Tento článok je k dispozícii aj v angličtine a ukrajinčine.
Niekoľko dní pred koncertom v Palma de Mallorca, hlavnom meste španielskeho ostrova Malorka v Stredozemnom mori, riešila Oľga Smorkisová minulé leto niečo, čo sa jej spočiatku zdalo ako malý problém: jedna zo strún na jej nástroji, bandure, sa roztrhla.
Všetci jej miestni priatelia, starí aj noví, čoskoro začali kontaktovať obchody s hudobninami na ostrove a dokonca oslovili obchody na španielskej pevnine, aby mohla Smorkisová na tomto baleárskom ostrove odohrať koncert pre ukrajinských utečencov. Ich úsilie však vyšlo nazmar.
„V španielskych obchodoch takúto strunu nemali. Musela som si ju objednať až z Ukrajiny,“ hovorí umelkyňa.
Pre španielskych hudobníkov a publikum – podobne ako pre umelcov a poslucháčov z iných krajín –, ktorí dobre nepoznajú ukrajinskú hudbu a kultúru, je bandura nástroj, ktorý nikdy predtým nevideli a ani nepočuli hrať.
Nástroj, ktorého história siaha až do 6. storočia, vyzerá a znie ako harfa a lutna zmixované dohromady. Pre Ukrajincov však predstavuje niečo viac. Je to ich národný hudobný nástroj. Dokonca aj ich hlas, povedali by niektorí.
„Bandura je výtvor ukrajinského ľudu, výtvor ukrajinských remeselníkov a umelcov,“ hovorí ukrajinská banduristka. Je to niečo, čo často hovorí aj ľuďom, ktorí prichádzajú na jej vystúpenia.
Na banduru sa jej často pýtajú aj ľudia z vlastnej iniciatívy. „Chcem im o nej povedať viac. Žiaľ, moja angličtina nie je dokonalá.“
Priznáva, že banduru nepozná ani veľa Ukrajincov.
Nedávno Smorkisová zahrala aj v uliciach bratislavského Starého Mesta. Podobne ako v Španielsku bola opäť zaskočená skutočnosťou, že miestni tento nástroj nepoznali, no napriek tomu považovali počúvanie za príjemné.
V Bratislave sa momentálne pripravuje na vystúpenie ‘Perlový náhrdelník hudby a tanca’, počas ktorého budú umelci prezentovať ukrajinskú kultúru vrátane bandury.
Snaha o hudobnú kariéru
Smorkisová sa narodila v mestečku Ľubomľ neďaleko hraníc s Poľskom a Bieloruskom. Keď mala sedem rokov, začala hrať na bandure. Po absolvovaní miestnej hudobnej školy ju matka presvedčila, aby sa stala učiteľkou.
„Verila, že to bolo pre jej dcéru to najlepšie povolanie,“ hovorí.
Po piatich rokoch štúdia pedagogiky na univerzite v Lucku na severozápade Ukrajiny si uvedomila, že učiteľstvo hudby nebolo jej snom. Vtedy opäť po dlhom čase zobrala do rúk banduru a dokonca skončila druhá v celoštátnej študentskej súťaži banduristov.
Napriek tomu jej následné pokusy dostať sa na prestížne hudobné vysoké školy na Ukrajine zlyhali. Namiesto toho sa vrátila do rodného mesta, nastúpila na učiteľskú pozíciu a naďalej sa zúčastňovala na súťažiach a festivaloch.
Smorkisovej trvalo dva roky, kým sa dostala na jednu z ukrajinských hudobných vysokých škôl.
Po tom, čo doštudovala, sa však vydala a založila si vlastnú rodinu. V dôsledku toho bola nútená odložiť svoju hudobnú kariéru. Potrebovala uživiť svoju rodinu. Bolo to koncom deväťdesiatych rokov. Vtedy začala pracovať ako predavačka ropných produktov.
Smorkisová hovorí, že sa nemohla spoliehať na to, že jej hudobne založená rodina podporí jej kariéru v hudbe.
„Otcova rodina spievala úžasne! Nemali žiadne hudobné vzdelanie, ale keď sa stretli a začali spievať, bolo to ako kúzlo,“ spomína Smorkisová.
Napriek tomu jej otec nebol šťastný z jej sna stať sa banduristkou. „Môj otec vždy hovoril, že byť hudobníkom je ťažké povolanie. Nechcel, aby som robila hudbu.“
Bandura. (zdroj: Tamara Zinchenko)Nástroj, ktorý nemôže zostať ticho
Na rozdiel od Smorkisovej rodiny jej manžel podporoval jej sen. Charakter jeho práce však vyžadoval, aby sa rodina sťahovala z jedného mesta do druhého. Na banduru teda nebol čas ani energia, hovorí Ukrajinka.
Smorkisovú však vášeň pre hudbu neopustila. Práve jej manžel jej v roku 2002 navrhol účasť na festivale v Kosive na západnej Ukrajine. Poslúchla jeho radu a nakoniec si odniesla domov veľkú cenu napriek tomu, že niekoľko rokov necvičila.
Výhra, hovorí, ju presvedčila, aby sa nevzdávala svojho talentu, no zároveň vedela, že sa bude musieť vrátiť k svojej každodennej rutine a pracovať v predaji.
„Nerozumiem, prečo je práca umelca na Ukrajine tak slabo platená,“ kladie otázku, pričom odpoveď neočakáva.
V jednom momente sa dokonca pristihla pri tom, ako rozmýšľa, odkiaľ vziať peniaze, aby si mohla kúpiť novú banduru. „Nenašla som žiadnu odpoveď,“ hovorí Smorkisová.
Jej kamarátka a jej manžel jej v roku 2005 darovali novú banduru, aby rozvíjala svoj talent. Nástroj vyrobil ľvovský remeselník Vasyľ Gerasymenko. Umelkyňu poprosil, aby mu urobila láskavosť: odovzdala banduru niekomu inému, ak už nebude mať chuť na banduru hrať a spievať. Je presvedčený, že bandura sa jednoducho nedá umlčať, vysvetľuje Ukrajinka.
Smorkisová tvrdí, že s bandurou sa nedá len hrať. Človek musí aj spievať.
Spieva na uliciach vo Viedni aj v Bratislave. Talentovaný Ukrajinec chce byť druhým Bocellim Čítajte Súčasť ukrajinskej histórie
Bandura je často mylne považovaná za kobzu, čo je menší nástroj a má podstatne menej strún ako moderná bandura. Kobzu v stredoveku obľubovali ukrajinskí bojovníci. Hudobníci hrajúci na kobzu a spievajúci „dumy“ (hrdinské piesne o ukrajinských bojovníkoch) sa stali známymi ako kobziari alebo „spievajúci Homérovia“.
Zo stredovekého nástroja sa postupne vyvinula bandura, ktorá môže mať až 65 strún. A aj tá sa stala súčasťou ukrajinskej identity.
Za komunizmu sa však Sovieti snažili vykoreniť ukrajinský nacionalizmus okrem iného zničením ukrajinskej kultúry. Pre Smorkisovú preto nie je prekvapením, že niektorí Ukrajinci banduru nepoznajú.
„Raz sa ma spýtali: „Na akom nástroj to hráš? To je balalajka [trojstrunový ruský nástroj trojuholníkového tvaru], však?‘“ spomína Ukrajinka. „Je veľmi smutné to počuť, pretože to ukazuje, ako sovietska propaganda prinútila ľudí zabudnúť na svoju históriu.“
Preto Smorkisová nikdy neprestala ľuďom vysvetľovať, aká dôležitá bola úloha bandury v histórii ukrajinského ľudu a aký je to jedinečný nástroj.
Oľga Smorkisová počas charitatívneho koncertu. (zdroj: Yury Krivosheya)Z továrne na pódium
Hudobníčka sa v roku 2019 spolu s manželom a tromi deťmi presťahovala na Slovensko. Najprv bývali v Piešťanoch, kde si manžel našiel prácu. Ona zase pracovala v továrni na výrobu odevov pre lesných robotníkov.
Rodina sa neskôr presťahovala do Bratislavy. Smorkisová si tu dala overiť svoje ukrajinské diplomy štátnymi inštitúciami, začala sa učiť po slovensky a pracovať ako učiteľka v základnej škole.
Jej vášeň pre hudbu ju však priviedla aj k vystúpeniam. Jej prvý koncert v Bratislave sa konal vlani na jeseň v Zichyho paláci. Pred Vianocami dokonca zorganizovala benefičný koncert plný workshopov, vystúpení a výstav v spolupráci s miestnou a ukrajinskou komunitou.
„Koncert bol taký úžasný, že ho nemožno nazvať inak ako vianočný zázrak,“ hovorí ukrajinská banduristka.
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
