Správa Generálnej prokuratúry o stave reedukačných centier ju neprekvapila. Po dvoch rokoch, počas ktorých s deťmi v týchto zariadeniach intenzívne pracovala, videla veľa vecí, ktoré túto realitu odrážajú.
„V jednom z týchto zariadení sme videli aj to, že dievčatá získavali výhody, ak tolerovali vychovávateľa, ktorý mal sexistické poznámky. Tými výhodami myslím napríklad cigarety,“ opisuje situáciu IVANA KLIMENTOVÁ.
Vraví, že centrá sa od svojho vzniku koncepčne nepohli od zariadení, ktoré mali deti iba zatvárať a trestať, že v nich pracuje nevyškolený personál bez akejkoľvek podpory a že na deti v centrách sa musíme začať dívať inak ako doteraz.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké má skúsenosti s reedukačnými centrami po dvoch rokoch intenzívnej práce,
- prečo sú reedukačné centrá stále založené na systéme trestov a odmien a prečo tento princíp vo výchove nemôže fungovať,
- aký personál v centrách pracuje,
- prečo nebude stačiť, ak sa reedukačné centrá presunú pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny,
- prečo by sme sa na deti v centrách mali dívať v prvom rade ako na obete.
Ako dobre poznáte prostredie reedukačných centier?
Priamo v reedukačnom centre som nikdy nepracovala. V minulosti som pracovala v centre pre deti a rodinu, čo je dnešný názov pre detský domov, odkiaľ deti do reedukačných centier často mieria.
Skúsenosti mám aj v sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Do reedukačných centier som však ako lektorka projektu Stop Diskriminácii chodila posledné dva roky. Zariadenia sme navštívili trikrát, vždy po tri dni a boli sme v nich od rána do večera. Pri intenzívnej práci s deťmi a personálom, ktorú sme robili, je to dosť času a dosť skúseností, aby človek získal istý vhľad.
Prekvapila vás správa Generálnej prokuratúry?
Nie. Ani trochu. Som prekvapená iba z toho, akí sú teraz všetci prekvapení. Toto sa deje inštitucionálne dlhé roky a informácie o podobných praktikách predsa nie sú žiadna novinka.
Mali sme tu už správu pani ombudsmanky aj kauzu Čistý deň a ani po jednej nedošlo ku žiadnym zmenám. Som však rada, že niekto si dal konečne toľko času a energie na opísanie toho, čo je v reedukačných zariadeniach normou.
Zatvárajú ich na samotky, bijú a zažívajú aj sexuálne násilie. Navštívila som reedukačné centrá Čítajte Čo najzávažnejšie zo správy podľa vás vyplýva?
Ťažko vyberať jednu najzávažnejšiu vec. Keďže sa venujem téme násilia, sú pre mňa neprípustné veci, ako je sexuálne násilie, bitky a samotky.
Ako však vravím, nie je to nijaké prekvapenie. Počas jednej návštevy nám dokonca ukázali samotku aj s dieťaťom, ktoré si v nej odpykávalo nejaký trest. Je pritom nepredstaviteľné, že väznenie detí stále niekto považuje za výchovné opatrenie alebo dokonca za motiváciu.
Dôležitá a trochu prehliadaná vec z tej správy je stav personálu. V reedukačných centrách sú zamestnaní vyhorení a často nevyškolení ľudia, ktorí nemajú šancu dobre pracovať s deťmi. Aj tí, ktorí formálne majú vzdelanie, prídu do zariadenia a sú obklopení najmä príkladmi kolegov a kolegýň, ktorí sú v systéme trestov a odmien roky a nikto im nikdy nepovedal, že to môže byť aj inak. Nechcem zovšeobecňovať a tvrdiť, že každý starší zamestnanec deti bije, je to však veľmi bežné.
Stretli ste sa s tým?
My sme neboli v pozícii kontroly a môžem hovoriť len o tom, čo sme pozorovali. Stretli sme sa však s viacerými situáciami, ktoré signalizovali, že v centrách dochádza k nejakému násiliu. V jednom zariadení sme sa napríklad stretli s otvoreným sexuálnym obťažovaním staršieho vychovávateľa voči chovankyniam.
Kolegyniam aj mne boli jeho sexistické narážky veľmi nepríjemné, niekoľkokrát sme ho upozornili a ani trochu to s ním nepohlo. Aj to je signál, že je to úplne bežná vec. Netreba zabúdať, že mnohé z dievčat v tom zariadení už boli predtým vystavené sexuálnemu násiliu a potom sa dostanú do prostredia, ktoré tú situáciu nielen neošetrí, ale znova zhoršuje.
Aká je najčastejšia cesta, ktorá dieťa do reedukačného zariadenia nasmeruje?
Najčastejšie spôsoby sú dva. Jeden ide priamo z rodiny. Keď majú rodičia pocit, že nezvládajú výchovu, obrátia sa úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Pracovníci potom navštívia rodinu, vypracujú posudok a odporučia diagnostické centrum, kde dieťa zdiagnostikujú alebo ho priamo odporučia do reedukačného centra.
Častejšie sa však do reedukačiek dostávajú deti z centier pre deti a rodinu, keď nevedia, čo si tam s nimi počať. Dieťa môže mať nielen trestnú činnosť alebo problémy s drogami, ale stačí aj to, ak má zhoršený prospech, chodí poza školu alebo nezvláda svoje správanie a emócie. Centrá tieto deti často označujú ako nevhodné alebo nevyhovujúce. Moja skúsenosť je taká, že zamestnanci domovov deti reedukačkami často strašia a ich umiestnenie do nich je pre ne často prvým riešením.
Ivana Klimentová
- Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a sociálnu politiku spojenú so sociálnym poradenstvom na Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
- Vo svojej praxi sa venuje sprevádzaniu a poradenstvu pre ľudí z vylúčených komunít, najmä pre ženy a deti zažívajúce násilie.
- Pracovala v rôznych sociálnych službách, ako napr. Národná Linka pre ženy zažívajúce násilie, Bezpečný ženský dom, Poradne pre obete násilia.
- S projektom Stop Diskriminácii vyše dva roky navštevovala reedukačné centrá a ústavy na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody.
- V súčasnosti je v psychodynamickom, psychoterapeutickom výcviku.
Prvým a jediným?
Veľmi to závisí od konkrétneho centra pre deti a rodinu. Sú centrá, ktoré sa snažia pracovať s dieťaťom, ale sú aj také, ktoré deti rovno pošlú do reedukačky. Verím, že pomaly sa to so snahou o deinštitualizáciu výchovy bude meniť, lebo vo veľkých zariadeniach nie je šanca na individuálnu prácu. Keď som v domove pracovala ja, boli tam štyri rodinné bunky, v ktorých bolo zhruba po dvanásť detí. A aj to je veľa.
Dnes je veľká snaha, aby deti išli do náhradnej rodinnej výchovy, teda profesionálnych rodín. Darí sa to v prípade malých detí do troch, štyroch rokov, staršie deti však stále zväčša končia v centrách pre deti a rodinu.
Navyše si tie deti prešli množstvom zlých a traumatických zážitkov, potrebujú trpezlivú, špecifickú a individuálnu prácu. To platí aj o reedukačných centrách.
Aktivity, ktoré ste s projektom Stop Diskriminácii s deťmi v reedukačných centrách robili, boli často zamerané na zdieľanie. Deti pri nich otvorene hovorili o svojich pocitoch a zážitkoch. To sú momenty, z ktorých by psychológovia, psychologičky a vlastne všetci, čo sa o deti starajú, mohli veľa ťažiť. Boli prítomní na aktivitách?
Veľmi sme motivovali k tomu, aby bol na aktivitách prítomný aj personál. Aby pozoroval interakcie s deťmi, pretože na nich potom môže ďalej stavať. Aj pre nás to bolo dôležité, pretože to ukazovalo klímu v zariadení.
Mám pocit, že spolupracujúci personál sme zažili iba v jednom reedukačnom centre. Ide o centrum na Gemeri pre chlapcov od 15 do 18 rokov a na našich aktivitách boli prítomné aj psychologičky, aj vychovávatelia. Od nich sme potom aj dostali spätnú väzbu, že im náš program veľa dal a mohli na ňom stavať pri ďalšej práci.
V drvivej väčšine zariadení však personál prítomný nebol a ak áno, zjavne to dostali ako príkaz. Vnímali nás ako animátorov, ktorí deti zabavia, a oni zatiaľ budú mať buď voľnejší deň, alebo budú dobiehať administratívu, na ktorú inak nemajú čas. Aj to však veľa o reedukačných zariadeniach vypovedá. Je to bojová zóna, miesto, z ktorého sa nemá nič dostať von.
Z toho, čo vravíte, to vyzerá, akoby väčšia časť personálu s týmito deťmi ani pracovať nechcela.
Myslím si, že vo väčšine prípadov to tak je. V reedukačných centrách, kde sú umiestnené dievčatá, prípadne mladé matky s deťmi, prevláda názor, že tieto deti sú neprevychovateľné a platí na ne iba tvrdá ruka. V jednom z týchto zariadení sme videli aj to, že dievčatá získavali výhody, ak tolerovali vychovávateľa, ktorý mal sexistické poznámky. Tými výhodami myslím napríklad cigarety.
Prečo by sa so zlými deťmi malo zaobchádzať dobre? Čítajte Správa uviedla, že v niektorých zariadeniach nemali žiadneho psychológa. Celkovo sa zdá, že táto profesia ťahá v reedukačných zariadeniach za kratší koniec, hoci by to mala byť jedna z najdôležitejších. Prečo je to tak?
Tých problémov je, samozrejme, viac, ale poviem jeden príklad. Veľmi často sa stáva, že psychologičky alebo psychológovia musia zaskakovať služby za vychovávateľov a vychovávateľky. V tejto pozícii nabehnú na systém trestov a odmien, ktorý je v centrách zaužívaný.
Lenže psychologická práca nemôže byť založená na trestoch a odmenách. Ak na to psychologička raz pristúpi, len veľmi ťažko si potom získa dôveru dieťaťa. Pri našej práci to bolo veľmi dobre vidieť. Prichádzali sme zvonku, ako ľudia, ktorí netrestajú, a deti k nám veľmi rýchlo nadobudli dôveru a otvárali sa.
Ak by toto vedeli zariadenia využiť a naozaj by tam fungoval tím ľudí, ktorý s deťmi pracuje na individuálnej, ale aj skupinovej úrovni, klíma aj výsledky centier by mohli byť veľmi odlišné.
V tom tkvie napokon aj doposiaľ nezodpovedaná otázka: aké efektívne vlastne reedukačné centrá sú a koľko detí z nich potom pokračuje do výkonu trestu.
Vedeli by ste vysvetliť, prečo systém odmien a trestov nemôže fungovať?
Lebo to nie je výchova. Ak dieťa trestáte a odmeňujete, nevybudujete v ňom zdravé správanie, nedôjde k hĺbkovej zmene. Vybudujete v ňom iba to, že niečo nebude robiť, lebo sa bojí trestu. Keď hrozba trestu zanikne, zanikne aj motivácia správať sa vyhovujúco.
Fungujú na princípe trestov všetky reedukačné centrá?
Vo všetkých, v ktorých sme boli, panovala skôr táto atmosféra. Výnimkou bolo jediné centrum, z ktorého sme mali pocit, že sa tam naozaj pokúšajú byť deťom predovšetkým nápomocní.
Kontroly Generálnej prokuratúry našli závažné nedostatky vo všetkých centrách. Ako si to vysvetľujete?
Povedala by som, že ide o dôsledok toho, ako nezdravo bol systém týchto inštitúcií pred desaťročiami nastavený. Reedukačné zariadenia boli vytvorené ako polepšovne, miesta, kam bolo treba deti zatvoriť. Koncepčne sa to neposunulo ďalej.
Reedukačky dostanú nejaký balík peňazí, z ktorých musia hospodáriť, čo je dosť náročné samo osebe a nezostáva veľa priestoru na to, aby došlo k vnútorným zmenám, preškoleniu personálu alebo hľadaniu niekoho, kto je na túto prácu vhodný. Dôraz sa nekládol ani na výber riaditeľov a riaditeliek. Vo všeobecnosti to napríklad neboli ľudia, ktorí by rozumeli problematike diskriminácie, čo je pri reedukačných centrách obrovský problém.
Reedukačné centrá niektorí poslanci navrhujú budovať nanovo Čítajte Debata o reedukačných centrách sa teraz odohráva aj na politickej úrovni. Je predstava, že tento druh zariadenia by sa mal dostať pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Je to dostatočné?
Tu nepomôže žiadna kozmetická zmena ani žiadne presunutie pod kompetenciu niekoho iného. V zásade platí, že doposiaľ si ich všetci prehadzovali ako horúci zemiak a snažili sa, aby nezostal v ich rukách. Je dôležité si uvedomiť, že ide o medzirezortnú vec a týka sa tak ministerstva práce, ako aj ministerstva školstva, zdravotníctva a ďalších inštitúcií.
Čo by podľa vás naozaj pomohlo?
Koncepčne sa zamyslieť a jasne stanoviť, že reedukácia detí nemôže byť založená na väzenských princípoch. Nevyhnutné je posilniť personálne kapacity a rozviazať ruky tým zariadeniam, ktoré naozaj chcú pracovať koncepčne a otvorene. Je totiž pravda, že centrá, ktoré chcú pracovať inak, majú legislatívou zviazané ruky a nemajú žiadnu podporu.
Kým napríklad učitelia a učiteľky majú metodické centrá, na ktoré sa môžu obrátiť, ak majú ťažkosti, zamestnanci reedukačných centier takéto možnosti nemajú. Máloktoré centrum má možnosť supervízie alebo podpory pre personál a to si dovolím povedať, že majú jednu z najnáročnejších prác.
Nie je problém ešte aj na hlbšej úrovni? Teda na tom, ako sa deti do reedukačných centier dostávajú a ako sa na tieto deti dívame?
Samozrejme, to je veľká časť problému. Veľmi by pomohlo, ak by sme sa na deti nedívali ako na vyvrheľov a neprispôsobivých tínedžerov, ktorí museli niečo zlé spraviť a nikto ich nechce. Mali by sme pracovať s myšlienkou, že deti nemôžu za to, v akom prostredí sa narodili, a že nezvládnuteľné veci nezažívajú na základe vlastného rozhodnutia. Predtým, ako niečo „zlé“ spravili, boli totiž aj ony obeťami.
Prečo to dosiaľ nikto takto nevidel? Ide predsa o deti.
Áno, pre nás všetkých by to mali byť deti. Ale pre niekoho sú to len špinaví Cigáni, grázli či fetáčky. V tomto je diskriminácia neúprosná aj pri deťoch.
#stopdiskriminácii
- je projekt zameraný na prevenciu a elimináciu diskriminácie prostredníctvom poskytovania inovačných vzdelávacích programov pre zraniteľné a vylúčené skupiny. Od roku 2019 ho realizuje o.z. Parasport24 v spolupráci s o.z. Jalta - kultúrne a sociálne centrum.
- V súčasnosti realizujeme modulové vzdelávacie programy v sieti reedukačných centier, vybraných ústavoch na výkon trestu, na školách a v organizáciách poskytujúcich sociálne služby.
- Projekt je realizovaný s podporou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Operačného programu Ľudské zdroje.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
