Vedátor: Definícia času, s ktorou nezmaturujete, ale spravíte štátnice znie: čas je to, čo merajú hodinky

Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Zuzana Beneková.

Bola naozaj nad Betlehemom kométa, keď sa narodil Ježiš? A existuje nejaká vedecká teória, ako by Ježiško alebo Santa Claus vedel obehnúť celý svet a obdaroval všetky deti? O vede, vesmíre a živote so Samom Vedátorom Kováčikom.

"Vždy sme spolu nesúhlasili, niekto si ponadával na Mečiara, niekto ho začal obhajovať, ale aj tak viac-menej rodina fungovala ďalej. Mám pocit, že od vakcín sa rodiny prestali medzi sebou baviť. Nejako sa veľmi začalo tlačiť na polarizáciu," hovoríSAMUEL VEDÁTOR KOVÁČIK.

Dnes trochu aj o Vianociach. Zaujíma ma, že či naozaj tá betlehemská hviezda, ktorá sa spomína aj v Biblii a je symbolom narodenia Ježiša, bola v tom čase na Zemi?

Ľudia to aktívne hľadajú. Je otázne, či to má byť kométa. Lebo píše sa, že sa objavila hviezda. To môže byť čo? Mohol by to byť starlink, alebo meteorit. Ale vraj to sledovali dlhšie a meteorit iba preletí, ten teda nie. Mohla to byť supernova. Hviezda, ktorú bežne nevidno, vybuchne a na pár týždňov ju zrazu vidno. A to už presne spĺňa, že niečo sa objavilo a potom zmizlo. Mohla to byť konjunkcia planét. Keď sa veľa planét stretne na tom istom mieste na oblohe, tak zrazu splynú do jednej pomerne veľkej guličky. Teraz otázka ako zistiť, ktorá z týchto možností to bola?

Keď vybuchne hviezda, tak sa to šíri, šíri, šíri a keď nájdeme tú hmlovinu, čo po tom zostala, tak ju odfotíme jeden rok, o 10 rokov a potom si spočítame, kedy to asi vybuchlo. A supernovu, ktorá by pasovala presne na rok nula sa nepodarilo nájsť. Keď sa spočíta konjunkcia planét, to vieme na tisícročie dopredu-dozadu počítať, tak tam niečo sedí. Plus päť rokov, mínus tri roky boli zaujímavé konjunkcie a z pohľadu niekoho to mohlo vyzerať ako nová hviezda. A tiež sa nepodarilo úplne vytipovať jednoznačnú kométu. Ako Halleyho alebo niečo také, že spočítame si presne na rok nula.

Záver je taký, že nevieme. Vždy je ešte možné vysvetlenie, že je to celé vymyslené. Ale máme úplne bežné vysvetlenia a toto sa dialo v histórii často. Problém však je, že typicky, keď sa niečo takéto udialo okolo roku nula, tak to niekde zapísali Číňania. Oni už mali pomerne vyspelú astronómiu a zapisovali si všetko. Keď sa na tie záznamy pozrieme, tak tam nevidíme niečo takéto jednoznačné, takže visí nad tým otáznik.

Predstavujem si, že v tom čase musela obloha vyzerať úplne inak ako ju vidíme my, pretože my máme tak veľa svetelného smogu, že hviezdy v mestách ani poriadne nevidíme. Vtedy musela byť oveľa krajšia, nie?

Ako ktoré ročné obdobie. Lebo keď si teraz niekedy v zime na dedine, tak to nie je úplne čerstvý vzduch, hlavne podľa toho, čo tam akurát pália. Takže tipujem, že v zime musel byť celkom smog, keď si kúrili čím sa len dalo. V lete to muselo byť úplne brutálne.

Ja som tento zážitok mal prvýkrát, keď sme išli na dovolenku do Chorvátska. Že cik pauza na diaľnici, to bolo tuším na ostrove, a vyšli sme von a bol som zaskočený, koľko tých hviezd bolo. Čiže tá astronómia bola vtedy iná a tým pádom aj zložitejšia. Ťažšie sa v tom orientuje, ale zase viacej záchytných bodov.

Časť rodičov nechce klamať deťom ako sa nosia darčeky. A potom je časť psychológov, ktorá hovorí, že to magično okolo nich vie byť kúzelné. Ako neprepadnúť skepse, dezinformáciám a nejakým zlým informáciám?

To bolo veľa rozdielnych otázok naraz. Ako si budovať kritické myslenie? Krok číslo jedna je potlačiť ego, ktoré nám bráni priznať si chybu. To je úplne najčastejší problém. Niekedy by si sa niekoho opýtal akej farby je ten nápis a on omylom najprv povie modrý. A potom sa už nechce opraviť a bude trvať na tej modrej farbe. Treba si uvedomiť, že keď opravím svoju vlastnú chybu, tak to je v môj prospech. Keď už som otvorený myšlienke, že sa môžem mýliť, tak treba začať pestovať svoje poznanie sveta. Niekedy si musím povedať, že v niečom som sa mýlil, v niečom tá moja predstava sveta bola zlá.

Je strašne málo ľudí, ktorí hovoria, ako všetko funguje. Povedia, ako niečo dopadne, dopadne to inak a ani to s nimi nepohne. Ak niečo hovoríme, nenapĺňa sa to, ale aj tak na tom trváme, mali by sme byť kritickí voči samému sebe. A keď už je človek kritický voči sebe, tak potom môže začať byť kritický voči ostatným. Často ale začíname naopak a nedostaneme sa k sebakritike. Takže toto je pravá vec, začať od seba. A čo bola druhá otázka? Ako neprepadať skepse?

Teraz vidíme, že je nejaká skupina ľudí, ktorá by ti na to, čo si teraz hovoril povedala, že práveže oni rozmýšľajú jediní a jediní našli tú konšpiráciu. A potom začnú spochybňovať aj veci, na ktorých sme sa všetci zhodli, že sú pravdivé. Tak čo by si im na to povedal?

Že keď ťa tvoja predstava o svete doviedla k úplnej blbosti, tak si povieš, že dobre, tomu nebudem veriť. A teraz ideš o krok späť, či si náhodou nenabehol na nejaký naratív, ktorý ťa priviedol k tej očividnej blbosti. A aj tie menej očividné tvrdenia predtým boli blbosti, len boli menej očividné. Takže začneš spochybňovať aj tie veci, čo ťa k tomu doviedli. A to je vedecko-kritický pohľad na svet.

Čiže sa snažíš aplikovať vedeckú metódu vo veciach, ktorým nerozumieš. To znamená dať si dokopy možné vysvetlenia a postupne ich jedno za druhým vyšetriť, ideálne vylúčiť všetky okrem jedného. A keď viem, že tento postup funguje na milión rôznych veciach, tak tomu postupu budem veriť aj tam, kde som ho ešte neskúšal. No keď má niekto nejaký spôsob ako sa pozerá na svet, napríklad všetko vysvetľuje cez konšpirácie, cez tie "niekto riadi svet a ide proti nám", tak potom overovať, či to spĺňa všetko, čo predpokladá.

A keď nie, tak si položiť otázku, či naozaj nie je chyba niekde na začiatku, v prvom predpoklade, že to tu všetko niekto riadi. Ako sa vysporiadať s tým, že vnímame polarizujúcu sa spoločnosť? To nie je tak, že 50 rokov dozadu všetci boli na jednej vlne. Ľudia, ktorí spolu nesúhlasia, sa poslednou dobou nedokážu rozprávať. Vždy sme spolu nesúhlasili, niekto si ponadával na Mečiara, niekto ho začal obhajovať, ale aj tak viac-menej rodina fungovala ďalej. Mám pocit, že od vakcín sa rodiny prestali medzi sebou baviť. Nejako sa veľmi začalo tlačiť na polarizáciu, niekto si z nej spravil akoby formu kampane, nehovorím nutne, že politici, ale niekto si môže spraviť formu na sociálnej platforme, tak si robí obsah, ktorý silno polarizuje, lebo to funguje.

Čo s tým spraviť? Jedna možnosť je, že ľudia by sa mali viac stretávať. Covid nás vyhnal na internet, a tým pádom sme si urobili bubliny a v nich sme sa utužili. A zrazu stretnete niekoho mimo nej a vyplašíte sa, že ako človek, ktorý si myslí úplne niečo iné, môže vôbec fungovať? A mám pocit, že tým ako sa nám sociálny kontakt začal rozpadávať, tak to umožnilo polarizáciu.

Ako kvalitne a normálne diskutovať bez takýchto ačohentizmov a emócií? A dajme si nejaký ťažký príklad. Ako diskutovať napríklad o vojne na Ukrajine, alebo práve vakcínach, lebo to sú také civilizačné spory?

Povedzme si, že rozdiel medzi tým, že či ide alebo nejde o ohrozovanie života súvisí s tým, ako dlho som ochotný diskutovať. Keď už ide o ohrozenie života, tak som prakticky neobmedzene dlho ochotný diskutovať. Keď sú nejaké témy, ktoré sa týkajú niečoho iného, môže to byť veľmi dôležitá téma, ale už nejde o život, tak tam si už niekedy poviem, že nepotrebujem presvedčiť každého. Proste sa s týmto človekom nebudem rozprávať ďalej, lebo evidentne sa s ním nedá pohnúť.

Treba si uvedomiť, že to nemá byť o hľadaní toho, kto z nás má pravdu, akože jeden z nás má. Ale keď formulujeme diskusiu, je tam reflex, živočíšny pud, že ja nechcem byť porazený. Takže skôr to situovať tak, že poďme skúsiť nájsť pravdu. A vtedy je asi dobrý postup skúsiť to robiť čo najobjektívnejšie. Aké sú fakty, na ktorých sa zhodneme? A potom sa odtiaľ skúsiť odraziť.

Ty si teoretický fyzik, ako si nájsť vzťah, k fyzike? Čím by si začal?

Ja som začal omylom. Neviem, či to je dobrý návod. Ja som bol na strednej škole vo veku, keď sa blížil výber maturity. A ja som si vravel, že ekonómia, však študuješ peniaze, zarábaš. To mi dávalo pomerne priamočiary zmysel. A zrazu som dostal dve knižky: o čiernych dierach a kvantovej fyzike. A ja som si povedal, že to sú tak divné veci, že to si buď tí ľudia vymýšľajú, alebo musím prísť na to, že čo sa to robí. Tak som išiel študovať na vysokú školu fyziku a až tam som pochopil, čo je fyzika.

Nie je neskoro na to dôjsť pred maturitou? Teraz mám skôr otázku, že budúcnosť je v tom, aby čo najviac ľudí študovalo prírodné vedy. Čo je také fascinujúce pre nejakého 10/11 ročného študenta alebo študentku? Čo by si im ukázal, čím by si začal?

Ty si ma stopla, že maturita už je neskoro, tak ja ťa stopnem, že už 10 rokov je neskoro. Ukazuje sa, že keď už majú decká 3-4 roky podľa toho, aké hračky im dáš do ruky, tak im vzniknú predispozície na to, či z nich bude môcť byť akademik v oblasti fyziky alebo nie.

Ukazuje sa, že fyzika je daná predispozíciami, ktoré vznikajú v útlom veku. Takže, keď chcete, aby vaše dieťa kódilo umelú inteligenciu, ktorá to tu potom za nás preberie, tak je dobré im od útleho veku nedávať do ruky len varešky, kočíky a podobne. Či už je to chalan alebo dievča. Aj chalanovi, keď začneš dávať iba kočíky a varešky, čo sú užitočné veci pre nejaké oblasti života, akoby ich podvedome vytlačíš z ostatných .