Červená ulica v Partizánskom nemá názov z čias socializmu, keď mestu kraľovali obuvnícke Závody 29. augusta. Má ho pre červené tehličky, ktorými boli obložené všetky baťovské robotnícke domčeky v tejto ulici. Mesto má takúto ulicu len jednu, ostatné domčeky boli už v minulosti omietnuté.
Tomáša Baťu síce bývalý režim označoval za vykorisťovateľa, ale v Partizánskom, bývalých Baťovanoch, sa potom pýšil fabrikou, ktorú Baťovcom v roku 1948 znárodnili.
Mierime na Červenú ulicu číslo 15. Jeden z najstarších baťovských poldomov tu kúpilo mesto. Dnes je informačným bodom s názvom Baťa point, otvorili ho vlani v júni a prevádzkuje ho občianske združenie Fabrika umenia. Snažia sa nielen o zachovanie architektúry Baťovcov, ale aj ich filozofie a hodnôt.
V záhrade domu rastie baťovská čerešňa, dodnes rodí a poskytuje v lete vzácny tieň. Stromy boli vysadené do každej záhrady v ulici, aby vytvorili čerešňovú alej. Už na prvý pohľad je domček zrekonštruovaný citlivo.
Zakladateľka občianskeho združenia Fabrika umenia aj portálu batovany.sk KATARÍNA JANÍČKOVÁ vysvetľuje, že domčeky sú pre dnešné bývanie už mnohým malé, preto často pristavujú. Na úrovni mesta ani štátu chránené nie sú, preto sú možné aj farebné zateplenia a povinnosť zachovať červený obklad neexistuje.
Občianske združenie robí každú prvú nedeľu v mesiaci v meste prehliadky pre verejnosť. V ponuke sú tri okruhy – po domčeku, po fabrike aj po meste. Nahrávajú podcast a predávajú knihy. Najviac energie však venujú snahe o kúpu priemyselnej päťpodlažnej budovy v bývalom areáli obuvníckej fabriky.
Po rokoch príprav bol pre nich máj prelomový. Podpísali zmluvu so súčasnými majiteľmi budovy 61 a spustili verejnú zbierku – na výmenu problematického stĺpa, prácu architektov aj na výdavky spojené s prípravou grantu z Fondu na transformáciu hornej Nitry.
Fabrickú budovu, ktorú predáva jej majiteľ za sumu dvojizbového bytu v Bratislave, chcú premeniť na kultúrno-komunitné centrum - s ateliérmi, ubytovaním, coworkingom, kaviarňou, galériou i priestorom na kultúrne podujatia. To je vízia, pre ktorú občianske združenie Fabrika umenia v roku 2015 vzniklo.
Vo Fabrike umenia majú vypracovaný prieskum a záujem o priestor, aký plánujú vytvoriť, v meste je. Vytvorili by sa nové pracovné príležitosti, potom vzťahy aj projekty.
"Turizmus má v Partizánskom budúcnosť. Aby mestu pomohol, treba rozvíjať aj kreatívny potenciál," zdôvodňuje Janíčková, prečo chcú kupovať objekt s číslom 61 a dodáva, že aj s výrobou topánok prišla kreatíva, napríklad návrhárstvo.
Tomáš Baťa vraj hovoril: Strojom drinu a ľuďom myslenie. "Tam by sme mali smerovať aj dnes, ak ideme do ďalšej priemyselnej revolúcie. Baťa to povedal pred sto rokmi, ale dnes je to podľa mňa ešte aktuálnejšie," myslí si.
"Región by mal myslieť na to, ako bude vyzerať v budúcnosti a mal by byť aj pre mladých, motivovať ich, aby tu žili. Dnes sa tu okrem kaviarní nedá ísť nikam s počítačom a pracovať," hovorí Janíčková. "Sami sme my aj naši kamaráti cieľová skupina. Pracovné aj intelektuálne zázemie tu chýba," dodáva.
V rozhovore sa dočítate aj:
- aké sú v meste okrem baťovských domčekov klenoty,
- prečo si baťovci na postavenie mesta vybrali túto lokalitu,
- prečo namiesto bicyklovej fabriky napokon postavili topánkovú,
- prečo nebrali do podniku vzdychačov,
- prečo bolo takí úspešní,
- čo by povedal Baťa na Partizánske dnes.
Chceli by ste, aby sa Partizánske premenovalo späť na Baťovany?
Neviem sa úplne rozhodnúť, ale zrejme áno. Mesto malo teraz 85 rokov a 75 rokov z toho sa volá Partizánske. Vyzerá to, že sa dvíha ďalšia vlna chcenia pôvodného názvu, prieskum na to však neexistuje. V čase, keď vznikali Baťovany, boli inak v hre aj názvy Topánkovce a Čižmárovce.
Koľko baťovských domčekov je v Partizánskom?
Celkovo okolo dvesto, z toho je zachovaných určite menej ako polovica. Mnohých mätie, že jediná baťovská ulica v meste je Červená, ale nie je to tak, ostatné domčeky len boli omietané. V Partizánskom je niekoľko typov baťovských domčekov, ktoré sa striedajú. V Zlíne, ktorý vznikol skôr, stavali rovnaké typy domčekov hneď vedľa seba, potom zistili, že aj pre orientáciu je lepšie to variovať.
Aký veľký "baťovský" potenciál je v meste?
Záleží, koľko peňazí do toho dáme. Baťovská filozofia je stále veľmi populárna, ľudia tému vyhľadávajú a zaujímajú sa o ňu. Je na čom stavať, ale treba pracovať a budovať.
V Baťa pointe fungujeme nielen pre turistov, ale i pre miestnych. Vysvetľujeme aj vlastníkom domov, aké hodnotné domčeky majú, poskytujeme konzultáciu, ako s nimi pracovať napríklad pri rekonštrukciách.
Storočie ťažili uhlie, dnes majú šancu tvoriť aj diamanty. Aká bude Horná Nitra 2.0? Čítajte Pracujeme už aj s deťmi. Robíme s nimi papierové domčeky, hráme hry na baťovské témy, snažíme sa im hovoriť o tom, v akom meste bývajú. Deti budú pre budúcnosť tohto mesta raz kľúčové. Ani mňa regionálnu históriu mesta nikto poriadne neučil. Mnohí domáci vedia len v úplnom základe niečo o Červenej ulici, topánkach a Baťovi.
Čo viac tu teda je?
Úplným klenotom je kostol od Vladimíra Karfíka, ktorý je aj národnou kultúrnou pamiatkou. A najväčšia vec, ktorú tu máme, je urbanizmus celého mesta. Baťovskí architekti zrealizovali svoju filozofiu ideálneho priemyselného mesta, ktorú ucelili v roku 1938. Všetko malo byť praktické, poruke, logické a na peší presun.
Boli premyslené aj samotné domčeky?
Áno, domček má svoj program, ako v ňom bývať. Je rozdelený na denný a nočný režim. Denný je na prízemí, kde je obývačka, kuchyňa a kúpeľňa, ktorá sa volala "lázne", teda kúpele. Nočný režim je na poschodí, kde sú spálne. Po schodoch teda chodíte len ráno a večer.
Domčeky boli presvetlené a vetrateľné, aby boli zdravé. Hlavná fasáda bola otočená priamo na juh. Baťovci tieto domy volali bytové jednotky a boli určené robotníkom. Riadiaci pracovníci mali väčšie vilové jednodomky aj väčšiu záhradu.
Majú miestni záujem o vaše aktivity?
Áno. Chodia aj na prehliadky mesta. Mali sme už aj dve stretnutia susedov z Červenej ulice. Doniesli aj fotky. Sú hrdí na to, kde bývajú a chcú poznať viac z histórie.
Vy ste sa narodili v Partizánskom?
Áno. Môj starý otec je z generácie detí, ktoré sa tu narodili ako prvé.
Prečo Baťovci vybrali práve toto miesto na svoje "dokonalé priemyselné" mesto?
V neďalekých Bošanoch vlastnili koželužne, spracovanie koží. Pôvodne chceli mestečko tam, ale nepodarilo sa im kúpiť pozemky, nikto ich tam nechcel predať. V júni roku 1938 odkúpili pozemky tu. Dnes je rieka Nitra zregulovaná, ale vtedy bola rozvetvená. Boli tu močaristé pôdy a vysoké spodné vody. Baťovci vedeli vysušiť pôdy a stavať. Stavať sa začalo 8. augusta 1938, po žatve. Na časti pozemkov bolo totiž zasiate.
Prečo sa rozhodli postaviť topánkovú fabriku?
Začali stavať fabriku na výrobu obrábacích strojov a bicyklov. Nie topánok. Ale tým, že sa rozdelilo Československo a vznikol slovenský štát, ak by dovážali topánky z Čiech, museli by platiť clo. Tak na zásobovanie slovenských obchodov začali vyrábať tu a strojnícku výrobu nechali v Čechách.
Toto sa opakovalo aj v Anglicku. Najprv tam len dovážali, ale to topánky predražovalo a stal sa z nich luxusný tovar. Filozofiou Baťovcov bolo, aby bola topánka dostupná pre každého. Preto sa im oplatilo aj tam postaviť celé mestečko. Tak boli topánky dostupnejšie pre všetkých.
Janíčková pred Baťa pointom na červenej ulici 15 v Partizánskom (zdroj: Marko Erd)Na koľko obyvateľov bolo mesto Baťovany projektované?
Pôvodne na päť- až pätnásťtisíc ľudí. V socializme sa Partizánske zväčšilo, a pribudli dve sídliská. Urbanizmus mesta čiastočne fungoval ďalej, ale zásadne ho porušili tým, že do stredu mesta postavili vysokú bytovku, solitér, údajne preto, aby zakrývala výhľad na kostol.
Ako a prečo fabrika napokon skončila?
Po privatizácii. Ale v kondícii nebola už roky predtým. Sovietsky zväz dlhoval veľké peniaze, ktoré nikdy neboli vyplatené. Zánik bol zrejme iba otázkou času. Komunisti to celé umelo živili, aby mal každý prácu, zdanlivo to všetko ružovo fungovalo, o problémoch sa nehovorilo.
Zlatá éra továrne bola kedy?
Absolventi Baťovej školy práce by vám povedali, že baťovská éra. Sú veľmi hrdí na to, čo firma Baťa dokázala a že boli toho súčasťou. Kto pracoval a robil dobrú prácu, mohol sa mať dobre. Všetkým na tom záležalo, lebo sa cítili súčasťou celej firmy.
Za komunizmu mali prácu všetci, ale bola prezamestnanosť. Baťovci hovoria, že to by sa za Baťu nedialo – sedieť v kancelárii a zašívať sa. Ale topánok sa, samozrejme, najviac vyrobilo za komunizmu, fabrika vtedy bola najväčšia. Vtedy sem aj chodili veľkí papaláši zo Sovietskeho zväzu. Chválili sa moderným úžasným mestom. Z istého pohľadu tak bola zlatá éra táto.
A keďže sem chodili papaláši, nemohlo sa mesto ďalej volať Baťovany. Počas druhej svetovej vojny, keď fabrika zamestnávala okolo 2500 až 3000 ľudí, z nej 1500 odišlo do Slovenského národného povstania, čiže takmer polovica. Názov Partizánske má teda svoje opodstatnenie.
Tomáš Baťa ani Ján Antonín Baťa v Partizánskom nikdy fyzicky neboli, ako je možné, že ich odkaz tu je stále taký prítomný?
Firma Baťa nie je o jednom človeku. To je jeden z jej pilierov. Preto sa im podarilo vybudovať taký úspešný koncern. Tomáš Baťa hovorieval: Vybudujte najprv človeka a ten vám vybuduje podnik. To je veľká vec. Obracal sa na ľudí a chcel im poskytnúť čo najlepšie podmienky, na prácu i na život.
Toto je hlavný odkaz Baťovcov?
Tých je rozhodne viac: systém riadenia, urbanizmus aj solitéry architektúry či systém výchovy. Zamestnancov učili, ako hospodáriť s financiami, starať sa o domčeky, obliekať sa či hostiť návštevu. Ľudia sa tu učili byť mešťanmi. Neboli povolené šopy ani kurníky, mali tu žiť mestskí ľudia. Záhrada bola malá a rekreačná, nemalo sa chodiť z práce do práce.
Horná Nitra teraz prechádza premenou, možno vstupuje do novej éry. Vytvoril tu aj Baťa novú éru? Bol vizionár a tvorca niečoho nového alebo "len" reprodukoval, čo videl v Spojených štátoch?
Aj, aj. Často používal veci, ktoré už existovali a prispôsoboval si ich na svoje potreby a vďaka tomu sa mu darilo rásť. Systém výstavby továrenských budov či železobetónový skelet kúpil v Amerike a priniesol sem. Podobne použil pásovú výrobu.
Lokálne však robil unikátne veci. Postavil mesto s kinom. Región zmenil na niečo, o čom tu mohli len snívať. V tomto zmysle vytváral novú éru.
Mala firma Baťa kritikov?
Veľa. Vnútri firmy to bolo však jasné, platilo pravidlo neprijímania "vzdychačov". Tak vnútorne eliminovali nastavenie "nedá sa". Mali heslo: Nehovor, že to nejde, povedz, že to zatiaľ nevieš. Toto nastavenie pokroku bolo filozofiou firmy.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že keby sa tu teraz Baťa objavil, čo by povedal na Partizánske?
Baťovci boli veľmi pragmatickí. Existuje možnosť, že by povedali: zbúrať a nahradiť niečím, čo bude v dnešných podmienkach lepšie fungovať. Ale dnes ide do popredia ekológia a princípy udržateľnosti a myslím si, že by boli presne tí, ktorí by požadovali vo firme aj vo výstavbe takéto správanie.
Vyplýva to aj z toho, ako sa snažili využiť materiál na sto percent a nevyrábať nijaký odpad. Napríklad keď vyrábali pneumatiky či gumáky, zo zvyškov gumy robili hračky.
(zdroj: Marko Erd)Žijú v meste ešte absolventi Baťovej školy práce?
Áno, sú deväťdesiatnici, stále majú svoj Klub absolventov, sú úžasní a pozitívni. S 93-ročnou pani Polákovou som sa raz prechádzala fabrikou a ona hovorí: Život je krásny a mám ho čoraz radšej. Ja mám 30 rokov a často sa sťažujem, a táto pani povie takúto vec!
Veľmi sa tešia z toho, keď môžu rozprávať o tom baťovskom a srší z nich hrdosť. Je ich už len máličko, možno do desať, ak rátame aj tých, ktorí už nežijú v Partizánskom.
Klub je však otvorený aj pre nadšencov, prijíma aj tých, ktorí nie sú absolventi. Má viac ako 300 členov, ktorí sa snažia udržiavať baťovské myšlienky.
Aký mali Baťovci vzťah k prírode?
Jeden z bodov ideálneho priemyselného mesta bolo, že má byť v zeleni, aj továreň mala byť továrňou v zeleni, s až parkovou úpravou. A rieku Nitra by podľa mňa skôr využili na nejaký účel, možno aj na prepravu tovaru, nemyslím si, že by boli schopní do nej niečo vypúšťať.
Ako sa k odkazu Baťovcov správa mesto?
Vážim si, že úzko spolupracujeme a že mesto vkladá peniaze do Baťa pointu, ale mrzí ma, že stále nemáme vyhlásenú pamiatkovú zónu či aspoň jednotlivé pamätihodnosti. Hovoria, že by tu vznikol skanzen a nikto by tu nechcel bývať. Ani Zlín však nie je skanzen. Ochrana znamená zachovať pôvodné, nie nemôcť sa dotknúť svojho domu, hoci aj niečo pristaviť, ale podľa pravidiel. Túto tému chápem aj ako veľkú komunikačnú výzvu. Ochrana pamiatok so sebou zaiste nesie zopár obmedzení, ale ak sa správne uchopí, má oveľa viac východ.
Čo od Baťovcov si vieme zobrať do premeny regiónu?
Vizionárstvo. Nikdy nerozmýšľali, čo sa nedá. Keď nevedeli, hľadali inovácie. Budovali moderné mesto pre budúcnosť. Nezasekli sa v prítomnosti, rozmýšľali, ako sa bude v meste žiť budúcim generáciám. To je výzva aj dnes. Pretransformovať región tak, aby tu ľudia chceli zostávať, aby sa sem mladí po štúdiu vrátili. Táto výzva presahuje náš región. Platí pre celé Slovensko.
Mali zázračný recept ako byť vizionárom? Alebo to je dopriate len niekomu?
Myslím si, že treba len nastavenie, chcieť veci robiť s pohľadom do budúcna. Toto nech je naša základná podmienka. A keď máme problém a nájdeme riešenie, implementujme to do budúcna.
Baťovci začali stavať domčeky, lebo ľudia, ktorí cestovali do práce vlakom aj hodinu či dve, prišli pracovať unavení. Keď zamestnanci chorľaveli, začali robiť pravidelné zdravotné prehliadky. Sú to malé veci. Nezľaknúť sa problémov, práve naopak, vedieť na nich stavať a vedieť z nich rásť. To Baťovci robili.
Beata
Balogová
