Text je prepisom relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre http://video.sme.sk. Prepísala ho Lenka Šamajová.
„Podiel domácností, ktoré sa nevedia vyrovnať s nečakanými výdavkami, napríklad vo výške 420 eur, vykazuje až 27 percent, čo je dvojnásobok oproti rodinám, ktoré sú v riziku chudoby,“ hovorí sociologička z SAV ZUZANA KUSÁ.
Ani domácnosti v strede príjmového rebríčka nie sú celkom chránené pred rôznymi sociálnymi a materiálnymi depriváciami.
V rozhovore sa dočítate:
- Kde dochádza k problému v rámci adresnej politiky.
- Aký veľký problém predstavuje pre mladé generácie nedostupné bývanie.
- Prečo má podľa štatistík Slovensko najmenej roztvorené nožnice medzi bohatými a chudobnými.
Miliardy z rozpočtu sa rozdávajú ľuďom, ktorí to nepotrebujú. Cítite frustráciu?
Cítim skôr nepochopenie situácie v tom zmysle, že najchudobnejšia demografická skupina, do ktorej patria deti, nemá v spoločnosti dostatok obhajcov. Kým v roku 2021 bol podiel ľudí žijúcich v riziku chudoby 12,3 percenta, v roku 2023 išlo o 13,7 percenta. Zároveň podiel chudobných detí narástol zo 17,1 na 22,1 percenta.
Z toho vyplýva, že každé piate dieťa na Slovensku je ohrozené chudobou. V prípade celkového podielu seniorov nad 65 rokov, ide o 8,1 percenta, pričom ide o takmer najnižšiu hodnotu zo štátov Európskej únie. Daná skupina má najsilnejšie zastanie v spoločnosti, pretože vie najlepšie obhajovať svoje potreby. V porovnaní s deťmi ide o veľký nepomer hlasu, ktorý žiada chrániť určité skupiny.
Je jedným z dôvodov aj to, že dôchodcovia sú disciplinovaní voliči, a preto si ich politici dlhé roky kupujú?
Aj iné skupiny možno považovať za disciplinovaných voličov. Samozrejme, deti sú nevoliči, ale seniori nielenže chodia k voľbám, zároveň majú silné a početné organizácie, ktoré vedia aktívne presadzovať svoje potreby a záujmy.
V roku 2022 v rámci tzv. rodinného balíčka išlo v prvom rade o záujmy detí. Keď sa prerokúvalo zvýšenie detských prídavkov a ďalších dávok, opozícia hovorila najmä o iných skupinách ako o deťoch. Tvrdila, že starosť o deti je diskriminačná, pričom máme iné skupiny, ktoré trpia núdzou. Iné skupiny však médiá zviditeľňovali, čím im dávali hlas. Deti zostali akoby len pod Matovičovými krídlami, čo neprispelo k oprávnenosti danej skupiny.
Adresná pomoc by vedela všetky spomenuté skupiny zasanovať, nie?
Adresná pomoc je ideál, ku ktorému sa hlásia vari všetky politické subjekty. Na druhú stranu takmer všetky politické strany hlásajú ideu, že treba znižovať stav verejnej administratívy. Avšak bez dostatočného počtu verejnej správy na rôznych úrovniach nie je možné vykonávať adresnú politiku.
Zároveň spomínané percentá sa odvíjajú od zisťovania európskych príjmov a životných podmienok EU SILC, kde 60 percent stredného mediánového príjmu je hranica chudoby. Ide o hranicu, ktorá je založená na dôležitom a dlhoročnom skúmaní, z ktorého vyplýva, že pod určitým poklesom príjmov rodina nie je schopná napĺňať základné životné potreby a žiť životom, ktorý sa v určitej krajine považuje za slušný.
Na Slovensku sa ukazuje, že ani domácnosť, ktorá je v strede príjmového rebríčka, nie je celkom chránená pred rôznymi sociálnymi a materiálnymi depriváciami. Podiel domácností, ktoré sa nevedia vyrovnať s nečakanými výdavkami, napríklad vo výške 420 eur, vykazuje až 27 percent, čo je dvojnásobok oproti rodinám, ktoré sú v riziku chudoby.
Avšak pre politikov väčšiny európskych štátov hranica nie je záväzná, keďže nie je totožná s tzv. národnou hranicou rizika chudoby. U nás ide o výšku životného minima, z ktorého sa nedá vyžiť. Od roku 1998 nebola prepočítaná podľa zmien v štruktúre nútených životných výdavkov. Pôvodná suma, ktorá sa mechanicky valorizuje, rátala ešte s výrazne nižšími nákladmi na bývanie.
Ako ovplyvnilo súčasnú politiku neadresnosti to, že politika je často rasistická a zacielená na skupinu veľmi chudobných a vylúčených Rómov?
Väčšina politikov by charakteristiku daného systému pomoci v hmotnej núdzi rázne odmietala. Na výčitku rasizmu, o ktorú sa možno oprieť aj prostredníctvom donucovacích smerníc EÚ, by namietala a poskytovala dôkazy, že systém pomoci v hmotnej núdzi je otvorený občanom, obyvateľom a dokonca aj cudzincom zdržiavajúcim sa na našom území.
“„Kým v roku 2021 bol podiel ľudí žijúcich v riziku chudoby na 12,3 %, v roku 2023 išlo o 13,7 %. Zároveň podiel chudobných detí narástol zo 17,1 % na 22,1 %.“
„
Všetci politici sa však zhodnú na uprednostňovaní rodín, kde dospelí pracujú. Samotný dávkový systém však nenásobí príjmy počtom členov v domácnosti a nezohľadňuje počet detí, ktoré sú v domácnosti odkázané na pomoc v hmotnej núdzi.
Zároveň roky boli na našom území paušálne veľmi nízke detské prídavky. Na základe toho viacdetné rodiny, špeciálne tie, ktoré boli odkázané na systém dávok pomoci v hmotnej núdzi, boli odsúdené na chudobu so všetkými devastujúcimi dôsledkami pre deti. Politici to však nepovažovali za problém a otvorene sa hlásili k tomu, že by to malo mobilizovať rodičov, aby si našli prácu.
Konanie z posledných rokov ženie do chudoby napríklad aj jednorodičov. Najčastejšie ide o matky samoživiteľky, ktoré napríklad nedosiahnu príspevok na bývanie, lebo je viazaný na dávku v hmotnej núdzi.
Najviac to škodí deťom. Deti, ktoré vyrastajú v domácnosti bez práce, v roku 2022 dosahovali vyše 90-percentné riziko chudoby so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. Vzhľadom na to, že ide o najzraniteľnejšiu skupinu, stresová ekonomická situácia na ňu pôsobí zle aj fyzicky, aj citovo, pričom môže ísť o celoživotné dôsledky.
Sú výskumy, ktoré poukazujú na to, že stres a núdza v ranom veku znižuje napríklad kognitívne schopnosti, čo sa môže podpísať pod zaostávanie detí v škole. Súčasné výsledky PISA súvisia aj s tým, že máme veľký podiel detí, ktoré vyrastali vo veľmi drsných podmienkach existenčnej núdze.
Ide o dôsledok krutého sociálneho systému, ktorý je nastavený tak, aby vyháňal dospelých ľudí do hľadania práce. Avšak v určitých regiónoch je aj v súčasnosti málo dostupná a ak jednou z podmienok je cestovanie alebo sťahovanie, v mnohých prípadoch ide o rozdelenie rodiny, čo komplikuje starostlivosť o deti.
Zo štatistík Slovensko zároveň vychádza aj ako krajina, kde je najmenší rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Ako je to možné?
Pred asi viac ako desiatimi rokmi Európska komisia začala uvažovať o prehodnotení daných indikátorov. Na základe toho k debate pozvala nobelistov ako napríklad Paula Krugmana, ktorý na americkej spoločnosti ukazoval, že bohatstvo v spoločnosti nie je celkom rozdelené. Často ide len o pol percenta, ktoré drží v rukách obrovské bohatstvo.
Zároveň metodika Eurostatu vyžaduje, aby sa na danom zisťovaní zúčastňovali len domácnosti, ktoré majú dokumentované alebo legálne bývanie. Napríklad chatrče sa tam nemôžu zarátať, lebo takéto domácnosti Eurostat nepripúšťa do vzorky, hoci celkové dáta sú známe.
V roku 2021 bola prijímaná nová stratégia inklúzie Rómov do spoločnosti, kde sa uvádzajú veľmi desivé čísla. Nemôžeme však za desať rokov vyriešiť problémy, ktoré sme vyrábali desaťročia. Ak podiel Rómov, ktorí žijú vo vylúčených komunitách v nepriaznivom bývaní, dosahuje 80 percent, do roku 2030 sa má znížiť na 60 percent. Ide o cieľ, ktorý pripúšťa veľkú mieru utrpenia rómskej populácie.
Akým veľkým problémom je pre mladú generáciu nedostupné bývanie?
Ukazovatele dostupnosti bývania na Slovensku sú výraznejšie horšie než v krajinách, kde sa na uliciach konajú demonštrácie za zlepšenie bytovej politiky a dostupnosti bývania. Napríklad v Holandsku je veľký podiel obecného nájomného podporovaného bývania. V Nemecku sa zameriavajú na to, aby domácnosti s deťmi, ale aj prisťahovalci mali solídne bývanie.
Na Slovensku čiastočne platí to, že máme kultúrne dedičstvo z našej agrárnej minulosti, kde napríklad pred rokom 1960 ešte väčšina obyvateľov bývala v rodinných domoch. Podpora verejného nájomného bývania sa veľmi znížila. Posledné dekády sme žili z ekonomického hľadiska vo veľmi neistých časoch, pričom vlastnícke bývanie bolo akoby jedinou bezpečnou kotvou.
Nepamätám si jedinú demonštráciu na podporu bytovej politiky, s výnimkou občianskeho združenia Právo na bývanie, pričom išlo o obyvateľov nájomných bytov, ktoré sa stali predmetom reštitúcie. Na základe toho projekty nájomného bývania, o ktoré sa pokúsila minulá vláda, sú akoby intelektuálnou alebo politickou výzvou, ktorá sa nestretáva s masovou podporou zospodu. Síce podľa prieskumov sa ukázal záujem v miestnej štátnej správe, ale neexistuje žiadny tlak na to, aby sa naozaj daná politika zrealizovala.
Patríme medzi najbohatšie krajiny sveta. Pre určité percento spoločnosti to však platiť nemusí.
“„Súčasné výsledky PISA súvisia aj s tým, že máme veľký podiel detí, ktoré vyrastali vo veľmi drsných podmienkach existenčnej núdze.“
„
Medzinárodné štatistiky poukazujú na to, že podiel vlastníckeho bývania nekoreluje s výškou HDP alebo s celkovým bohatstvom krajiny. Čím je krajina chudobnejšia, tým je väčší podiel vlastníckeho bývania. Súvisí to najmä s tým, že v najchudobnejších krajinách ešte stále veľký podiel populácie žije z poľnohospodárstva, pričom v daných oblastiach sa práca a dostatočný príjem hľadajú ťažko.
Čiže by ste nepovedali, že patríme medzi najbohatšie krajiny a máme sa naozaj dobre?
Keď sa porovnáme s ľuďmi žijúcimi vo veľmi chudobných oblastiach, určite sa máme dobre. Pre ľudí na Slovensku však ide len o ideologické ospravedlnenie, aby sa nesťažovali. Pocit, že ľudia žijú v ekonomickej úzkosti z toho, aká situácia bude o rok, je druhým dôležitým vysvetlením toho, prečo nie sme takí solidárni a súcitní s tými, čo sú na tom veľmi zle.
Nemyslím si, že ľudia, ale aj politici pri konštruovaní verejných politík vychádzajú z rasizmu. Máme silnú etiku práce, ktorá súvisí s princípom zásluhovosti. Ide o silný etický princíp, voči ktorému v zásade nemožno namietať. Avšak, ak vidíme hladujúce alebo plačúce dieťa, nepozeráme sa na to, kto sú jeho rodičia a ako si zaslúžili náš súcit.
Politici vytvárajúci verejné politiky však dbajú na verejnú mienku, ktorá princíp zásluhovosti zdôrazňuje. Avšak práve oni by mali byť informovaní o tom, aká je zásluhovosť škodlivá v prípade skupín, na ktoré sa dané kritérium nemôže uplatniť.
Do akej miery to spôsobili politici?
Vplyv politických garnitúr za posledných dvadsať rokov je výrazný. To, či sa nám zdá, že vláda funguje alebo nefunguje, nemáme zo svojej každodennej skúsenosti. Ide o sprostredkovanú skúsenosť. Existuje len jeden uhol pohľadu na fungovanie politiky a vlády, čo závisí aj od typov výskumov, ktoré sú podporované.
Pravidelne sa už možno aj viac ako dvadsať rokov robia medzinárodne podporované výskumy korupcie, avšak výskumy sociálnej starostlivosti vlády a jej spoločenskej zodpovednosti k rôznym skupinám obyvateľstva nie sú dostupné. Síce sa v zahraničí realizujú medzinárodné komparácie sociálnej spravodlivosti, veľmi málo sa dostávajú do mediálneho diskurzu.
Systémy sociálnej ochrany sú vybudované tak, že je z nich zrejmá nedôvera vlády voči občanom. Majú pocit, že občania chcú pri každej príležitosti zneužiť dávky a podobne. Keď sa zavádzala Kaníkova reforma, na každej webovej stránke úradu bol oznam s telefónnym číslom, kde sa mohlo oznámiť zneužívanie dávok pomoci v hmotnej núdzi. Po tom, čo sa stal prípad s dievčatkom Luckou, ktoré utýrali rodičia, doplnil sa oznam aj o tom, aby sa oznamovalo aj týranie detí.
Zároveň, keď sa nám zdá, že sa politici sústavne starajú o niečo iné ako naše životné potreby a bezpečie, nie je dôvod, prečo by sme im mali dôverovať. Vyplýva to aj z prieskumov týkajúcich sa podpory demokracie, v ktorých ľudia často odpovedajú, že politici sa starajú len o svoje záujmy.
Čo s tým možno spraviť?
Mať zdroje na štedrejšiu sociálnu ochranu je zásadná vec. Sme však vyzývaní na šetrenie, pričom sú tu skupiny ako deti, ktoré nemajú dostatočný hlas v spoločnosti. Napríklad pripomienkové konanie alebo verejné konzultácie a stratégie, ktoré sa vyrábajú, toho veľa nespravia, nakoľko chýbajú zdroje a verejné politiky na lokálnej úrovni.
Zároveň lepšie vzdelávanie v školách vyžaduje, aby sme nemali dvojzmenné vyučovanie a bolo možné robiť celodenné programy pre deti, ktoré majú napríklad iný materinský jazyk. V mnohých obciach, kde je dvojzmenné vyučovanie, nie je fyzický priestor na to, aby sa učitelia mohli venovať deťom, ktoré potrebujú osobitnú pomoc pri doberaní látky a podobne.
Máme tu tlak, že nesmieme segregovať deti, pričom v dôsledku neho sa za päť rokov zvýšil počet dvojzmenného vyučovania, pretože nie je možné ani rozšíriť počty tried na danej škole, lebo by sa posilňovala prirodzená segregácia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
