Stolárska, Sedlárska, Klobučnícka či Čižmárska. Ešte stále ich máme v názvoch ulíc. Takisto v množstve prísloví. No z reálneho života tieto remeslá takmer vymizli.
Môžu za to lacné výrobky určené na jedno použitie alebo konzumný spôsob života symbolizovaný obrovskými skládkami odpadu?
Ako žijú dnešní remeselníci, ktorí nie sú iba skanzenovou atrakciou? V čom je remeslo lepšie než práca za továrenským pásom alebo počítačom? A platí ešte porekadlo, že remeslo má zlaté dno?
Ľuboš Kača pri práci. (zdroj: SME - Marko Erd)Sme šusterská rodina
Pred obuvníckou dielňou v Galante sa nachádza firemná tabuľa aj čižmička ako z rozprávky. Pracuje tu otec Jozef Kača a jeho syn Ľuboš. Otec je už na dôchodku, ale chodí ešte dopoludnia vypomôcť.
„Som obuvníkom 57 rokov, určite som najstarší v okrese. Sme šusterská rodina, aj môj otec bol šuster, vyučil sa ešte za prvej republiky. Vtedy tovariš behal celý deň okolo domu a až po večeroch sa učil remeslu,“ rozpráva.
Už starý otec bol šuster. (zdroj: Archív J. K.)Za komunizmu robil spolu s ostatnými obuvníkmi v továrni, po páde režimu začal samostatne podnikať. Opravovňu obuvi mali na viacerých miestach v meste a pre miestnych je meno Kača synonymom obuvníka. Rodina je na to hrdá.
„Mám troch synov a v dielni so mnou robili jeden čas všetci traja, potom sa poženili a zostal len jeden,“ hovorí Jozef Kača. „Topánka má byť celá kožená, potom aj vydrží, aj sa dá opraviť. Je to ako základ domu – keď ho postavíte na piesku, nebude vám stáť a spadne.“
Syn Ľuboš Kača sa vyučil a v roku 1990 nastúpil do dielne ako sedemnásťročný. „Dnes je to horšie, starí majstri vymierajú a na Slovensku už nikde nie je obuvnícka škola, nedá sa to nikde študovať. Voľakedy bolo v každom meste viacero šustrov, aj na dedinách. Dnes by sa možno dalo zaučiť jedine tam, kde sa obuv vyrába, ale aj tých fabrík je už málo,“ podotýka syn. „Raz k nám prišiel chlap a poprosil nás, či si môže ručne vyrobiť topánky, ale rýchlo zistil, že to nie je také jednoduché, ako sa zdá.“
Storočná singerka stále pomáha v dielni. (zdroj: SME - Marko Erd)Ideálna je na obuv teľacia koža, hovädzina. Na lacnejšej obuvi opravujú podrážky, lepia a šijú, inokedy menia zips, na drahších topánkach vymieňajú aj podrážky a opätky.
V obuvníckej dielni sa zhmotňuje známe príslovie: šuster, drž sa svojho kopyta. Okrem neho nechýbajú klieštiky, klinčeky, šidlo na robenie dierok do kože, obuvnícky nožík na orezanie kože sa volá knajp.
Kým dnes sa používajú kovové klinčeky, kedysi boli drevené, ktoré vo vode napučali a dobre držali, príštipkom sa volal kúsok kože, ktorým sa obuv opravovala. Aj preto sa opravári kedysi volali príštipkári.
Joze Kača je obuvníkom už 57 rokov. (zdroj: SME - Marko Erd)Vzadu v dielni stojí nádherná stará, azda storočná singerka. Tento obuvnícky šijací stroj tu však nie je na parádu. Po všetkých desaťročiach je stále plne funkčný a Jozef Kača na ňom stále šije.
„Dnes nič nevydrží, kedysi sa topánky robili na celý život,“ vysvetľuje. „Môj otec ako čižmár robil čižmy a tie sa aj vyšívali, boli na celý život. Využila sa celá koža zo zvieraťa, z chrbta hrubá, aj na podrážky. A dnes? Kvalita išla veľmi dolu, je to samá umelina. Pravá koža, čo to je? Je aj ľavá? Koža je vždy koža. Dnes, keď to vezmem do ruky, je to z tvrdeného papiera. Ani semiš nie je semiš. Vo výklade obchodu to síce vyzerá dobre, ale za pár eur to nebude nikdy dobrá topánka.“
Starí majstri sa nevedia predať online. Bez jarmokov spadli remeselníci na dno Čítajte Syn hovorí, že najťažšie obdobie pre nich bolo počas hospodárskej krízy v rokoch 2007 a 2008, počas pandémie zase stratili ľudia dovtedajšie návyky. Čas využil na to, že rozšíril svoju ponuku a začal sa venovať aj výrobe kožených opaskov a kabeliek.
Obuvníctvo sa dnes už nikde nevyučuje. (zdroj: SME - Marko Erd)Keď zazvoní zvonček nad dverami, po opravené topánky si prichádza dáma v rokoch, zakrátko prichádza muž.
„Roboty je chvalabohu dosť,“ hovorí Ľuboš Kača.
Najväčšími položkami sú vraj rôzne vstupy ako nájom a odvody, samotný materiál je až kdesi za tým. Najviac chodia ľudia pri výmene zimnej obuvi za letnú a naopak.
„Mám pocit, že už ľudia začínajú zisťovať, že je lepšie nosiť kvalitu ako niečo, čo sa vám samo rozpadne,“ tvrdí. „Určite je v tom aj ekologické hľadisko. Dobrú topánku nevyhodíte do smetí. Obuvník vám ju spraví presne na nohu. Aj keď má niekto kratšiu nohu alebo povedzme problém s chrbticou, tak lekári ho pošlú k nám. A čo ja? Som zvyknutý robiť sám na seba. Naša práca je práca s materiálom, ale aj práca s ľuďmi. Človek sa časom naučí odhadnúť zákazníka. Je milé, keď napokon zákazník pozrie na opravené topánky a povie: ako nové.“
Bez hodinárskej lupy to nejde. (zdroj: SME - Marko Erd)V kráľovstve malých koliesok
V hodinárstve Vojtecha Langa tikajú jedny cez druhé stovky hodín. Vreckové, nástenné, podlahové, dámske hodinky aj hodinky pre deti, budíky i stopky.
Hodinárstvo je v Bratislave, ale rodinná tradícia má korene v Šamoríne, jeho predkovia sa tomuto remeslu venujú už v roku 1905.
Vytvoril 1 400 betlehemov, aj mikroskopické z rybích kostí a zrniek ryže Čítajte „Starý otec bol hodinárom a zlatníkom, aj otec bol hodinárom a aj ja som,“ hovorí Vojtech Lang.
Dnešný sedemdesiatnik sa hodinám venuje od osemnástich. „Dnes už žiadna hodinárska škola na Slovensku nie je, náš štát asi nechce odborníkov,“ podotýka.
Rodinná tradícia siaha do roku 1905, na fotkách starý otec a otec Vojtecha Langa. (zdroj: SME - Marko Erd)Pritom už stará legenda o hodinárovi starajúcemu sa o pražský orloj, ktorému vypichli oči, aby nemohol inde postaviť ďalší, dokladá, ako si zručnosť vážili naši predkovia. Najväčší machri sú vraj v tejto oblasti stále Švajčiari. A staré hodinky sa nedajú zahanbiť pred mladšími. Často majú kvalitnejšie mechanizmy ako nové, vidno, že ich robili majstri.
„Každé hodiny potrebujú servis, je to podobne ako s autami, ideálne raz za dva roky ich repasovať, rozobrať, čistia sa v kyseline a prepláchnu v benzíne, potom preolejujú špeciálnym olejom a znova zložia,“ vysvetľuje hodinár. „Hodinky majú približne 40 koliesok. No mali sme už aj také, ktoré ich mali 50 a boli také zložité, že sme si museli pred rozobratím spraviť nákres.“
Vzadu v dielni sú hodinky určené na opravu, nové aj starožitné kusy, kukučkové aj budík s kovovými zvončekmi, ktorý by zobudil celý dom. Nechýba stroj na kontrolu vodotesnosti. V zásuvkách je hotové kráľovstvo mosadzných koliesok aj koruniek, ktorými sa naťahuje mechanizmus hodín, jednotlivé diely sú často miniatúrne. Do oka patrí neodmysliteľná hodinárska lupa.
Trpezlivosť je nutná pri práci hodinára. (zdroj: SME - Marko Erd)Dnes u nás už nie je žiadna súčiastkareň, dokonca aj remienky sa musia voziť zo zahraničia. To, čo dnes nazývame recyklovanie, je pritom integrálnou súčasťou aj tohto remesla, bežne si pri oprave vypomáhajú súčiastkami z iných hodín. Typické hodinárske náradie ako klieštiky a pinzety má Vojtech Lang ešte po dedkovi a stále slúžia.
Mohol sa na dnešnom úpadku remesiel podieľať aj komunizmus a násilné zoštátnenie?
„Myslím si, že áno. Otec sa vyučil u otca, obchod v Šamoríne nám potom znárodnili, prišli policajti a všetko brali, ešte aj nábytok,“ spomína si hodinár. „Otcov brat si otvoril holičstvo a mal ho týždeň otvorené, kým prišiel prevrat a všetko mu vzali.“
Bol pekár a v Prešporku vyrábal pečivo. Bachov predok sa volal Veit Čítajte V jeho dielni dnes robia dvaja hodinári, neter prevzala riadenie obchodu.
„Opraviť sa dajú každé hodiny. A nesmú meškať viac ako pol minúty za 24 hodín. Teda okrem digitálnych, tam len meníme baterky, nemajú kolesá, nemáme tam čo robiť. Pri moderných hodinkách ako smart hodinky sa ani neráta s tým, že by sa niekedy opravovali, sú určené len na to, aby sa použili a vyhodili,“ hovorí. „Neviem sa s tým zmieriť. Veci sa hneď vyhadzujú bez toho, aby sa skúsili opraviť. Mladí však v poslednom období začínajú nosiť staré hodinky, ,primky‘ alebo ,čajky‘, hádam to ide do módy. Teší ma, keď ľudia od nás odchádzajú spokojní.“
Mechanizmus môže mať až 50 koliesok. (zdroj: SME - Marko Erd)Odovzdanie tradície
Za život vyrobil pár miliónov gombíkov. Všetkých veľkostí a farieb, dômyselne ručne navíjaných, zdobených zlatými aj farebnými niťami. Gombičkár Eduard Rosa sa venuje remeslu 45 rokov.
„Začal som už za komunizmu, vtedy načierno, lebo podnikať sa nedalo. Po revolúcii som si založil živnosť. Začali sme spolu s manželkou, ale potom mi náhle zomrela, vychoval som sám štyri deti. A robil som gombíky,“ hovorí.
„Keď som objavil gombík, nemal mi kto poradiť, starí majstri už nežili. Zistil som však, že v Bratislave žije ešte jedna stará židovka, ktorá to vedela. Zažila koncentrák, mala vytetované číslo z lágru, bála sa ľudí, ani von nechodila. Zazvonil som u nej a potom som ju presvedčil. Prišla k nám na návštevu a ukázala nám tú techniku. Je to odovzdávanie tradície, to nenájdete na internete. Bola už stará, mala dýchací prístroj, o pár mesiacov nato zomrela.“
Tento typ ručných gombíkov sa nazýva šujtášové a vkladom Eduarda Rosu je, že zásadne rozšíril ich využitie. Kým kedysi boli doplnkami oblečenia strednej a vysokej šľachty, jeho gombíky s použitím moderných materiálov získali nové možnosti a sú súčasťou konfekčnej výroby.
Gombíky Eduarda Rosu nosia operní aj divadelní herci, ba aj prezidentka, ale aj radoví zákazníci až v Brazílii či v Japonsku.
Dielničku má priamo v byte, špeciálne strojčeky na výrobu gombíkov zháňal často na opačnom konci sveta.
Vyrobil už milióny gombíkov. (zdroj: Marko Erd)„Je to tichá práca, neruší susedov, to je podstatný rozdiel oproti práci v továrni,“ opisuje. „A keďže je to ručná práca, chce trpezlivosť. Je to ako vychovávať dieťa, treba sa s tým vyhrať. Toto sa nedá robiť pásovo. Pre mňa je základ vyjsť zákazníkovi v ústrety, aby gombíky harmonizovali s farbou látky aj s jeho predstavou. Dnešné veci z Číny? Príšerné. To nie je závisť. Tie ceny nie sú také nízke bezdôvodne, okrádajú prvotných výrobcov. Pred 30 rokmi bolo v Bratislave 25 galantérií a koľko ich je dnes? Myslím si však, že najmä mladí ľudia začínajú objavovať ručnú tvorbu miesto výrobkov z pásovej výroby.“
Postavili nám najkrajšie mestá, ktoré dodnes obdivujeme. Kde sa stratili naši Nemci? Čítajte Chce to najmä dobré oči a zručné prsty, vyrobiť jeden gombík mu zaberie asi 20 minút. Gombičkár má už len jeden sen.
Nájsť nasledovníka.
„Budem mať osemdesiat rokov a deti si našli iné profesie. Hlásili sa viacerí, ale videl som v ich očiach iba záujem o zisk. Toto je práca, ktorá vás musí baviť. Keď to človeka nebaví, nepochopí to,“ dodáva.
Treba najmä dobré oči a zručné prsty. (zdroj: SME - Marko Erd)Jedna z posledných
Podľa nedávnej štatistiky je Slovensko veľmocou, čo sa týka odpadu. Len za minulý rok Slováci vyprodukovali podľa údajov Štatistického úradu 2,6 milióna ton komunálneho odpadu, v priemere každý vyhodil takmer pol tony smetí, denne 1,3 kilogramu odpadu. Napriek triedeniu odpadu končia mnohé výrobky rovno v koši a nedostanú druhú šancu.
Predmety dennej potreby, ktoré sme si donedávna bežne dávali opraviť, dnes už ani nemajú opravárov. Takmer úplne sa napríklad vytratili dáždnikári. Dnes je problém nájsť nejakého na celom Slovensku.
Ľudmila Bukšárová s dcérou. (zdroj: Archív Ľ. B.)Jednou z posledných je Ľudmila Bukšárová zo Spišskej Novej Vsi. Vo svojej dielni opravuje poškodené dáždniky, ale aj pokazené žalúzie, takisto zipsy, odevy a ruksaky. Podľa nej je škoda, že ľudia dokážu vyhodiť obľúbenú vec len preto, že nefunguje zips alebo skrátka nejako neposlúcha.
Funguje od roku 2019, vo firme sú dve, pomáha jej aj mentálne postihnutá dcéra.
„Opravila som už za tie štyri roky tisíce žalúzií a nepodarilo sa mi opraviť možno nejakých päť kusov. Pritom žalúzie opravuje veľmi málo ľudí. Podobne ako dáždniky. Som jedna z posledných ľudí na Slovensku, ktorí vedia opraviť dáždnik,“ hovorí. „Dáždniky ma naučila opravovať pani, ktorá asi dva mesiace nato odchádzala do dôchodku, takže som ju vystihla doslova päť sekúnd pred dvanástou. Stále sme v kontakte a keď potrebujem, príde mi poradiť.“
Súčiastky na opravu získava iba z pokazených dáždnikov, nikde sa nedajú objednať. Na náhradné diely vedia poslúžiť aj dáždniky vyhodené krátko po daždi v meste.
Kontaktujú ju vraj ľudia z celého Slovenska, keď chcú opraviť srdcu blízky dáždnik. Žalúzie a rolety jej nosia ľudia z okolia, zákaziek má toľko, že nevie, čo skôr.
Opraviť sa vraj dá takmer každý dáždnik. (zdroj: Archív Ľ. B.)„Bolí ma, keď vidím, že ľudia vyhadzujú veci, čo sa dajú opraviť, zakázala by som výrobu vecí, ktoré ešte len vyjdú z fabriky a už sú odpadom. V mojej oblasti napríklad dáždniky z Číny s cenou pár eur,“ zamýšľa sa Ľudmila Bukšárová. „Keď ku mne príde zákazník s takým dáždnikom s otázkou, či sa vyplatí ho opraviť, odpoviem mu: či už si dáždnik dáte opraviť alebo si kúpite takýto nový, výsledok je pre vás taký, že máte funkčný dáždnik. Ale pozrite sa, čo je za tým. Ak si kúpite nový, podporíte čínsku ekonomiku a u nás bude skládka odpadu väčšia. Ak si ho však dáte opraviť u mňa, podporíte mňa.“
Podobný argument má aj pri žalúziách: ich oprava síce niečo stojí, ale kúpa novej žalúzie s cenou za montáž vyjde v konečnom dôsledku viac.
Významnú úlohu u nej hrá ekologický rozmer.
„Ak by som neopravovala to, čo opravujem, bola by skládka odpadu, okolo ktorej denne chodím, ešte väčšia, ako je. Veci bežne končia na smetisku pre maličkosti, pritom ich dokážeme opraviť na nerozoznanie od nových, čo zákazníkov vždy príjemne prekvapí,“ tvrdí. „Viete, keď sa niekde chystá skládka odpadu, ľudia z okolia protestujú, nikto ju nechce. Ak však chceme mať menej odpadu, tak ho menej tvorme. Cestou do práce sa so zdesením pozerám, ako sa skládka zvyšuje. Jedného dňa na nej budú môcť postaviť lyžiarsky vlek.“
Kto bol muž z Gemera považovaný za našu prvú európsku osobnosť Čítajte Na otázku, prečo nerobí inú prácu, odpovedá Ľudmila Bukšárová: „Možno to bude znieť neskromne, ale mňa by bolo škoda pri páse, keď viem robiť to, čo málokto. Rada by som vyučila ďalších ľudí v oprave dáždnikov, aby so mnou nezanikla táto znalosť a mal to kto robiť. Ale aj na to treba čas.“
Ručná výroba je na rozdiel od pásovej vždy originálna. (zdroj: Marko Erd)Remeslá sú tu od stredoveku
Remeslá a cechy, ktoré združovali remeselníkov, zažili rozkvet v stredoveku v mestskom prostredí. V slovenskom prostredí sa na ich rozvoji podieľali zvlášť remeselníci z nemeckého prostredia a nevyhnutnou súčasťou boli trhy, kde remeselníci svoje výrobky ponúkali. Právo trhu bolo jednou z dôležitých mestských výsad.
Cech dozeral na práva a povinnosti remeselníkov a dbal na kvalitu a cenu výrobkov. Učeň, tovariš a majster mali presne vymedzené úlohy. Napríklad len v Prešporku bolo v minulosti okolo 60 rôznych cechov, ale remesiel bolo okolo 80, spoločný cech mali napríklad čiapkari a pančuchári, klobučníci a parukári, mydlári a sviečkari, zámočníci a puškári. V 18. storočí boli na dnešnom Slovensku v rámci Uhorska tisícky remeselníckych dielní.
Zánik cechov a remesiel nastal kvôli manufaktúrnej a neskôr továrenskej výrobe, rozpustenie cechov v Uhorsku nariadil zákon v roku 1872.
Niektoré remeslá zanikli, pretože zanikol produkt, s ktorým sa spájali. Sedlári napríklad prišli o prácu s výmenou koní za autá, kolári bez drevených kolies a kočov mohli takisto zavrieť krám.
Niektoré názvy remesiel moderný človek ani nedokáže rozlúsknuť: napríklad tokár vyrábal točené úžitkové predmety z dreva, voštinár spracúval včelie plásty na vosk, halenár šil kabáty, mieškar mešce a irchár pracoval s tenkou kožou, rešetár zhotovoval sitá s väčšími okami.
Remeslá zažili rozkvet v stredoveku. (zdroj: Projekt Die Hausbücher der Nürnberger Zwölfbrüderstiftungen - Stadtbibliothek Nürnberg, Public Domain)
Beata
Balogová
