Daniel Bunda: U majority nevidím schopnosť žiť v komunite, riešiť konflikty a odpúšťať

Ako žiak základnej školy sa dobrých známok nedočkal, o to viac ho lákal svet informácií a komunikácie cez počítačové siete.

Hoci život v mnohočlennej rómskej rodine mu veľa osobného priestoru neposkytoval, naučil sa v nej šikovne komunikovať naprieč troma generáciami.

Dnes veľa cestuje po Slovensku. Za pomoci expertov z počítačových firiem sa s deťmi v školách rozpráva o sociálnych médiách, kyberšikanovaní či hackeroch.

Dosť ho pritom desí poznanie, že skutočným záujmom a túžbam žiakov sú učitelia často na hony vzdialení aj preto, že v počítačovej gramotnosti na celej čiare prehrávajú.

DANIEL BUNDA je chodiaci príval energie, ktorá napĺňa jeho identitu v rôznych rovinách.

Teroristický útok na Zámockej ulici v Bratislave mu zmenil život a bytostne ho zabolel. Vzápätí sa rozhodol uchopiť tému práv LGBTIQ+ ako moderátor diskusie, kde do hĺbky otvoril problém dvojitej diskriminácie. Získal za ňu aj novinársku cenu a témou sa odvtedy aktívne zaoberá.

Bolo vašou túžbou stať sa novinárom?

Nemôžem povedať, že by to bol môj detský sen. Túžil som byť aj fotografom, lekárom, skrátka všeličím.

Novinárčina napokon vyplynula z toho, že rád počúvam príbehy ľudí, vnímam ich názory. Na ulici, v taxíku, v autobuse, všade rád diskutujem. Zistil som, že najviac sa učím vtedy, keď sa s niekým rozprávam.

Dokážete diskutovať s každým?

Vychádzam z toho, že každý jeden človek mi dokáže skrz svoju unikátnu optiku ponúknuť úplne rozdielny pohľad, ktorý môže doplniť ten môj.

A čo keď nedoplní, ale naštrbí, alebo ide úplne proti nemu?

Môže sa stať, že ho zafarbí. Keď mám inú farbu optiky ako ten druhý človek a obe farby sa zmiešajú, môže vzniknúť nejaká nová.

Žiarivá, ale aj sivá, alebo splynú dve rovnaké farby a obraz zostane neporušený. Niekedy sa obraz môže úplne rozbiť, ale stavať ho nanovo – to je život. Život nie je stabilný a podľa mňa ani nemá byť.

Všetko sa mení a my sa vyvíjame. Ako spoločnosť, civilizácia, jedinci. Udržiavať si iba jeden vlastný, obmedzený obraz, vlastne zamedzuje rastu, človek môže zakrpatieť.

Nebojím sa ho v sebe trieštiť, chcem veci vidieť z rôznych pohľadov a nanovo si ich v hlave skladať.

Vaša zvedavosť v detstve rástla napriek tomu, akú ste mali rodinu, alebo vďaka tomu?

Z detstva si pamätám dva dôležité stavy. Buď som bol veľmi utiahnutý, s nikým som sa nechcel rozprávať a radšej som si voľačo v kúte kreslil, alebo sa vo mne prebudil komediant a zabávač, ktorý sa predvádzal, robil stand-up a pred návštevami napodobňoval programy z televízie.

Aké bolo vaše rodinné prostredie?

Vyrastal som v Košiciach v dvojizbovom byte – ja, mama, otec, sestra, babka, dedko, teta a jej tri deti. Dokopy nás bolo v byte jedenásť. V takomto prostredí sa nedalo nekomunikovať.

Jediným mojím osobným priestorom boli dva metre štvorcové postele, na ktorej som spal. Aj ma to vtedy hnevalo, ale vlastne práve vďaka tomu, čo som vtedy prežíval, môžem teraz povedať, že všetci sme nejakí, vieme sa rozprávať a moja myseľ nemá vyfabulovaný strach z toho, akí môžu byť ľudia rozdielni.

Daniel Bunda s rodičmi. (zdroj: FOTO - ARCHÍV D.B.)

Kedy ste prvý raz zistili, že ľudia okolo vás žijú aj vo väčšom pohodlí?

Keď som mal asi päť rokov a išiel som k susedovi. Býval hneď vedľa, hrali sme sa, mal všelijaké hračky, v byte moderný nábytok.

Ale ani vtedy, ani neskôr, som sa nad tým nepozastavoval, na základnej škole som neriešil, čo mám a čo nemám, či mi chýba nejaký materiálny komfort, jednoducho som si iné možnosti neuvedomoval.

Akurát, že som sa v škole nedostával na žiadne súťaže, hoci som bol snaživý, niekedy až príliš.

Na druhej strane, zakaždým, keď sa dalo dobrovoľníčiť, bol som medzi prvými. Pomáhal som napríklad učiteľke s organizovaním výstupu na Kojšovu hoľu, alebo sa mi podarilo vyzbierať kopu peňazí pre Ligu proti rakovine.

Prijímali v škole chlapca z rómskej rodiny tak ako ostatných?

Aj keby bolo najhoršie, mama by nikdy nedopustila, aby som šiel do školy špinavý, nedajbože bez desiatej. To u nás neexistovalo. Ibaže som si často zabúdal veci.

Myslel som si, že mám všetko v taške zbalené, a smola. V zime som sa pokojne vybral zo školy domov v papučiach, lebo som sa neprezul. Nevedel som sa sústrediť, stále som popri učení musel robiť niečo iné, kresliť si, písať si.

Na prvom stupni sa to dalo prehliadnuť a triedna učiteľka mi pomáhala, na druhom to začalo byť náročnejšie.

Ako sa to prejavovalo?

Mal som odmalička jasné ADHD, ale netušili sme o tom. Diagnostikovali mi ho až pred dvoma rokmi. Po teste mi lekárka zatlieskala a zagratulovala – vraj, pán Bunda, pozitívny test vám vyšiel na sto percent.

Zrazu vám bolo jasné, prečo ste taký, aký ste?

Zrejme preto som bol celé detstvo ten takzvaný lajdák. A symptómy boli často pripisované tomu, že som Róm. Vtedy sa vždy prejavil ten záhadný filter stereotypov, ktorý ľudia voči rómskej menšine mávajú.

Preto som na školu vlastne rezignoval. Najviac na matematiku, veď kým som vypočítal príklad, ostatní už dávno vykrikovali odpoveď.

Čo myslíte tým záhadným filtrom stereotypov?

Nenazývam ľudí zlými, len sledujem, že ma prostredníctvom predsudkov môžu brať ako akúsi tajomnú bytosť. Predsudkami si vypĺňajú čierne diery vo svojom obraze o živote.

Preto si radšej poviem - ani ja sa neviem do nich vžiť, neviem, aké je existovať na Slovensku v takzvanej bežnej bielej rodine a mať za susedov Rómov.

Keby som si to začal domýšľať, dostanem sa tiež do stereotypov, ale opačných – takých, aké majú Rómovia voči gadžom.

Kedy sa vaša situácia v štúdiu zmenila k lepšiemu?

Keď mi otec v roku 2008 kúpil počítač, cez ktorý som sa začal učiť. Ale ešte predtým som chodil do centra voľného času, kde som s poukazom za dve eurá navštevoval krúžok digitálnej výtvarnej výchovy.

Popri tom som si vždy niečo googlil. Postupne som zistil, že veci, ktoré sa v škole učím, vlastne ovládam, akurát ich nedokážem nasať rovnakým spôsobom ako ostatní okolo mňa.

Na strednej škole som dostal veľkú chuť zlepšovať sa. Veľmi som chcel programovať, preto som sa prihlásil na strednú školu informačných technológií v Košiciach, tešil som sa, že sa tam naučím všetko, čo chcem.

Nakoniec som po prvom ročníku prestúpil do Bratislavy na medzinárodnú internátnu strednú školu so zameraním na podnikavé líderstvo.

Japonský sen. (zdroj: FOTO - ARCHÍV D.B.)

Ako sa vám to podarilo?

Ešte v deviatke na základnej som si vytvoril vlastný privátny server, kde ľudia z rôznych krajín mohli so mnou hrať počítačovú hru. Nakontaktoval som sa na nich a spoločne sme riešili technické záležitosti.

Táto vášeň mi však vydržala len krátko. Jedného dňa som v momente najväčšej nudy naďabil na video z Japonska, kde promovali sieť letných škôl po celom svete.

Na videu mladí ľudia hovorili o tom, ako sa na letnej škole cítia úžasne. Povedal som si, aj ja chcem byť šťastný. A tak som si z depkárskeho skrolovania pred obrazovkou v tmavej izbe podal prihlášku.

Chcel som ísť do Japonska, ibaže tam mohli zobrať iba jedného človeka, a nakoniec som to nebol ja, i keď som bol dobrý kandidát. Vzali ma však na letný kemp pri Bratislave v bašte Pajštún.

Strávil som tam dva týždne s ľuďmi z celého sveta, od Ameriky cez Jemen až po Singapur. Ako pätnásťročný som teda prišiel prvý raz do Bratislavy a vyskúšal si režim v živom medzinárodnom rozmere.

Keď potom táto sieť otvárala v Bratislave školu, dostal som mail, či by som sa chcel prihlásiť. S malou dušičkou som to skúsil, vyplnil prihlášku, napísal esej, spravil potrebné testy, šiel na interview, a zobrali ma.

Ale do Japonska ste sa vraj potom predsa dostali?

To celkom nesúviselo. Naďalej som tam veľmi túžil ísť. Raz v noci som sa zahľadel z postele na citát z Alice v krajine zázrakov, čo som mal nalepený na stene. „Nie každý, kto blúdi, je aj stratený.“

Chcem sa odmeniť a niekam cestovať, povedal som si. Mal som síce vo vrecku iba päť eur, ale začal som googliť. Našiel som letný kemp, páčilo sa mi, že to nebola bežná letná škola, ale zameriavala sa na charakterový rozvoj a podporu cítenia a vnímania.

Tak som si podal prihlášku, napísal tri požadované eseje a poslal finančný report, teda výplatné pásky rodičov. Ozvali sa mi odtiaľ s tým, že finančne nebudem schopný kurz uhradiť. Ale vraj môžem ísť na ich kemp do Rumunska.

To sa vám nepáčilo?

Časť mňa sa s tým zmieriť chcela, lebo bolo jasné, že na cestu do Japonska nemám. Začal som sa teda stotožňovať s Rumunskom. Napokon to celé dopadlo inak.

Zistil som, že na ten istý kemp do Japonska sa prihlásil aj môj kamarát z internátu, a tak som napísal ďalší list, že by sme cestovali spolu. A dostal som priaznivú odpoveď! Tešil som sa ako malé dieťa.

Navyše mi pridelili skoro plné štipendium. Ostalo už iba vymyslieť, kde vezmem na letenku.

Požičali ste si?

Opäť došlo k neuveriteľnej zhode okolností. V tom čase k nám na hodinu podnikavého líderstva prišli chalani zo Startlabu prednášať o tom, ako robiť crowdfunding. Viacerí v škole začali rozmýšľať nad stratégiami. Ja tiež, a robil som si aj rešerše.

Napokon som zostavil svoj príbeh. Bol o tom, prečo chcem ísť do Japonska. Článok som nazval Pošlite Romáka do Japonska, doplnil som ho fotkami a dal výzvu, že keby ma niekto chcel podporiť, pošlem mu svoju kresbu s venovaním.

Kamaráti povedali: nečakaj, že to bude fungovať. Po prvej hodine mi prišlo prvých sto eur. Od človeka zo Švajčiarska, úplne neznámeho. Za štyri dni som mal 500 zdieľaní, poslal som asi 30 kresieb a básničiek, a peniaze boli vyzbierané.

Bol to pobyt v duchu japonských filozofických tradícií?

Ani nie. Workshop bol zameraný na ľudskosť, objavenie seba ako človeka, na to, ako prežiť v kritickej situácii, aká je naša túžba rásť. Ale nebola to ezoterika. Hneď pri návšteve kempu každý z nás dostal svoj zápisníček s menom a viedol si ho celé dva týždne.

Najviac ma chytili za srdce osobné príbehy mentorov a lektorov, často veľmi kruté, smutné. Všetko sa to dialo na jednom krásnom mieste, kam sme putovali lesom cez bambusový most ponad jazero plné rýb, schodmi hore na kopec.

To miesto nazývali „komisia čistoty“ a každý z účastníkov mal desať minút, aby tam pred všetkými porozprával čokoľvek.

O čom ste hovorili vy?

Vôbec som nevedel, čo chcem vyrozprávať. Rozmýšľal som celé dni, kým nadišiel môj čas. Napokon to zo mňa vyšlo. Rozprával som o sebe ako o dieťati z rómskej rodiny, ktoré vyrastalo na východe Slovenska.

Rozprával som o izolácii, ktorú to prináša. O tom, že som ako malý človek pendloval medzi dvoma svetmi, rómskym a nerómskym, a cítil som, že mi ani v jednom z nich úplne nerozumejú.

Ale hovoril som aj o tom, že sa rád rozprávam úplne s každým, vďaka čomu som paradoxne nadobudol v živote nadhľad, lebo som si spájal pohľady všetkých, čo sa pohybovali okolo mňa.

Až teraz si uvedomujem, že mama, otec, babka a všetci aktéri v tomto príbehu videli len svoju realitu, do ktorej boli ponorení. Asi aj preto som často svojich rodičov vinil, prečo nemám taký život ako tí ostatní.

Kto sú tí ostatní? Mali ste pocit ukrivdenosti, menejcennosti?

Videl som možnosti, ktoré mali ľudia z majority, a mal som z nich pocit, že sa nemusia tak báť, čo s nimi bude a ako sa ich život bude vyvíjať.

Zdalo sa mi, že to pre nich nie je také existenčne náročné, lebo stále môžu mať nejakú inú možnosť, príležitosť, o ktorej ja neviem. Vytváral som si dojem, že ma moji rodičia nepodporujú v tom, čo robím a čo chcem.

To krásne miesto v Japonsku ste využili aj na svoj coming-out?

Nebolo to v japonskom lese, aj keď atmosféra bola vhodná a všetkým to bolo asi úplne jasné. Stačí si predstaviť situáciu, keď sme sa išli kúpať. Japonci sa totiž kúpu všetci spolu a nahí.

Nášmu mentorovi Dylanovi som povedal, že je to pre mňa veľmi nekomfortné, trošku som sa vyhovoril na európske pomery, a na to, že mám kultúrny šok. Keď sa na mňa pozrel, myslím, že hneď vedel, o čo ide. On totiž riešil vo svojom výstupe rovnakú tému.

Vtedy som sa opojil sladkým vnútorným klamstvom, že si to na mne nevšimol. Ešte istý čas som sa potom na Slovensku pokúšal zatĺkať. Napokon to prišlo, keď som jedného dňa sedel s kamarátom Andrejom na chodbe v škole a obaja sme videli vchádzať do budovy dve baby.

Jemu sa zdali krásne, ale ja som sa asi nezatváril dostatočne nadšene. Vzápätí prišla od neho otázka: Danko, môžem sa ťa niečo opýtať? Si gej alebo bisexuál? Hetero úplne vylúčil.

Sám som bol prekvapený, že mi to vôbec neprekážalo a priznal som sa, že heterosexuál nie som.

Školenie pre strednú školu v Piešťanoch. (zdroj: FOTO - ARCHÍV D.B.)

Uľavilo sa vám?

Mne sa uľavilo až večer, keď som prišiel na internát a predstavil som si, čo asi povie môj spolubývajúci Dávid, ktorý bol najprv dosť homofóbny. Naše debaty bývali občas náročné, lebo sme mali rozdielne pohľady na dôležité otázky.

Vedel som, že nová správa o mne sa už k nemu doniesla. Kde ja budem spať, lamentoval som v duchu. Pomaly som otvoril dvere, on sedel na stoličke, opieral sa o operadlo a hneď zahlásil: Daniel, môžeme sa porozprávať? A ja, že jasné, daj mi chvíľu, idem sa osprchovať.

V tej sprche som bol hodinu. V zahmlenom zrkadle som mal akýsi predslov sám k sebe. Keď som sa obliekol a vyšiel von, stále sedel v rovnakej polohe na stoličke a čakal.

Je to pravda, že si gej? – opýtal sa ma. Nechcel som cúvnuť, odpovedal som: Jasné, je. A on na to: Okej, super. To bolo všetko. A celé napätie opadlo.

Ako ste sa k sebe správali potom?

Náš vzťah sa prekvapivo utužil, stal sa lepším, oveľa viac sme si dôverovali. Po tomto momente sa potvrdilo, že pred sebou nič neskrývame.

Ako to bolo u vás s prebudením sexuality?

Keď som mal sedem rokov, zaľúbil som sa do svojej susedy z prvého poschodia. Veronika, blondínka, Ukrajinka. Môj cit bol, samozrejme, založený na úplne nevinnom detskom obdive.

Ona mala deväť, bola odo mňa oveľa vyššia. Raz, keď sme si spolu zohrievali kakao, spýtal som sa jej: Verča, môžem ťa pobozkať? Keď vyrastieš, povedala mi.

Sexualitu som začal vnímať neskôr, asi tak v štrnástich – vtedy mi začalo byť jasné, že sa mi chlapci páčia viac. Verču som ľúbil nie preto, lebo sa mi páčila ako žena, ale preto, že sme boli najlepší kamaráti.

Ako vám coming-out vstúpil do života? Posunul vás, obohatil, prípadne nahnal nepoznaný strach? Stáva sa vašou profesionálnou agendou?

Agendou by som to určite nenazval. To, v čom pôsobím, je zároveň to, kým som. Niekto by povedal, že som aktivista, ale s týmto slovom sa vôbec nestotožňujem. Iste, kus pravdy na tom je, no prečo sa tak urputne delíme do kategórií?

Aj zo života na internáte som videl, aká nevraživosť dokáže pre to medzi ľuďmi panovať, vnímam frustrácie, polarizovanie spoločnosti, odsúdenie človeka už len preto, že má inú myšlienku.

Iste, môžeme sa pohádať aj kričať po sebe. Koniec koncov, u Rómov je pri konflikte explózia emócií štandardná. A v mojom ponímaní aj prospešná, keďže v akomkoľvek príbehu dôjde k rozuzleniu až po konflikte.

Ale u nás Rómov je bežné aj to, že sa potom dokážu opäť spojiť a porozprávať sa. Mňa obohacuje, že som prijal, že som Róm a môžem vidieť kvality toho, čo to znamená.

Aké sú tieto kvality vzhľadom na majoritu?

Komunitný život Rómov, na ktorý sa neustále nadáva. U majority nevidím schopnosť žiť v komunite, riešiť konflikty, odpúšťať.

V dnešnej spoločnosti mám pocit, akoby fungovalo, že keď niečo raz pokazím, už mám nálepku, odmietnutie, blok na sieťach. Je to veľmi lacný spôsob bytia a žitia v sociálnych skupinách, kde vzťahy vlastne nemajú hodnotu.

V tomto zmýšľaní akoby bol každý nahraditeľný. Otázka, kedy a ako vlastne človek má čas vybudovať si vzťah, je dnes podľa mňa veľmi dôležitá.

Akú máte odpoveď?

Mám rád vzťahy, kde mýliť sa je ľudské a možno tým niekoho s prepáčením aj naserieš, alebo niekto iný teba, ale môžete sa po čase porozprávať a viete, že fungujete ďalej.

Nejakým spôsobom zisťujete, že druhý človek je tak isto človekom ako vy, s tým, že má aj dobré aj negatívne stránky a kopec chýb. Priznať si to je vlastne krásne, na oboch stranách.

Školenie detí o sociálnych sieťach a dezinformáciách na základnej škole v Zborove. (zdroj: FOTO - ARCHÍV D.B.)

Myslíte si, že neexistujú ľudia, s ktorými bytostne nemôžete súhlasiť?

Môj coming-out v menšinovej komunite ma oslobodil od strachu, že nebudem prijatý nikde. Stále v sebe tú inakosť mám, ale už sa za ňu nehanbím.

Môžem sa rozprávať počas celej cesty z Košíc do Bratislavy s chlapíkom o Rómoch, neziskovkách a LGBTI+ ľuďoch, aj keď on sa správa homofóbne a povie mi hneď na začiatku cesty, že nenávidí Rómov a neznáša neziskový sektor.

A ja sa s ním o všetkých týchto veciach aj tak rozprávam celých päť hodín, približujem mu svoj príbeh a čakám, že ma na polceste v Bystrici vyhodí z auta. Nevyhodí.

Ako dosiahnete, že sa dá takto vydržať v prijateľnom dialógu?

Veľmi rád sa zhováram otvorene, keď si prejavíme rešpekt. Keď zistím, že máme s dotyčným diametrálne odlišné pohľady, nerobím nič iné, iba sa pýtam.

Pýtam sa ho, prečo vidí realitu tak, ako vidí, alebo či skutočne nemá okolo seba niekoho blízkeho, kto je Róm alebo gej, prípadne oboje naraz.

Aj počas tej spomínanej dlhej jazdy autom sme došli k tomu, že dotyčného najlepší kamarát je vlastne Róm, dodáva mu zeleninu zo svojej záhrady, a že má ďalšieho dobrého kamaráta, ktorý so svojou ženou nespáva a nie si je istý svojou orientáciou.

Sám teda v blízkom kruhu narážal na problematické otázky, a nám to vlastne otváralo nové rozmery dialógu. Ako aj minule v jednej bratislavskej kaviarni, kde holohlavý muž s čivavou na obojku nadával na „buzerantov“, ostatné oplzlosti nechcem opakovať.

Skončili sme v rozhovore o tom, že som Róm, navyše gej a on mi zrazu tvrdil, že som v pohode.

Nie je to pokrytectvo?

Je to akýsi čudný sebaklam. Povedzte mi, kde sa v ľuďoch berie? Tu sa vraciame k otázke, prečo uznávam pochybnosti. Veľmi rád ich rozbíjam, lebo pochybnosti sú presne tým ložiskom dezilúzií, ktoré máme v sebe všetci.

Keď ich rozbijem, zistím, že som oveľa silnejší než predtým. Zrazu pracujem s realitou a viem, ako reagovať na to, čo bolo predtým čiernou priepasťou. Nie som nastavený ísť do bitky. Ani sa hnevať.

Nemám prečo. Pokiaľ na mňa ľudia neútočia, som ochotný počúvať. Ak povedia niečo, čo očividne nie je pravda, tak pravdu obhajujem, potom počúvam reakciu a zase sa pýtam.

Tento váš dobromyseľný prístup sa nezmenil ani po dvojnásobnej vražde, ku ktorej došlo vlani na Zámockej ulici v Bratislave? Mohli napadnúť aj vás.

Dokonca som tam mal reálne byť! Len som nestihol stretnutie, ktoré som si presne v Teplárni a presne na tú hodinu dohodol. Po tej vražde som minul neskutočné peniaze na taxíky, tak strašne som sa bál chodiť sám.

Sociálne siete

Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

• Pozrite sa, kto je pripojený na váš Facebook
• Štát by mal prevziať zodpovednosť za boj proti nepravdivým informáciám, myslí si každý druhý Slovák
• Musk predal sociálnu sieť X vlastnému startupu, uľahčí trénovanie AI

Pozrite sa, kto je pripojený na váš Facebook

Posledné pripojenie na Facebooku môže odhaliť votrelca.

Renáta Filo 121

Štát by mal prevziať zodpovednosť za boj proti nepravdivým informáciám, myslí si každý druhý Slovák

Častejšie tento názor zastávajú seniori a ľudia s vysokoškolským vzdelaním.

SITA 5

Musk predal sociálnu sieť X vlastnému startupu, uľahčí trénovanie AI

X predal za 33 miliárd dolárov bez dlhu.

ČTK 49

Súvisiace témy: Umelá inteligencia, Hoax, Microsoft, Japonsko, LGBTQI+ menšina