Text pôvodne vyšiel na webe Aktuálně.cz
VYSOKÉ TATRY. Dodnes je to najdesivejšie horské nešťastie, ktoré sa stalo vo Vysokých Tatrách, aj keď od neho v týchto dňoch uplynie 50 rokov.
Lavína, ktorá sa odtrhla na Popradskom plese, zasiahla lyžiarsky výcvik stredoškolákov z Komárna. Na mieste zabila 12 ľudí, desať študentov a ich učiteľa s 13-ročným synom. Skoro zázrakom sa podarilo vyhrabať jedného chlapca, ktorý strávil pod snehom päť hodín.
Lavínu nevideli, počuli len hluk
Popradské pleso v Mengusovskej doline je jednou z najnavštevovanejších lokalít Vysokých Tatier. V januári 1974 sem prišli na lyžiarsky výcvik študenti z dvoch tried strednej priemyselnej školy v Komárne. Ubytovali sa v chate kapitána Morávku, ktorá sa dnes volá Horský hotel pri Popradskom plese.
Osudného 20. januára sa študenti po troch dňoch výcviku rozdelili na dve skupiny. Tá slabšia išla lyžovať na svah pod Ostrvou, zdatnejší lyžiari sa presunuli na západný svah pod prístupovou cestou na Popradské pleso.
Počasie v ten deň bolo zlé, fúkal vietor, a tak učitelia výuku ukončili už po pol jedenástej a čakali, kým všetci prídu dole a spoločne sa vydajú do chaty na obed.
Odrazu sa z protiľahlého svahu odtrhla lavína. V hmle ju nemali šancu vidieť, len počuli veľké hučanie. Masa vlhkého snehu nabrala veľkú rýchlosť, a keď narazila na najnižší bod - Hincov potok - postupovala ďalej do protisvahu. Tam bola časť vracajúcej sa skupiny. "Naraz sme počuli hluk, ako keby nad nami letelo lietadlo," opísal neskôr Otto Berze, jediný preživší z tejto skupiny.
Čelo lavíny sa zastavilo až na prístupovej ceste na Popradské pleso, kde čakalo druhé družstvo študentov. Sila snehu bola menšia, preto sa im podarilo dostať sa z nánosov svojpomocne, alebo ich vyhrabali spolužiaci. Ihneď bežali hľadať svojich kamarátov na svah, jeden z nich utekal na chatu privolať pomoc.
Počas telefonického rozhovoru s horskou službou strhla silná víchrica niekoľko stromov, ktoré popadali na telefónne drôty. Dispečer v Starom Smokovci však zachytil všetky dôležité informácie a začal veľkú záchrannú akciu.
Pred príjazdom horskej služby vybehli na pomoc zamestnanci chaty, ubytovaní horolezci a návštevníci. Lavínový nános však bol veľký, celé dno údolia i Hincov potok boli zasypané.
"Niečo tak veľkého rozsahu sme videli úplne prvýkrát a snáď už nikdy nič takého neuvidíme," opísal Zdeněk Kuběna, ktorý bol vtedy na Popradskom plese na dovolenke s partiou horolezcov.
Záchranári vyspovedali svedkov a urobili nákres miesta, ktoré mali najväčšiu nádej na úspešné sondovanie.
Hodiny pod snehom
Prvý pozitívny zásah lavínovou sondou zaznamenali o 13:45, teda asi tri hodiny po páde lavíny. V dvojmetrovej hĺbke našli telo triedneho učiteľa študentov. Krátko po ňom našli telá dvoch študentov v podobne veľkej hĺbke. Veľká masa snehu im nedala najmenšiu šancu na prežitie.
Horská služba so sebou priviezla aj štvornohého "špecialistu" Uda, vtedy vraj najskúsenejšieho lavínového psa na Slovensku. Udo sa neustále vracal k dvom malým stromčekom, snažil sa hrabať a naznačoval, že pod snehom niečo je. Lenže záchranári so sondami už na tom mieste boli.
"Pre nás tam nič nebolo, psovod psa odvolal, ale on sa vracal. Tak sme sa vrátili aj my a začali kopať," spomína v dokumente Českej televízie Osudové okamihy - Popradské pleso 1975 z roku 2003 člen horskej záchrannej služby Vysoké Tatry Ladislav Janiga. "V hĺbke 1,5 metra sme naraz objavili hlavu," opísal Janiga. Patrila študentovi Ottovi Berzeovi.
"Videli sme a počuli, ako chlapec pomaly a chrapľavo dýcha, ale na otázky nereagoval," spomína lekár horskej služby Igor Miko, ktorého rozprávanie prináša časopis Vysoké Tatry v januári 2018. "Uvoľnili sme mu ústa a zvýšili úsilie pri vyhrabávaní tela. Išlo to ťažko, pretože sme sa báli, že mu poraníme dolné končatiny," uviedol Miko.
Do tej chvíle záchranári zo snehu vyslobodili len troch mŕtvych. "Keď sme sa dozvedeli, že doniesli toho Berzu a on žije, v ľuďoch vytryskla taká eufória! To bolo niečo, ako keby ste našli poklad," usmieva sa záchranár Janiga.
Ako to, že ho nenašli lavínovou sondou? "Ten chlapec bol totiž v stojatej polohe, takže sonda prešla okolo neho," vysvetľuje Janiga. Otto Berze pri poslednom zjazde cestou na obed spadol, tak si dal dole lyže.
Zachránil ho šál
"Naraz sme počuli niečo, ako keby nad nami letelo lietadlo. Hádzalo to so mnou, stočil som sa do klbka, pocítil som náraz. Vyskúšal som metódu, ako určiť, kde je zem a kde obloha. Spustil som slinu, a keď mi stekala po perách dole, pochopil som, že zem je podo mnou a musím sa dostať hore. Skúšal som to, ale cez tie dva metre sa to nedalo a za chvíľu som stratil vedomie. Hlavou mi prebehlo, prečo musím zomrieť tak mladý," spomína v dokumente Osudové okamihy.
V snehu vydržať päť hodín. Našťastie mal cez ústa šál, takže sa mu do nich nedostal sneh. A nad hlavou mal "len" 60 centimetrov snehu.
V bezvedomí ho naložili na sane a rýchlo odviezli do hotela. "Bolo to ešte krátko predtým, ako sme sa začali učiť, že teplý kúpeľ nie je v takom prípade to najvhodnejšie riešenie. Bolo jasné, že ho musíme zahriať," uvádza doktor Miko. Študenta dali do vane a napúšťali vlažnú vodu. Rýchlo prišiel k sebe a začal sa intenzívne brániť. "Čosi vykrikoval a mlátil okolo seba rukami. Preložili sme ho na posteľ a zakryli asi troma dekami," dodáva Miko.
Dodnes ľutuje, že chlapcovi nemohli zmerať teplotu. "Niekto vzal z lekárskej brašne teplomer a zabudol ho vrátiť. A žiadny nebol ani v hoteli." Keď večer študenta viezli do nemocnice, už mu podľa Mika vlastne nič nebolo.
V ten deň už nikoho živého nenašli. Do noci vyslobodili ešte telá dvoch študentov z hĺbky 1,5 metra, záchranárske práce boli pre zhoršujúce sa počasie a tmu prerušené o 23. hodine.
Ďalší deň prišli posily horských záchranárov z ostatných oblastí, zamestnanci rôznych podnikov a tiež vojaci. Našli sa telá piatich obetí. Syn triedneho učiteľa, 13-ročný Milan, bol 400 metrov od svojho otca, napriek tomu, že pred pádom lavíny stáli vedľa seba. Posledných dvoch mŕtvych študentov našli až v máji.
Najstrašnejšie nešťastie v Tatrách
Dodnes preživší študenti spomínajú, aký smutný a skľučujúci bol nočný návrat autobusom pred školu v Komárne. Rodiny totiž nevedeli, či ich dieťa prežilo. Všetci stáli pred školou a čakali, či ich dcéra alebo syn z autobusu tiež vystúpi.
Rozlúčka s desiatimi študentmi, učiteľom a jeho synom sa konala na športovom ihrisku za školou. Na tribúne bolo desať lavíc zakrytých čiernym súknom a na každej bola veľká fotka. Na pamiatku obetí boli o pár mesiacov neskôr pri škole vysadené brezy. Rastú tam dodnes.
Ich smrť tiež pripomína tabuľka na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese. Otto Berze so spolužiakmi tam chodí každý rok položiť kvety.
Neskôr vyšlo najavo, že 20. januára sa v nadmorskej výške 2200 metrov odtrhla takzvaná "dosková" lavína. Sneh bol natlačený do centrálneho žľabu a ďalší náraz vetra túto plochu prelomil.
Štyri metre vysoká a 350 metrov široká masa snehu prešla približne 1500 metrov dlhú dráhu s prevýšením 760 metrov. Vybehla až do protisvahu nad Hincovým potokom a čiastočne zasypala cestu medzi zástavkou Popradské pleso a chatou pri Popradskom plese. Nános dosahoval výšku až osem metrov a široký bol takmer 530 metrov.
Dodnes je to najstrašnejšie horské nešťastie, ktoré sa na Slovensku stalo, aj keď od neho uplynulo rovných 50 rokov.
Beata
Balogová
