Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Kamila Sopková.
„Ficova predstava o tom, že niekto môže byť úspešný len kvôli tomu, že ho niekto iný platí, charakterizuje skôr jeho prístup k životu a jeho videnie,“ hovorí ALEXEJ FULMEK , riaditeľ vydavateľstva Petit Press a spolumajiteľ SME.
Robert Fico (Smer) útočí na médiá nevídaným spôsobom. Spoločne s členmi Smeru neodpovedá štyrom kritickým médiám - denníku SME, Denníku N, Aktualitám a televízii Markíza. Blížime sa k atmosfére počas mečiarizmu?
V rozhovore sa dočítate:
- Aký má Robert Fico zámer.
- Ako veľmi sú v dnešnej dobe rozdelené médiá.
- Ako sa mení správanie čitateľov.
Robert Fico nekomunikuje s celým spektrom kritických médií. Rovnako aj jeho poslanci a ministri. Dokonca neodpovedal ani na písomné otázky na tlačových oddeleniach. Pripomína vám to dobu mečiarizmu?
Myslím si, že za Mečiara to bolo horšie. Vtedy sa mi zdali útoky oveľa intenzívnejšie. Zároveň by som povedal, že ten pocit nebezpečenstva z fyzického ohrozenia, ktorý môžu prežívať novinári, bol vtedy väčší ako dnes. To, že politici neodpovedajú médiám, ich v jednej chvíli pustí a prestane baviť. Nedá sa to takto udržať dlhodobo.
Aký má Robert Fico zámer?
Stále rovnaký. Chce spochybniť médiá, ktoré sú kritické. To znamená, že Robert Fico je typický predstaviteľ kultúry, ktorá je mocenská a nefunguje napríklad v denníku SME.
Robert Fico jednoducho reprezentuje úplne inú kultúru, ktorá od vás vyžaduje, aby ste sa na svet pozerali rovnakým spôsobom, ako sa naň díva on.
Veď nie nadarmo ho volajú niektorí spolustraníci „predátor“ alebo „silný politický muž“. Čiže v podstate potrebuje spochybniť kritické médiá. Robí to spôsobom, ktorý je veľmi účinný a zdá sa, že to vedie k úspechu.
Nie je to ale tak, že za Mečiara bola hrozba fyzického násilia? Viem, že viacerým novinárom napríklad rozbili autá. Teraz sa to zmenilo na hybridné hrozby pre novinárov. Už to nie je nevyhnutne fyzické násilie, ale napríklad diskreditácia a sociálne siete.
Na sociálnych sieťach nie som, ale chápem, že je veľmi nepríjemné, pokiaľ sa novinárom vyhrážajú fanúšikovia predsedu vlády alebo kohokoľvek iného. Je to nepríjemný stav, ktorý môže mať napríklad aj psychické dôsledky. Strach môže u ľudí vyústiť do úzkosti. Nie som psychiater, ale viem si predstaviť, že toto môže byť problém.
Ale áno, táto hrozba za Mečiara nebola, hoci hrozba zo strany jeho priaznivcov ako taká tam bola. Zažili sme prípady, keď do redakcie prišli ľudia, ktorí chceli rozbíjať okná a útočiť na novinárov, preto sme s prvým šéfredaktorom denníka SME Karolom Ježíkom objednali ochranku pre našu budovu.
To znamená, že „hecovanie“ tej agresívnejšej časti spoločnosti politikmi je vždy nebezpečné, lebo neviete, kam to vyústi. Podľa mňa si to nevie predstaviť ani Robert Fico, kam to až môže zájsť.
Pokiaľ niekto naozaj podnecuje tú, nechcem povedať, že hlúpejšiu a primitívnejšiu časť spoločnosti, ale neviem na to nájsť iné pomenovanie, tak nevie, kam to nakoniec môže dospieť. Videl som to ako novinár vo vojnových konfliktoch na území bývalého Sovietskeho zväzu.
Robert Fico dosť pritvrdil aj v jazyku. Teraz už hovorí o poslancoch ako o potkanoch. Ten jazyk je naozaj veľmi hrubý, hoci aj predtým mal sem-tam vyhlásenia, že sme špinavé protislovenské prostitútky, ale to bolo občas. Teraz to vyzerá tak, že to už do slovníka úplne zapracoval. Znepokojuje vás to?
Nie. Je to vlastne ten istý smer komunikácie. Či už ste potkan alebo všeobecný novinársky rýpal. Je to len pokračovanie agresívneho vyjadrovania sa, ktoré má a súvisí s tým, čo som povedal.
Chce, aby sa ľudia pozerali na svet jeho očami. Zrejme si predstavuje a má pocit, že túto krajinu naozaj riadi a že cez neho preteká množstvo informácií. Samozrejme, na premiérskom poste získate veľa informácií a nie každý to zvláda. Myslím si, že on je ten typ, ktorý to sám v sebe nie úplne zvládol. Mal by mať väčší nadhľad nad sebou aj nad situáciou.
Je to zbytočný konflikt, ktorý sme nevyvolali, ale sme sa v ňom nejakým spôsobom ocitli. Ako sa majú novinári postaviť k tejto atmosfére a k spôsobu komunikácie vládnej strany a premiéra?
Robíme to, čo vieme robiť. Sledujeme politikov a ich kroky. V prípade, že si myslíme, že sú kritizovateľné, tak ich kritizujeme. V prípade, že si myslíme, že ich máme pochváliť, tak ich pochválime, i keď to je výnimočné. Ale inými slovami, nemôžeme nič iné robiť.
Novinári musia byť slušní. Odpoveďou na neslušné vyjadrovanie typu ako potkany, strapatý Šimečka vstal z postele a neviem ešte aké ďalšie invektívy premiér použil, musí byť udržanie vecného tónu.
Nesmieme spadnúť do tohto súboja vulgarizmov, hoci nie vždy je to jednoduché.
Udržať si úroveň, aj keď ju tá druhá strana možno nemá.
Udržať si úroveň, to je jediná možnosť. Nad neslušnosťou sa dá zvíťaziť iba slušnosťou, lebo ak začnete byť neslušný, tak vnesiete do spoločnosti fatálne konflikty. Čiže aspoň jedna strana musí vyvažovať spomínanú neslušnosť.
Robert Fico môže mať pocit, že je neoprávnene kritizovaný alebo že je kritizovaný nadmerne zo strany niektorých médií, ale tie médiá mu jednoducho nepíšu, že je potkan, hnusný červ alebo že je zväzák obecný. Jednoducho my nepoužívame tieto slová.
Paralelou z deväťdesiatych rokov je, že Robert Fico zrecykloval výroky Vladimíra Mečiara o Sorosovi a o mimovládkach. Tiež to v tom čase fungovalo. Hovoril, že výhra Mikuláša Dzurindu bola financovaná zo zahraničia a to Sorosom. Je to tiež nejaká paralela, ktorú by sme mohli hľadať?
To áno, ale sú to bludy. Mediálne prostredie na Slovensku funguje na čisto ekonomickom princípe. Robert Fico nás uráža tým, že žijeme, ako aj Vladimír Mečiar hovoril, zo západných peňazí.
Teraz hovorí, že zo Sorosových peňazí, čo je nezmysel. Je to čisté zúfalstvo ľudí, ktorí si nevedia predstaviť, že by v takom konkurenčnom prostredí, v akom žijeme my, boli úspešní. Zarábali by možno 1000 eur, keby boli skutočne vystavení konkurencii. Boli by to obyčajní ľudia a nejazdili by na svojich drahých autách.
Ficova predstava o tom, že niekto môže byť úspešný len kvôli tomu, že ho niekto iný platí, charakterizuje skôr jeho prístup k životu a jeho videnie sveta.
Ešte raz hovorím, že je to nezmysel, lebo celá mediálna scéna funguje vo vysoko konkurenčnom trhovom prostredí. Dosahovať zisky je čoraz ťažšie a zložitejšie.
Ako rozdelené sú v tejto polarizovanej dobe médiá? Uvidíme, ako to bude s verejnoprávnou RTVS. Či nebude neskôr štátna a či ju nerozdelia. Potom tu máme médiá, ktorým Robert Fico neodpovedá. A napokon médiá vo vlastníctve Penty, ktoré predstavujú rozdielnu realitu.
Úsilie zrušiť koncesionárske poplatky sa začalo začiatkom dvetisícich rokov. Podľa mňa to bol nezmysel. Vždy, keď som mal možnosť vyjadriť sa k tomuto problému, tak som hovoril, že to aspoň simuluje nejakú trhovú realitu. Ľudia priamo platia Slovenskej televízii, aj keď zo zákona. Na druhej strane, pokiaľ niekto chce protestovať, tak neplatí, aj keď mohol byť postihovaný. Čiže sa to aspoň trochu podobá na trh.
Zásadná chyba bola tá, že politici zrušili koncesionárske poplatky kvôli tomu, že by ich museli zvyšovať, lebo jednoducho tak, ako všetky náklady stúpajú, tak sa musia zvyšovať aj poplatky. Teraz bude trpieť Slovenská televízia tým, že sa rozpočet zníži na minimum.
Bude to veľmi ťažká situácia pre generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja. Zrejme to smeruje k jeho výmene. Buď tým, že znovu zmenia zákon a rozdelia Slovenskú televíziu a rozhlas, alebo to urobia ekonomickým tlakom. Uvidíme. Ale je tam cítiť jasné úsilie ovládnuť aspoň nejaké médium.
Čo sa týka Penty a ostatných médií, tak treba povedať, že Penta je reálne najúspešnejším vydavateľom. Má najväčšie vydavateľstvo na Slovensku, ktorého produkciu napriek všetkému, čo si o tom myslíme, ľudia ďalej čítajú a jednoducho má najvyššiu EBITDA na trhu. Hneď po Pente nasledujeme my, ale v zásade majú úspešné vydavateľstvo. Je zložité a nekolegiálne kritizovať ľudí z iného vydavateľstva.
Dobre, ale jediná hodnota novinárčiny nie sú peniaze. Je to jedna z hodnôt.
Nie sú jedinou hodnotou. Žijeme v spoločnosti, kde sú peniaze výrazom úspechu pôsobenia na trhu. Nemyslím teraz na bohaté firmy, ktoré si niekde dohodnú deal so štátnymi inštitúciami a zaplatia úplatok. To nie je trh, to je korupcia. Ale z trhového hľadiska je to proste tak. Žijeme v prostredí, kde peniaze merajú úspech činnosti, ktorú vykonávame.
Z obsahového hľadiska si niekto nájde prístup k médiu, ktoré interpretuje realitu očami Penty, Jaroslava Haščáka alebo očami danej redakcie. Niekto si nachádza médiá, ktoré interpretujú realitu očami demokratických médií, akými sú denník SME, Denník N alebo Aktuality.
Nechcem kritizovať kolegov. Na združení Asociácie vydavateľov tlače, ktorého som predsedom, som vyhlásil, že môžeme prijímať aj média, ktoré všeobecne považujeme za konšpiračné. Médiá by sa mali zapájať do bežnej diskusie, som za akúkoľvek komunikáciu, pretože keď znepriatelené strany idú od seba a nekomunikujú, tak iba zvyšujú konflikt v spoločnosti. Lepšie je komunikovať ako nekomunikovať. Teraz nechcem byť alibistický, lebo je potrebné označovať nepravdy za nepravdy, ale myslím si, že je dôležité, aby médiá dokázali medzi sebou komunikovať a nebyť primárne v nepriateľskom vzťahu.
Pentu sme z Petit Pressu dostali kvôli tomu, že pre nás nebola vhodným partnerom, ktorého by sme chceli ako akcionára. Som rád, že je preč. Dal som tým jasne najavo, kde stojíme. Ale nemám pocit, že by som ich mal kritizovať za to, že majú médium. Predpokladám, že novinári tiež hľadajú priestor v médiu, ktoré im konvenuje a ku ktorému majú nejakú afinitu. Lebo nie každý sa pozerá na svet tak ako vy alebo ja.
Je zaujímavé vidieť vo svete rôzne príklady. Miliardár si kúpil médium a nespráva sa takýmto spôsobom. Napríklad Jeff Bezos má Washington Post, pričom na obsahu nevidno, že by ho vlastnil miliardár. Dá sa k tomu pristupovať aj inak, nie?
Je možný aj iný prístup, ale závisí od toho, aký typ novinárov máte. Nepredstavujte si, že Jaroslav Haščák príde do Plusky a hovorí, ako majú písať. To je nezmysel. Tak to proste nie je.
Ako sa mení správanie čitateľov? Mám okolo seba veľa ľudí, ktorí sú unavení po pandémii, pri vojne na Ukrajine a teraz ešte aj v Gaze. Je to pre nich neznesiteľné a mnohí sa úplne odstrihli od informácií, čo tiež asi nie úplne najlepší spôsob. Zdá sa mi, že jedna z najväčších výziev bude tá, aby správy neboli neznesiteľné pre čitateľov a pre ľudí.
Áno, je vidieť, že spravodajské weby minulý rok strácali recipientov. Aj keď v našom prípade to bolo relatívne dobre, lebo čo sa týka počtu užívateľov, vrátane športových správ, rástli sme medziročne o jedno percento. Takisto sme rástli do októbra v page views (počet prečítaných stránok). Takže z tohto pohľadu to bol relatívne úspešný rok, hoci sme strácali strávený čas užívateľov na jednu návštevu, bolo ich síce viac, ale navštevovali naše stránky na kratší čas.
Súvisí to s poklesom záujmu o spravodajstvo. Áno, ľudia sú unavení. Budeme musieť nájsť spôsob a prístup, ktorý udrží ich pozornosť pri nás. Lebo ak budete strácať strávený čas čitateľov, tak nakoniec to jedného dňa možno zavriete, kvôli tomu, že tá činnosť nebude rentabilná.
Vláda Roberta Fica ide robiť pomerne zásadné zmeny v právnom štáte. Chceli to urobiť za dva týždne. Teraz to vyzerá, že to bude až v januári. Máte pocit, že toto je už bod nejakého ohrozenia demokracie a právneho štátu?
Neviem na to takto jasne odpovedať. Viem na to odpovedať iba tak, že sa mi to nepáči. Najmä argumentácia ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer), ktorý tvrdí, že špeciálna prokuratúra je zaujatá ako celok. Znie to ako anekdota. Ešte vravel, že je to azda nejaký právny termín.
Zaujatá inštitúcia je nezmysel. Zrušiť takúto inštitúciu sa mi zdá zo strany koalície extrémne odvážne a drzé, lebo špeciálna prokuratúra je zrejme považovaná za prokurátorskú elitu. To je ako keby ste si chceli pohnevať najkvalitnejšiu časť spoločnosti.
Nakoniec to vyústi do toho, že nám do zahraničia odchádzajú najlepšie mozgy tejto generácie. Ak zo Slovenska urobíme dôchodcovský štát a budeme zameriavať svoju pozornosť najmä na 1,4 milióna voličov v dôchodcovskom veku, tak potom tu mladí ľudia nezostanú žiť.
Nakoniec nebudeme mať ani na tie dôchodky. Skončí sa to tak, že dôchodcovia budú mať polovičné dôchodky. Neviem, či je to ohrozenie demokracie, ale rozhodne to nie sú kroky dobrým smerom.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
