Kremnička je jedným zo symbolov besnenia, ktoré zasiahlo krajinu po potlačení Slovenského národného povstania. Pri jednej z popráv tu 12. decembra 1944 zavraždili počas niekoľkých hodín vyše tristo obetí. Ide o vôbec najväčší masaker na našom území z čias druhej svetovej vojny.
Nápis na informačnej tabuli je však nepresný, hovorí o 747 popravených. Toľko však bolo len exhumovaných. Zavraždili ich tu vyše tisíc, tristo tiel leží neexhumovaných stále v zemi a čaká na odborný výskum.
Nepresný je aj oznam pri vstupe do areálu: Miesto pamäti. Do pietneho areálu sa však tlačí nová výstavba a doťahuje sa na masové hroby s kosťami obetí vrátane detí.
Popravné pole, pomník a novostavby. (zdroj: Marko Erd)Na predaj
Pamätník sa týči pod lesíkom v mestskej časti Banskej Bystrice, za vojny bola Kremnička samostatná obec. Vysoký pylón je posledným realizovaným dielom významného slovenského architekta Dušana Jurkoviča, jeho súčasťou je kamenná ohrada obkolesujúca spoločný hrob exhumovaných.
V článku sa dočítate:
- ako došlo k najväčšiemu masakru na našom území,
- prečo sa nová výstavba v Kremničke rozťahuje až na masové hroby,
- prečo ešte stále leží v zemi niekoľko stoviek neexhumovaných tiel,
- čo sa očakáva od nového výskumu.
Tak ako pred 79 rokmi, aj dnes leží na poliach sneh. Vtedy ho vraj bolo vyše metra. Obete sem vozili z mesta, vtedy tu boli holé polia za dedinou.
Dnes okolo rastú budovy firiem. Už na parkovisku, kde stojí aj autobus, víta návštevníka ako prvá vec veľký bilbord v poli. Aktuálne je zahalený, ešte nedávno oznamoval: Na predaj. Stojí v strede poľa, kde zoraďovali obete pred vraždením.
Miesto popráv delí od novostavieb sotva pár metrov. (zdroj: Marko Erd)Popri chodníku, kadiaľ kráčajú delegácie a exkurzie k pamätníku, priamo pri niekdajšej priekope, kam hádzali telá mŕtvych, sprevádza návštevníka nová výstavba.
Veľké francúzske okná typizovaných novostavieb hľadia rovno na popravisko. Ešte bližšie k masovým hrobom sa tlačia záhrady za novostavbami.
„Takto je to tu iba odnedávna. Predtým to tu bolo celkom holé. Môžete to brať akokoľvek, ale sú miesta s negatívnou energiou. Keď sem vozili ľudí na popravu, dedinu uzavreli, že sa nikto neodvážil vyjsť ani na priedomie. Ale našli sa odvážlivci a keď utíchli výstrely a Nemci s gardistami odišli, dedinčania sem prišli a uvideli tú hrôzu,“ rozpráva po ceste k pamätníku Daniela Baranová.
Celoživotná múzejníčka, dnes dôchodkyňa, má k tomuto miestu úzky vzťah.
Daniela Baranová. (zdroj: Marko Erd)„Moja mama aj otec boli v Povstaní, otec bol po vojne ako vodič sanitky aj pri exhumáciách, moja teta ako pracovníčka Červeného kríža robila zapisovateľku exhumačnej komisie, takže osobne sa ma to dotýka,“ hovorí.
„Okolo SNP sa vytvoril mýtus, konzum, máme síce sviatok, ale toto je neuveriteľné. Akoby sme otupeli. Myslíme si, že je to od nás už ďaleko, berieme ako samozrejmosť, že tu nie je vojna. Zabúdame, že ísť do Povstania bola pre tých ľudí občianska povinnosť.“
Daniela Baranová pred rokmi preskúmala a spísala zoznam známych obetí, osobne obehala a zachytila výpovede vtedy ešte žijúcich svedkov tragédie. Dnes už nikto z nich nežije.
„Je mi ľúto, ako to dnes vyzerá. Pozrite sa okolo. A pritom sa chválime, že sme povstalecké mesto,“ zamýšľa sa.
„Popravili tu aj veľa detí. Ba aj dojčatá. Muselo to byť príšerné. Na tých, ktorí sa po vojne zúčastnili na odkrývaní tohto barbarského tajomstva, pôsobilo zvlášť skľučujúco, že sa objímali telá manželov alebo matka v zemi objímala svoje dieťa. Malý chlapec, sedemročný Michal Gotthilf, ktorého zabili spolu s mamou a otcom, miestnym lekárom, mal pri identifikácii úplne šedivé vlasy. Predtým bol čiernovlasý.“
Daniela Baranová ako z rukáva súka mená konkrétnych obetí a ich tragický osud na dne priekopy. Po vraždení z nej vraj vytekal potôčik krvi smerom k Hronu.
Stále v zemi
„Hneď tu, popri dnešnom prístupovom chodníku, sa tiahla protitanková priekopa, ktorú pôvodne vykopali, aby povstalecká armáda zadržala postup nemeckých jednotiek,“ vysvetľuje archeológ Pavol Šteiner z Katedry archeológie Filozofickej fakulty na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Ukazuje na dávnu priekopu, pôvodne mala hĺbku dva metre a šírku tri - štyri metre. Aj preto mohla zhltnúť také množstvo tiel.
„Bola zima, zem bola tvrdá, kopať hroby pre mŕtvoly sa im nechcelo, tak jednoducho využili priekopu ako masový hrob,“ podotýka.
Aj po desaťročiach erózie stále badať obrysy priekopy v zasneženom teréne. Tiahne sa od lesíka až ku korytu Hrona.
Nová ulica sa volá Plánková a leží v jej tesnej blízkosti.
Podľa katastra nehnuteľností stavebné povolenia vydávali v rokoch 2015 - 2016, následne mesto určilo stavbám súpisné a orientačné čísla.
Najbližšej stavbe vydali povolenie v roku 2020. Na snímke vyhotovenej LIDAR technológiou, teda laserovým leteckým snímkovaním povrchu zeme, ktorý realizoval Úrad geodézie, kartografie a katastra, zreteľne vidno nielen priebeh priekopy, ale aj rozširovanie súkromných pozemkov do jej profilu.
Z druhej strany je popravné pole so zakrytým bilbordom, takisto ohrozené výstavbou. Podľa katastra nehnuteľností patrí majiteľovi z Bratislavy. Obstavanie areálu dopĺňajú komerčné objekty, ktoré vyrastajú cez cestu oproti pamätníku.
Snímka vyhotovená LIDAR technológiou zreteľne zobrazuje bývalú priekopu a výstavbu v jej profile. (zdroj: ZBGIS®, Úrad geodézie, kartografie a katastra SR)Do spoločného hrobu pri pamätníku po vojne pietne uložili stovky tiel. Fotografie z exhumácií sa nachádzajú v archíve Múzea Slovenského národného povstania a vidno na nich zástupy truhiel zoradených tesne vedľa seba, ktoré zasypávajú muži s lopatami. Ďalšie zachytávajú hrobárov aj členov exhumačnej komisie so šatkami na tvárach. Na inej zronené matky padajú na kolená a plačú nad identifikovanými blízkymi.
Archeológ vysvetľuje, že zďaleka nejde o všetky obete.
Pravda, satira aj džez. Povstalecký rozhlas vysielal naozaj slobodne Čítajte „Po vojne sa telá obetí exhumovali v niekoľkých etapách, prvý raz hneď po oslobodení mesta, potom exhumáciu museli prerušiť, pozostatky boli totiž pochované len provizórne, zahádzané konármi alebo len snehom, kontaminovala sa voda a šíril sa týfus,“ hovorí Pavol Šteiner. „Ďalšie exhumácie nasledovali až do roku 1948. Podľa dokumentácie bolo exhumovaných 747 tiel a popravených bolo vyše tisíc ľudí, čiže minimálne tristo ďalších tiel leží stále tu v priekope.“
Chce preto iniciovať archeologický výskum v lokalite.
Archeológ Pavol Šteimer, za ním lesík pri pamätníku, v ktorom bol ďalší masový hrob. (zdroj: Marko Erd)„Archeologický výskum má identifikovať a preskúmať jednak zvyšky objektov a miest spojených s povstaleckou obranou Banskej Bystrice a jednak miesta popráv, prípadne ďalších, dosiaľ neexhumovaných hrobov obetí,“ približuje.
„Primárne sa budú aplikovať nedeštruktívne metódy, teda povrchový prieskum a zber nálezov, detektorový prieskum. Vykopávky by mali zahŕňať vykopanie priečnych sond cez priekopu. To by mohlo poodhaliť fakty o popravách a pochovávaní ich obetí.“
Ide o novú oblasť bádania, ktorej sa dnes venujú v Európe, kým na Slovensku je ešte v začiatkoch, o takzvanú archeológiu popravísk.
Tá zahŕňa výskum dávnych šibeníc, ale aj miesta masakrov v novoveku, tak ako tu v Kremničke. Identifikovať by mohli aj miesta popráv, napríklad podľa vystrieľaných nábojníc.
„Je to len pracovná hypotéza, pretože dopredu nevieme, či sa takéto zhluky nábojníc ešte budú dať nájsť,“ vysvetľuje. „Archeologický výskum tohto druhu u nás dosiaľ nikto nerealizoval, takže sa nemôžeme oprieť o nejakú osvedčenú metodiku z tuzemských zdrojov.“
Ženy plačú pri exhumácii. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Mamička, nedaj ma!
„Protitankovú prekážku na juh od Kremničky zahaľuje tichá ranná hmla. V dedine je ticho, mnohí ešte spia, len starostliví roľníci napájajú dobytok. Kohúty kde-tu oznamujú blížiace sa ráno. Svitá. Nie všetkým. Cestujúcim v ošarpaných tmavých autobusoch nastáva večná noc. Vyviedli ich po skupinkách pod les. Ranou do tyla pozbavujú ich života. Do dediny počuť pukanie. Aj výkriky počuť,“ zapisoval po vojne riaditeľ školy v Kremničke Víťazoslav Weber.
Jeho svedectvo sa ráta medzi najspoľahlivejšie, zaznamenal, čo sám videl a počul od priamych svedkov. Zachytil priebeh popráv, na ktoré vozili obete z mesta najprv vo väzenských autobusoch, neskôr na nákladiakoch.
Zavraždená 14-ročná Miriam Künstlicherová, vo väzenskej knihe zaistencov pod ev. č. 465. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Pri popravách muselo dochádzať k strašným scénam. Sústredili ich na poli, na ohni pálili ich doklady. Zabíjali ich bez súdu aj rozsudku, takisto bez rozdielu národnosti, vierovyznania, pohlavia a veku.
Efektivita spočívala v tom, že ľudí brali zhruba po desiatich, odviedli pod les, tam si museli ľahnúť, okradli ich, zastrelili, hodili do priekopy a brutálny vzorec znova opakovali. Takto dokázali zbaviť života stovky obetí v priebehu niekoľkých hodín.
Keď sa začala šíriť panika, pribrali Nemci do strieľania aj gardistov, ktorí dovtedy strážili väzňov pred popravou. Spustil sa krik žien a detí.
Niektorí sa pokúšali ujsť, postrieľali ich po poli. Iní skákali sami do jamy a snažili sa zahrabať medzi mŕtvych. Niektoré obete zomreli zadusením zaživa v hrobe. Záznamy exhumačnej komisie obsahujú otrasné prípady: „16/208 chlapec asi 8-ročný. Na sebe mal krátky zimník, modré tepláky, sveter so zipsom, žlté topánky. 58/489 chlapec asi 6-týždňový, gaštanových vlasov. Na sebe mal pletený ružový kabátik a bielu košieľku.“
Brali ich rovno z postelí, Slováci posielali do koncentrákov aj psychiatrických pacientov Čítajte Miestny riaditeľ školy Weber si po vojne zapisoval: „Pri decembrovom strieľaní bola dobrá viditeľnosť, preto chcel som vybehnúť na pôjd, že niekde spoza komína aj niečo uvidím. Nedošiel som. Hrozný detský výkrik ma zvrátil a len-len že som sa udržal na železnom rebríku. 'Mamička, nedaj ma!' znie mi často dnes v ušiach.“
Mechanizmus vraždenia
V Kremničke sa začalo vraždiť 5. novembra 1944, ďalšia hromadná poprava bola 20. novembra, nasledoval spomenutý rekordný popravný deň 12. decembra s troma stovkami povraždených. Pokračovali aj 19. decembra a 5. a 20. januára 1945. V menšej miere popravovali aj v iných dňoch až do marca 1945.
Okrem priekopy vraždili aj inde v blízkosti. Napríklad s americkými letcami odišli do lesa a vrátili sa už bez nich, telá sa dodnes nenašli. Do jamy kúsok vedľa pamätníka v chotárnej časti Vyšný potok nahádzali ďalších 93 zavraždených, v blízkej lokalite Pod stráňami zabili v úžľabine potoka vyše sto ľudí.
Zavraždený Róm Jozef Eremiáš, vo väzenskej knihe č. 1170, pri exhumácii identifikovaný podľa legitimácie. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Medzi zavraždenými boli vojaci aj civili, Slováci, Česi, Židia aj Maďari, Američania aj Rusi, Angličania, Bulhari, Chorváti, Nemci, Poliaci, Rumuni, Srbi a popravili tu aj 64 rómskych matiek s deťmi z Tisovca. Mnohé obete sa pri exhumácii nepodarilo identifikovať.
Zavraždili tu aj členku britskej vojenskej misie Chavivu Reikovú, francúzskych partizánov aj profesorku Alžbetu Göllnerovú-Gwerkovú. Lekárnikov Schömmanna a Deutscha s manželkami a deťmi zavraždili za to, že pomáhali povstalcom s liekmi.
Lekárku Boženu Ferencovú popravili vo vysokom stupni tehotenstva. Obchodníka Jána Vanču vzali za ukrývanie ranených partizánov, pri razii vytiahli z postele aj ťažko chorú manželku.
Keď synovia nenašli doma rodičov a išli sa pýtať do mesta, prihodili ich k nim. Najstaršou identifikovanou obeťou bol 91-ročný Filip Kohn a najmladší iba osemdňový Ivan Berger.
Brali povstalcov, Židov aj kohokoľvek pri najmenšom podozrení. Nečudo, že banskobystrická basa praskala čoskoro po obsadení Slovenska vo švoch. V novembri 1944 tam bolo už vyše dvetisícpäťsto ľudí, v celách s rozmermi päť krát desať metrov sa tlačilo aj vyše sto osôb, denne ich trýznili a mučili. Riešením bola Kremnička.
„Nacisti vo väzenskej knihe k menám cynicky pripisovali: 'prepustený', to značilo popravený v Kremničke,“ podotýka Daniela Baranová.
Prezident Jozef Tiso vyznamenal v obsadenej Banskej Bystrici esesákov, s ktorými o pár dní neskôr vraždili v Kremničke slovenskí gardisti. (zdroj: Slovenský národný archív v Bratislave)Vraždili členovia Einsatzkommanda 14, čo bola zložka nacistickej Sicherheitspolizei, ktorá mala na starosti represálie proti obyvateľstvu na územiach obsadených Nemeckom.
Rozkaz na vraždenie vydal veliteľ SS-Obersturmführer Kurt Herbert Deffner so súhlasom miestnych slovenských orgánov a na popravách sa zúčastňovali aj príslušníci 5. poľnej roty Hlinkovej gardy pod velením Jozefa Nemsilu. Len pár dní predtým v obsadenej Banskej Bystrici prezident Jozef Tiso na manifestácii vyznamenal nemeckých vojakov za potláčanie Povstania, zachytáva to známa fotografia. Na námestí stáli v tej chvíli oproti esesákom aj gardisti 5. poľnej roty, ktorí zanedlho budú vraždiť.
Odvahu si dodávali pálenkou a pri popravách obete okrádali, neskôr sa po krčmách chválili cennosťami, jeden aj vylomenou protézou so zlatými zubmi.
Povojnové exhumácie. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Kocúrkovo
„Kremnička bola už v minulosti ohrozená. Po páde komunizmu to tu zarastalo, prestali sem chodiť ľudia, už vtedy som zachytila prvé šumy o výstavbe, preto som v roku 1995 rýchlo spísala a vydala útlu knihu Pred bránami pekla, kde som zhrnula svoje zistenia a zoznamy obetí,“ hovorí Baranová.
Varín, to nie je iba Tisova ulica. Pred holokaustom tu židia hrávali futbal s kresťanmi Čítajte Hovorí, že už za komunizmu bola Kremnička odsúvaná.
„Bola tak akosi bokom. Delegácie prišli položili kytice a už sa ponáhľali naspäť do mesta, kde prebiehali hlavné oslavy. Dookola sa tu pásol dobytok, sadili sa zemiaky. Čiže úcta k tomuto miestu už vtedy absentovala,“ zamýšľa sa.
„Ako študentka som sem nechcela chodiť na brigády - na zber zemiakov. Zemiaky, ktoré sa v týchto priestoroch urodili, neboli drobné, ale väčšie ako päsť. Keď som prišla domov a povedala, aké veľké zemiaky sa rodia v Kremničke, môj otec smutno povedal: nečudo, keď sú pohnojené ľuďmi. Potom som sa radšej dala od lekárky vypísať na PN.“
Exhumácie tiel z priekopy. Za mužmi vidno holé polia. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Menil sa aj pamätník. Jurkovič zomrel pred jeho odhalením, vzápätí prišiel komunistický puč v roku 1948 a pylón dostal v rozpore s autorským zámerom, ale v súlade s komunistickou privatizáciou SNP päťcípu hviezdu. Neskôr hviezdu odstránili a dnes pylón korunuje kríž.
Podľa Moniky Fratričovej z Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Banskej Bystrici je pamätník evidovaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. „Národná kultúrna pamiatka pozostáva z dvoch pamiatkových objektov, hrobu zavraždených občanov a pomníka obetiam fašizmu,“ hovorí.
„Celý pomník vybudovaný z ryolitových kvádrov bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 1995 k monumentu pribudla Menora, symbolický sedemramenný svietnik na pamiatku židovských obetí, autorom je architekt Juraj Arieh Fatran.“
Truhly s exhumovanými telami uložili do spoločného hrobu.To značí, že pamiatkovo chránený je len samotný ohradený areál, nie lokality s neexhumovanými hrobmi.
Riešením by bolo rozšírenie národnej kultúrnej pamiatky o predmetnú priekopu, teda masový hrob, takisto o dva ďalšie hroby pri pamätníku a pozostatky niekdajších povstaleckých opevnení. Pamiatkari s tým súhlasia a k zámeru vydali kladné stanovisko.
„Mesto predložilo Pamiatkovému úradu podnet na rozšírenie objektovej skladby národnej kultúrnej pamiatky, následne Komisia pre posudzovanie pamiatkového fondu rozšírenie odporučila,“ zhŕňa Fratričová.
Mesto sa musí v súlade so zákonom 130/2005 o vojnových hroboch starať o vojnové hroby a iné pietne symboly.
Hovorkyňa mesta Banská Bystrica Zdenka Marhefková hovorí, že v roku 2019 sa zamerali na obnovu pamätníka: „Zo získaných dotačných prostriedkov bol spolu s ohradou očistený. O rok neskôr sa podarilo z mimorozpočtových zdrojov obnoviť prístupovú komunikáciu a v ďalšom období sa mesto postaralo o inštaláciu nového informačného systému, ktorý návštevníkom ozrejmuje historické udalosti.“
Vydržať ako partizáni! Naši predkovia to zvládli so cťou Čítajte Situácia tak trochu pripomína Kocúrkovo: mesto na jednej strane dbá o samotný objekt a súhlasí s jeho väčšou ochranou, kým súčasne to isté mesto má stavebný úrad, ktorý vydáva povolenia na stavbu rodinných domov a komerčné budovy v priestore pietneho miesta.
Vedúci Stavebného úradu Filip Gašparec argumentuje: „Protitanková priekopa dosiaľ nemá charakter národnej kultúrnej pamiatky, v ktorej okolí boli ešte pred rokom 2015 podľa vtedajšieho územného plánu povolené a umiestnené niektoré objekty slúžiace na bývanie.“ Argumentuje, že rozhodnutia nespochybnili kompetentné orgány vykonávajúce dozor nad dodržiavaním zákonnosti v oblasti verejnej správy.
Pôvodná protitanková priekopa, ktorá poslúžila ako masový hrob. (zdroj: Archív P. Š.)„Takmer denne som konfrontovaný s realitou, ktorou je postupný rast Banskej Bystrice. Ľudia potrebujú bývať a Kremnička je dnes veľmi kultivovaným a príjemným miestom pre život,“ hovorí riaditeľ Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Marcel Pecník, ktorý je spoluautorom monografie o Kremničke - miesto života i pamäti. Súčasne je poslancom mestského zastupiteľstva (klub nezávislých Bystričania, predtým SMER-SD, SNS).
Podľa neho bol Jurkovičov pamätník navrhnutý tak, aby bol viditeľný z diaľky pre ľudí prechádzajúcich popri Kremničke.
„Tá hromadná výstavba tam určite nemala byť. Domy sa do toho priestoru nehodia ani ľudsky, ani odborne urbanisticky,“ hovorí. „V tomto prípade úrady a úradníci zrejme hodnotový kompas nepoužili. Kremnička by sa mala stať celonárodnou pamätnou témou a nie miestom kupčenia s pôdou, na ktorej sa diali veci, ktoré sa nikdy nesmú zopakovať.“
Na starej fotografii vidno pamätník a priekopu po exhumácii. (zdroj: Archív Múzea Slovenského národného povstania)Kurátorka Vladimíra Luptáková z rovnakého múzea a spoluautorka monografie dopĺňa: „Ako spoločnosť máme morálny dlh voči tým nevinným obetiam a vieme ho splácať uchovávaním pamäti, vzdelávaním cez všetky vekové kategórie. Archeologický výskum môže odhaliť a pomôcť doplniť obraz tých strašných zimných mesiacov na rozhraní rokov 1944 a 1945.“
Súhlasí aj riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania Marian Uhrin: „Novú výstavbu v pietnom priestore vnímam negatívne a iniciatívu na rozšírenie areálu podporujem.“
Pomník ako výkričník
„Kým politici sa pravidelne v auguste zadúšajú prejavmi úcty k SNP a skladajú vence, dnešná situácia do značnej miery vypovedá o skutočnom postoji štátu, niektorých jeho inštitúciách a obyvateľoch k vlastnej histórii a pamiatkam, ktoré pripomínajú jej temné miesta,“ nazdáva sa archeológ Pavol Šteiner. „Čo tam po tom, že v zemi spočíva niekoľko stoviek tiel. Je toto naozaj náš obraz?“
Plánovaný archeologický výskum by mal nielen identifikovať zvyšné masové hroby, ale aj prispieť k dôstojnej ochrane areálu.
Otec vynadal Hlinkovi, syn pomohol zbaviť svet nacistického netvora Čítajte Minulý rok predložil mestu návrh vedeckého a dokumentačného výskumu lokalít pri pamätníku, mesto následne iniciovalo realizáciu zámeru a pamiatkari tento rok v novembri vydali kladné rozhodnutie.
Začať chcú na budúci rok.
Riaditeľ kremničianskej školy Víťazoslav Weber si krátko po vojne zapísal: „Nad spoločným hrobom sa týči kamenný pomník ako výkričník s rukou na prísahu: Nezabudneme! Nesmiem zabudnúť, lebo to by znamenalo pripustiť novú Kremničku, Lidice, Osvienčim a Hirošimu vo zväčšenom a hroznejšom podaní.“
Kremnička ako výkričník. (zdroj: Marko Erd)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
