S veľkou obavou vníma ľudí, ktorí nahlas hovoria, že štát Izrael vôbec nemal vzniknúť. "Ako keby sme zabudli, že štát Izrael sa zrodil z hrôz holokaustu, zrodil sa z nečistého svedomia európskych krajín – väčšina z nich tým či oným spôsobom spolupracovala s nacizmom a fašizmom," hovorí kazateľ Cirkvi bratskej DANIEL PASTIRČÁK.
Rozprávame sa s ním o antisemitizme, jeho pôvode a prečo dnes naberá na sile. O tom, prečo dnes iba súcit nestačí a čo musí nasledovať. Aj o tom, ako žiť v rozdelenej Európe tak, aby sa tu cítili malé židovské komunity bezpečne a moslimovia viac prijatí.
V rozhovore sú odpovede na otázky:
- prečo stále vyvstáva otázka, kto zabil Ježiša,
- prečo sa ľudia nenávidia a ako je možné nenávidieť niekoho, koho nepoznám,
- ako žiť v rozdelenej Európe,
- čo je liekom na antisemitizmus a prečo rastie,
- prečo iba súcit s obeťami vojen nestačí.
Bol Ježiš Žid alebo prvý kresťan?
Možno to niekoho prekvapí, ale Ježiš bol Žid. Narodil sa židovským rodičom, zúčastňoval sa židovských sviatkov a náboženského života. Vystupoval ako židovský rabín a svoje učenie rozvíjal v kontexte starozákonných židovských posvätných kníh.
Ježiša nemôžeme pochopiť bez toho, aby sme si uvedomovali jeho židovskú identitu. Kto si ho predstavuje ako antického hrdinu, má na mysli iného Krista, no taký tu nebol.
Pravda je aj to, že Ježiš napriek tomu, že bol Žid, svojou osobnosťou presahoval hranice židovskej kultúry a židovskej zbožnosti. Jeho duchovný život a myslenie o Bohu bolo univerzálne.
Podľa evanjelistu Jána sa dokonca dopustil výrokov, ktoré hebrejská zbožnosť vnímala ako blasfémiu: Sám seba stotožnil s Bohom. A nielen to, správal sa slobodne, často porušoval striktné predpisy Mojžišovho zákona. Mal zvláštnu záľubu uzdravovať ľudí práve v sobotu, čím vyvolával, samozrejme, pobúrenie.
V tom čase žil iný rabín Filón Alexandrijský. Úplne odlišný, skôr filozof. Snažil sa o podobné – zmieriť tradíciu helénskej kultúry so starozákonným svetom posvätných príbehov. Doba bola zrelá na príchod židovského rabína, ktorý by nejakým spôsobom prekročil hranice svojho náboženstva smerom k celému ľudstvu.
Prečo sa stále objavuje otázka, kto Ježiša zabil? Obzvlášť teraz, keď je vojna na Blízkom východe.
Pripísať národu kolektívnu vinu za falošný justičný proces, ktorého koncom bola smrť Ježiša a pripisovať ju dokonca celému tomu národu ako dedičnú vinu, je úplne absurdné. Prieči sa to zdravému úsudku a je to veľmi nebezpečné.
Ukrižovaný muž bol Žid. Jeho rodina boli Židia. Učeníci boli Židia. Bola to vnútrožidovská kríza, ktorá vyústila do procesu s Ježišom.
Podobne absurdné by bolo, keby sme Nemcom pripisovali kolektívnu dedičnú vinu za holokaust. Hitler bol vinný. Ale Bonhoeffer, môj obľúbený luteránsky teológ, popravený za prípravu atentátu na Hitlera, bol tiež Nemec.
(zdroj: Marko Erd)Kto má vinu na tom, že smrť Ježiša pripísali všetkým Židom?
Starí kresťanskí myslitelia. Dokonca aj takí veľkí, ako bol Tomáš Akvinský, skvelý filozof a teológ. V jeho spisoch nájdeme prvky antisemitizmu. Alebo byzantský cirkevný otec Ján Zlatoústy. A dokonca aj veľký reformátor Martin Luther napísal azda najhorší zo všetkých antisemitských traktátov. Vyzýval v ňom napríklad na pálenie synagóg. Niektorí historici hovoria, že Hitler iba urobil to, čo Luther napísal. To je strašné.
Ak je tu nejaká vina, tak je to naša vina. Vina kresťanskej civilizácie za to, že sa tu antisemitizmus zakorenil a rozvíjal. Aj keď nie je kresťanským vynálezom.
Bol vlastný už antickému svetu.
Cirkev ho prebrala a dala mu kresťanské zdôvodnenie. Toto je azda najväčší hriech kresťanstva.
Ako vznikol antisemitizmus?
Židovská komunita vždy vykazovala istú vzdorovitosť. Rimania mali dobre premyslenú dobyvačnú politiku - Pax Romana. Božstvo každého podrobeného národa zaradili do Panteónu rímskych bohov. A tak sa ten národ stal súčasťou Rímskej ríše.
Židia však tomu tvrdo vzdorovali a tak sa voči nim vžila v antickom svete istá nevraživosť. Súviselo s tým aj prenasledovanie prvých kresťanov. Tí sa totiž Rimanom javili ako frakcia židovskej komunity.
Židovský národ bol veľmi svojbytný a choval sa inak. A inakosť, u tých, ktorí zdôrazňujú svoju dominanciu, vzbudzuje nepriateľstvo.
Čo hovoríte na hľadanie pôvodu nenávisti Arabov a Židov v Starom zákone?
Tieto pseudohistorické exkurzy sú v dnešnej dobe nanajvýš nebezpečné. Miešanie starých biblických príbehov so súčasnou situáciou vytvára výbušnú zmes.
Abrahám mal syna Izáka so svojou právoplatnou ženou Sárou a druhého syna, Izmaela, s egyptskou konkubínou. Niektorí už v tom vidia rozdelenie medzi Moslimami a židovským náboženstvom. Sú to úvahy, o ktorých sa môžeme rozprávať pri pive, ale nedá sa z nich vyvodzovať nič závažné.
Stotožňovať Filištíncov s Palestínčanmi, ako to niektorí robia, je tiež formou iluzívneho historicizmu. Miešať dnes do konfliktu staré biblické príbehy – hľadať oprávnenosť Palestínskeho štátu kdesi u Filištíncov alebo naopak uvádzať biblické argumenty pre Izrael je nepoctivá a nebezpečná cesta.
Cesta k zmierenu môže vychádzať len z riešenia súčasných krívd a hľadania spravodlivosti, bez ktorej nemožno obnoviť dôveru. A bez vzájomnej dôvery niet partnera, s ktorým by sa bolo možné dohodnúť.
Je nenávisť medzi Arabmi a Židmi náboženská nenávisť?
Na to sa ťažko odpovedá.
Náboženstvo je súčasťou identity, v ktorej sa vytvárali národy a ich kultúrne povedomie. Takže aj v celkom sekulárnom človeku zostávajú prvky náboženstva, ktoré ho ovplyvňujú, i keď si toho nie je vedomý.
Sionizmus bol už od svojho vzniku čisto sekulárnym hnutím. Dokonca značne ľavicovým. Na druhej strane je pravda, že Hamas používa náboženskú rétoriku. Povedať, do akej miery sú ich motívy náboženské, sa neodvažujem. Nosíme rôzne masky. Aj náboženská rétorika môže byť takou maskou.
(zdroj: Marko Erd)Vaša náboženská komunita nie je židovská ani moslimská, dotýka sa vás konflikt v Gaze? Rozprávate sa o ňom?
Vojna sa nás bytostne dotýka od vypuknutia ruskej agresie na Ukrajine. Otvorila hlbokú otázku o tajomstve zla. Ako povedal Jung, v našom kolektívnom nevedomí si nesieme všetko, čoho je človek schopný a každý z nás, ak tomu v sebe nevzdoruje a nechá sa unášať, sa vie dopustiť čohokoľvek, čo ľudia v dejinách vykonali. Teraz sme toho svedkami.
Palestínsko-izraelský konflikt iba prehĺbil tragiku krízy, v ktorej sa ocitá celý náš svet. Pokušeniu komentovať to biblicky sa však vyhýbame. Také mudrovanie je tancom na tenkom ľade. Vychádzať treba z reality. Spravodlivosť, poctivosť, dôvera, odpustenie, to sú témy.
A vy ako kazateľ Cirkvi bratskej, ako o vojne na Blízkom východe premýšľate, čo cítite?
Som človek našej doby a snažím sa zvnútorňovať, čo sa deje. Sme v kríze globálnej bezpečnosti. Svet je naozaj ohrozený. Celý je zamorený vírusom krajnej nedôvery rôznych skupín, ktoré sa čím ďalej tým viac nepriateľsky voči sebe vyhraňujú.
Aj u nás na Slovensku. Vďaka tomu u nás nastúpila vláda, ktorá sa vysmieva spravodlivosti, ekológii či občianskej spoločnosti.
Keď je tma najväčšia, svetlo je najviac viditeľné. Povedal v čase komunizmu Marcel Strýko. Držme sa svetla a živme ho v sebe. Pestujme tvrdohlavosť nádeje bez ohľadu na to, či máme teraz nejaké vyhliadky na pozitívnu zmenu, zostávajme tvrdohlavo verní hodnotám, o ktoré sa opiera naša ľudskosť.
Stavajme sa na stranu toho, čo je pravdivé, spravodlivé, aj vtedy, keď by nás to malo ohroziť. Zastávajme sa dobra pre všetkých, aj keby sme mali pritom priniesť nejaké obete.
V tomto období, znova a naliehavo, je potrebné budovať komunity slobodne zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa tých hodnôt držia a posilňovať, ako sa tomu kedysi hovorilo, ostrovčeky pozitívnej deviácie.
Prečo sa ľudia nenávidia a ako je možné nenávidieť niekoho, koho nepoznám?
Nenávisť je stav krajnej vášne. Jej najhlbším zdrojom je ľudská frustrácia z vlastného bytia. Nie som tým, kým chcem byť. Dejú sa mi veci, ktoré sa mi nemali stať. Prežívam prázdnotu, bezcennosť svojej vlastnej existencie.
Môže to mať vnútorné, ale aj vonkajšie sociálne aspekty. Nedarí sa mi v živote. Mám pocit, že spoločnosť na mňa kašle. Vtedy človek hľadá vinníka za svoju situáciu. V dejinách sa to znova a znova opakuje.
Samozrejme, manipulatívni politici, keď sa postavia na tribúnu a ukážu prstom – ľahko vzplanie kolektívna vášeň, ktorá v dave roznieti spoločensky zdôvodnenú nenávisť a tá sa už ani v najmenšom neriadi rozumom.
Druhý zdroj nenávisti je strach. Strach z neznámeho, z inakosti. Z ľudí, o ktorých nevieme, ako rozmýšľajú, prečo rozmýšľajú, ako rozmýšľajú, prečo vyzerajú, ako vyzerajú.
Je tu aj žiarlivosť a závisť. Vidím človeka, o ktorom si myslím, že sa mu život vydaril, je úspešný a svojím úspechom ma oberá o môj úspech, svojou veľkosťou o moju veľkosť. Obraciam naňho hnev, žiarlivosť, ktorá sa ľahko mení na vášeň nenávisti.
Čo je liekom na nenávisť?
Poznám iba jeden liek na nebezpečnú infekciu nenávisti – pokoru. Neznamená to cítiť sa menej alebo sa ponižovať. Pokora je primeraný postoj k samému sebe.
Človek, ktorý nevidí svoje vlastné zlyhania, pochybenia, obmedzenosť svojho poznania, kto trvá na tom, že nikdy nepochybil, je veľmi náchylný k nenávisti.
Iba človek, ktorý sa sklamal sám v sebe a priznal si to, zmieril sa s tým, dokáže byť zmierený aj so sklamaniami z iných. Mních Henri Nouwen napísal múdru vetu: Odpustenie je skutočné iba pre tých, ktorí objavili hriechy svojich nepriateľov a chyby svojich priateľov vo svojom vlastnom srdci.
(zdroj: Marko Erd)Aká mocná vie byť sila náboženskej autority? Akú silu majú v rukách náboženskí vodcovia na Blízkom východe?
To závisí od typu zbožnosti. Či ide o kolektívnu náboženskú identitu alebo osobnú spiritualitu.
Pri kolektívnej identite náboženská autorita v sebe nesie auru Božej neomylnosti. Dáva nábožnému davu istotu správnych odpovedí. Nemusia premýšľať. Autorita, ktorá sa vzpiera kritickému mysleniu, je vždy pre pravdu, lásku aj dobro nebezpečná.
Duchovné komunity, ktoré pestujú otvorenú individuálnu zbožnosť, sa uberajú opačným smerom. Tí, ktorým je zverená zodpovednosť za komunitu, potrebujú svoje postavenie dekonštruovať. Odmietať falošné projekcie, ktoré si na nich niektorí ľudia premietajú. Tvoriť slobodný priestor, kde by sa človek mohol osobne stretať s Bohom, nie s ľudskou autoritou. Tá je v istom bode duchovného rozvoja skôr na prekážku.
Tam, kde sa náboženstvo mieša s politikou, ide určite o prvý typ.
Prekvapilo vás množstvo ľudí, ktoré v Európe, po vypuknutí vojny, vyšlo do ulíc? Tisíce v Nemecku, Francúzsku či Londýne.
Veľmi nie, dalo sa to očakávať.
Čo sa týka vlny antisemitizmu, nikdy v skutočnosti nevymrel. Je to v ľuďoch zakorenené zrejme našou civilizáciou. Na Slovensku sa v posledných rokoch prebudil s úplnou otvorenosťou.
Čo sa týka podpory Palestínčanov, deje sa zvláštna, dosť zlá vec. Západná spoločnosť je už roky rozdelená na pravicu a ľavicu – vo svojich krajných polohách, má v tomto konflikte tendenciu nekriticky podporovať jednu alebo druhú stranu.
Krajná ľavica je typická tým, že vidí iba krivdu, ktorá sa deje Palestíne. A čo ma šokuje, dokážu ospravedlniť aj najhoršiu teroristickú brutalitu a zastávať sa Hamasu aj po démonickom čine, ktorý vyvolal tento posledný konflikt.
S veľkou obavou vnímam ľudí, ktorí nahlas hovoria, že štát Izrael vôbec nemal vzniknúť. Je absolútna nehoráznosť takto uvažovať, ako keby sme zabudli, že štát Izrael sa zrodil z hrôz holokaustu, zrodil sa z nečistého svedomia európskych krajín – väčšina z nich tým či oným spôsobom spolupracovala s nacizmom a fašizmom.
Tvrdenia, že štát Izrael nemal vzniknúť, je otvorenou podporou Hamasu. Veď zmierenie s Hamasom nie je možné práve preto, lebo Hamas má iba jeden absolútny cieľ – Izrael nesmie existovať.
Na strane krajnej pravice je zas neprijateľné pripustiť akúkoľvek chybu Izraela, lenže Izrael robil mnoho chýb a určite by sme mohli rozprávať o histórii krívd, ktoré sa tam udiali voči Palestínčanom. Posledná Netanjahuova vláda je dosť problematická. Sú v nej vyložení extrémisti, ktorí ten konflikt živia.
V západnej spoločnosti naliehavo potrebujeme obnoviť stred. Ľudí, ktorí sa neriadia vášňou svojej politickej ideológie, ale majú umiernený prístup, vedia na stôl položiť hodnoverné fakty, lebo iba tak môžno dospieť k zmiereniu.
Dá sa cítiť súcit a zároveň sa nepostaviť na žiadnu stranu?
Súcit sa vo svojej veci nikdy nemýli. Súcit si musíme zachovať. Dlhodobo sme vystavení pohľadu na neľudské utrpenie, nielen v Palestíne, aj na Ukrajine alebo v Sýrii. Keď sa človek dlho díva na absurdné utrpenie, voči ktorému je bezmocný, hrozí, že v nás súcit otupie a hrôzu, ktorej sú vydané iné ľudské bytosti, hoci by sme nimi mohli byť aj my, prestaneme vnímať. Keď stratíme súcit, oslepneme.
Utrpenie Palestínčanov a utrpenie Izraelčanov je rovnaké utrpenie. Ani jedni, ani druhí nemôžu za to, ako sa volajú a kde sa narodili. Ale súcit je v tejto situácii síce angažovaný, no bezmocný pozorovateľ.
Musí ísť ruka v ruke s požiadavkami spravodlivosti, práva a poctivosti, bez ktorých sa nemôže obnoviť dôvera, a bez nej sa tie strany nemôžu dohodnúť. Ak má každý svoju skrytú agendu, nedôvera sa prehlbuje a s ňou i nepriateľstvo.
Ako obnoviť tú dôveru? Je najmenšia od mierových dohôd z Osla. Ak vôbec existuje.
K tomu sa vyjadrovať je veľmi problematické. Aj vinou Spoločenstva národov a medzinárodnej politiky sme v izraelsko-palestínskej oblasti vytvorili uzol problémov, ktorý nikto nevie vyriešiť.
Ale ak by sme mali hovoriť o ideále, tak mier by mohol nastať, za predpokladu, že nebude existovať žiadna vplyvová militantná ozbrojená skupina, ktorej absolútnym nemenným cieľom je neexistencia Izraela. Čiže mier je možný iba za predpokladu, že na oboch stranách, na strane Palestíny aj na strane Izraela nastane jednoznačná vôľa: Chcem, aby ste boli. Chcem, aby bola Palestína. Chcem, aby bol Izrael. Kým toto nebude, každé rokovanie je len taktizovanie, ktoré nikam nevedie.
Ako sa dá aj u nás v Európe bojovať s tým, čo Hamas chce, a to je šírenie nenávisti? Lebo to sa im podarilo, zasiahli nielen Izrael.
Potrebujeme odideologizovať našu spoločnosť. Nešťastným javom postmoderny je strata viery v objektívnu pravdu, ktorej sme zaviazaní. Nahradila ju politická pravda.
Každý má svoju agendu, ktorú chce presadiť. A neexistuje dialóg. Existujú iba zákopové vojny.
S tým je spojené aj zneužívanie náboženských sentimentov. Paradoxne, uzol, kde sa stále znova rieši otázka bezpečnosti a mieru, je mesto Jeruzalem, čo znamená mesto mieru, miesto pokoja. Keď sa Pilát počas procesu v Jeruzaleme pýtal Ježiša, či je kráľom židov, odvetil mu, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Na svet sa narodil, aby svedčil o pravde.
Ak človek chce byť verný ľudskosti, musí sa vymaniť z poddanosti kráľovstvám tohto sveta s ich agentmi, mal by žiť pre kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta.
V takom kráľovstve si človek ctí záväzok voči pravde, voči dobrote, voči spravodlivosti, bez ohľadu na svoju kultúrnu bublinu a je ideológiu. To pred nás stavia veľkú úlohu: viesť otvorený úctivý dialóg medzi moslimami, židmi a kresťanmi, ale aj otvorenými ateistami a agnostikmi.
V tom je príkladom pápež František, ktorý sa o taký dialóg úprimne usiluje. Európa by potrebovala oveľa viac takýchto stredových ľudí.
Ľudí dialógu, ktorí vedia, že nie sú vlastníkmi pravdy. Malo by sa to, samozrejme, diať nielen na teologickej či filozofickej úrovni, ale aj v bežných medziľudských vzťahoch. V našej otvorenosti voči cudzincovi, voči tomu druhému. Namiesto toho, aby sme sa báli toho, čo je iné, mali by sme sa učiť oceňovať naše odlišnosti a obohacovať nimi svoj život. To je cesta. Ale či sa nám to podarí, to som si nie istý.
Môže dôvera aj pochybovať alebo spochybňovať? Málokedy je totiž bezhraničná. Čo musí mať, aby zvládala aj krízy?
Poviem to za seba, lebo to neviem povedať za iných. Dôvera nemôže byť naivná. Ani sám sebe nemôžem vo všetkom dôverovať.
Je dobré mať skeptický postoj aj k sebe samému, lebo niekedy neviem, čo urobím a neviem, aká myšlienka ma prepadne.
Pomáha mi, ak otvorenosť a dôveru neorientujem primárne na druhého človeka, ale na Boha. V ňom nachádzam dôveru, že žiť pravdivo, otvorene voči druhému je správne, aj keď ma to urobí zraniteľným. Priať si dobro iného aj vtedy, keď je to pre mňa nevýhodné.
Práve Ježiš formuloval najradikálnejšie imperatív lásky. Keď povedal svojim učeníkom: Milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, čo vás prenasledujú. Robte dobre tým, ktorí vám robia zle. Prečo? Aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach.
Dôverovať, že človek má vždy iba dobré úmysly, je naivné. Nemá. Ani ja nemám. Musím smerovať nad seba, nad politické či osobné aspekty, k tomu univerzálnemu nado mnou, čo zo mňa robí človeka.
(zdroj: Marko Erd)Možno ľudia z Blízkeho východu by vám povedali, my sme toto už urobili. Funguje dôvera tak, že aj keď nefunguje, treba jej dávať šancu?
V istom zmysle áno. Podľa Václava Havla nádej nie je presvedčenie, že niečo dopadne dobre. Nádej je istota, že to, čo robím, má zmysel napriek tomu, ako to dopadne.
Aké svetské hodnoty postaviť proti antisemitizmu, ale aj islamofóbii, lebo aj tá v Európe narastá?
To je veľmi zložitá otázka. Sú tu dve krajnosti, v ktorých sa občas pohybujeme.
Jednou krajnosťou je romantizovanie problému. Nahovárame si, že žiadny problém tu nie je , je len pozitívna inakosť a treba ju jednoducho akceptovať. Dávame do zátvorky napríklad bezprávne postavenie žien alebo iné formy nespravodlivosti, o ktorých povedať, že sú len nevinným aspektom kultúrnej rozmanitosti, nie je celkom pravdivé.
Romantizovanie nikam nepovedie. Len vytvorí skupinu nahnevaných ľudí, ktorí sa budú proti politicky korektnému predstieraniu búriť. Taký hnev živí narastanie extrémizmu.
