ukrajinskou bábikárkou, žiadne neexistujú. Myslí si, že nie je správne, aby im dávala mená. Necháva to na ich majiteľov. (zdroj: Archív S. M. )Z Voznesenska do Trenčína
V priebehu rokov jej bábiky našli nové domovy v mnohých krajinách. Dokonca aj na Slovensku, kde spolu so svojím dospievajúcim synom Nikitom utiekli z 33-tisícového mesta Voznesensk neďaleko Odesy mesiac po tom, ako Rusko vlani vo februári napadlo Ukrajinu.
Po invázii najprv pokračovala v práci a snažila sa pomáhať ukrajinským vojakom. Keď však začiatkom marca prežili ťažké ostreľovanie, ocitli sa uprostred zničeného dvora a uvedomili si, že nevedia, čo robiť ďalej. Obchody s potravinami boli takmer prázdne, ľudia odchádzali z mesta a Martynovskaya sa bála, že jej syn bude hladný.
„Toto bol moment, keď som si uvedomila, že ja sama som zodpovedná za svoju rodinu. Len ja,“ hovorí ukrajinská matka. „Uvedomila som si, že som viac matkou ako občiankou. Dala som život svojmu dieťaťu a musím ho zachrániť.“
Keďže jej syn je plavec, najprv im ponúkli ísť do Nemecka, kde by mohol pokračovať v plávaní. Voľné miesta sa však minuli, skôr ako sa ona a jej syn rozhodli. Nakoniec sa dohodli, že sa presťahujú na Slovensko.
Do krajiny prišli s jedným kufrom. Martynovskej sa okrem dokladov, teplákových súprav a Nikitovho plaveckého oblečenia podarilo na poslednú chvíľu do kufra zbaliť aj jej obľúbené šijacie vzory.
Po krátkom pobyte v tábore pre odídencov sa presťahovali do Púchova, kde sa Nikita pripojil k miestnemu plaveckému oddielu Matador. Slovenská plavecká komunita poskytla od začiatku invázie dočasné útočisko viac ako 100 plavcom z Ukrajiny.
„Asi tomu nebudete veriť, ale pôvodne sme bývali v miestnom hasičskom zbore s hasičmi,“ spomína Ukrajinka. „Spali sme na lavičkách. Bolo to ťažké, ale zaujímavé obdobie.“
Neskôr dostali miesto na internáte. Zároveň začala bývalá pokladníčka Martynovskaya pracovať v závode KMF v susednom Trenčíne. Musela vstávať o tretej ráno, aby sa dostala do práce vlakom a včas. Neskôr sa presťahovali do Trenčína.
„Spočiatku som nechápala, čo tam môžem robiť, pretože táto oblasť bola pre mňa neznáma.“
Ukrajinská matka vnímala túto skúsenosť skôr ako úlohu než problém: „Hej, Svetlana. Ako sa vyrovnáš s touto úlohou?“ Kreatívne myslenie jej vraj vždy v takýchto situáciách pomáha. Dodáva, že vždy hľadá to pozitívne, pretože len to jej vždy pomohlo.
Dnes jej syn pláva za klub Slávia v Trenčíne, hovorí plynule po slovensky a študuje na miestnej škole. Samotnú Martynovskú jej kolegovia dobre prijali. Hovorí, že dokonca mali záujem kúpiť si jej handrové bábiky, ktoré sú vyrobené z látky White Angel, určenej na výrobu bábik, hneď ako im ukázala obrázky v telefóne.
„Keď začali prichádzať zákazky od Slovákov, uvedomila som si, že ich nemám čím ušiť,“ spomína Ukrajinka.
Tak ako pred mnohými rokmi na Ukrajine, aj teraz musela nakupovať nite, látky, nožnice a ihly odznova. Šijací stroj bol darčekom. Napriek okolnostiam sa nevzdala snívania.
„Veľmi snívam o vlastnej dielni, kde by človek mohol prísť a vidieť, ako vzniká bábika,“ prezrádza Ukrajinka.
A ak vás zaujímajú mená bábik vyrobených ukrajinskou bábikárkou, žiadne neexistujú. Myslí si, že nie je správne, aby im dávala mená. Necháva to na ich majiteľov.
„Možno sa mi zajtra splní môj sen. Budem mať vlastnú dielňu a budem robiť to, čo ma baví.“ (zdroj: Archív S. M.)Pokojná
Takmer dva roky po svojom pobyte na Slovensku hovorí, že krajina je krásna a veľmi priateľská. Oceňuje aj to, že deti na Slovensku, na rozdiel od detí na Ukrajine, nie sú nútené vynikať v škole a podávať vynikajúce výsledky v mimoškolských aktivitách. Ukrajinka tiež obdivuje, že Slováci cez víkend zabúdajú na prácu a venujú sa rodine.
„Naučila som sa byť pokojná, prijímať všetko tak, ako to je a neponáhľať sa,“ poznamenáva Martynovskaya.
Jej prioritou je stále jej syn a jeho blaho. Nevie, aký by bol jej život na Ukrajine, keby sa vrátili domov, no vie, že jej syn sa na Slovensku nemusí báť.
„Hovorí sa, že každá matka by mala poskytnúť svojmu dieťaťu pokoj, bezstarostné detstvo,“ hovorí.
Pri výrobe bábik vo voľnom čase ju inšpiruje práve syn Nikita a deti vôbec. Hovorí, že im chce ukázať, že sa nemusia vzdávať, aj keď ich situácia môže vyzerať ťažko alebo môžu prísť o všetko. Navyše, ako ďalej hovorí, vedomosti sú niečo, čo sa nedá nikomu vziať.
Za tie dva roky sa aj ona sama naučila neplánovať si veci do budúcnosti, keďže nikto nevie, čo im budúcnosť prinesie.
„Možno sa mi zajtra splní môj sen. Budem mať vlastnú dielňu a budem robiť to, čo ma baví.“
Tento text vznikol vďaka podpore z Regionálneho spravodajského fondu o Ukrajine, ktorý funguje pod Medzinárodným tlačovým inštitútom (IPI).
Autor: Alina Graffyová
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
