Krajinou sa ženie pohroma za pohromou, morová rana strieda hladomor, na šibeniciach visia mŕtvoly a na hraniciach upaľujú čarodejnice. Ľudia veria poverám, sú zaostalí a zadubení, po uliciach behajú potkany.
Asi taká je predstava súčasného človeka o temnom stredoveku. Vytvorili ju však naše predsudky a hollywoodska produkcia. Nemá veľa spoločného so skutočným stredovekom.
„Je to to nešťastné PR, ktoré sa na stredovek nalepilo. Stredovek sa nevie dobre predať. V každom filme zo stredoveku musí byť čarodejnica, pritom čarodejnícke procesy sú typické pre novovek, obdobie renesancie, pre dobu Michelangela a Leonarda da Vinciho,“ hovorí historik DUŠAN ZUPKA, ktorý sa venuje dejinám stredoveku. Myslí si, že by sme sa mali zbaviť jeho skresleného obrazu.
Hovorí, že aj ľudia pred päťsto rokmi sa radi zabávali, radi sa dobre najedli, vedeli si užiť spoločnosť priateľov, milovali sa. Vo svojej podstate sa až tak veľmi nezmenili, zmenili sa len podmienky, kontext, doba, v ktorých žijú.
V rozhovore sa dočítate:
- či vôbec existuje niečo ako stredovek a či bol naozaj temný,
- odkedy sme začali vnímať stredovek ako zaostalý, barbarský a tmársky,
- v čom sa mýlili marxisti a či do stredoveku patria čarodejnice a železná panna,
- čo všetko o stredoveku je výmyslom modernej doby a hollywoodskych filmov.
Ideme sa rozprávať o stredoveku. Nie je však mýtom už samotný pojem stredovek?
Je to presne tak. Treba si uvedomiť, že stredovek je niečo, čo nikdy neexistovalo. Je to vyslovene fikcia, konštrukt, predstava, ktorú si ľudia vytvorili. Doba, ktorá sa tradične vymedzuje ako stredoveká, trvala zhruba medzi 5. - 15. storočím. Keby ste sa však ktoréhokoľvek človeka, ktorý vtedy žil, opýtali, v akej dobe žije, tak vám neodpovie, že v stredoveku.
Existoval vôbec v reálnom čase ten pojem?
Nie, bol vytvorený až následne. Dejiny sa vždy delili na súčasnosť, teda modernitu, a na dávnu minulosť. Ak by ľudia, ktorí žili v stredoveku, mali opísať, v akej dobe žijú, povedali by, že v modernej. Až v ďalších stáročiach začali ľudia vymedzovať toto obdobie, s ktorým si tak trochu nevedeli rady.
Kto prvý vyslovil slovo stredovek?
Začalo sa to v 14. storočí medzi talianskymi humanistami a prvý bol taliansky básnik Francesco Petrarca. Z filologického hľadiska si uvedomil, že latinčina v literatúre, ktorú produkujú jeho súčasníci, sa podobá väčšmi klasickej antickej latinčine než jazyku, ktorým písali ľudia v predošlých generáciách. Aby poukázal na to, že existuje istá medzera medzi týmito dvoma dobami, hovoril o medziobdobí, teda o veku stredu.
Výraz stredovek použil až v 17. storočí nemecký historik Christopher Keller, ktorý napísal latinské dejiny stredoveku a v nich použil tento pojem, latinsky medium aevum. Z toho je aj názov vedy zaoberajúcej sa stredovekom – medievistika. Vnímal to tak, že máme antiku, potom máme súčasnosť a nejako musíme nazvať to, čo bolo medzi tým.
Rozprávkový dobrý kráľ Matej Korvín nikdy neexistoval. Je to len výsledok propagandy Čítajte Vo filmoch situovaných do stredoveku povinne vyskakujú strašidelné kulisy, temnota, strigy a mučenie. Ako to vnímate ako medievista?
Obraz, aký máme o stredoveku, je do zásadnej miery produktom kinematografie 20. storočia. Historické filmy kvázi zasadzovali príbeh do stredoveku, ale robili to veľmi nešťastným spôsobom, história im slúžila len ako kulisa. Zámerom nebolo zobraziť či rekonštruovať, ako to bolo, len konzervovali všeobecne rozšírené predstavy a šírili ich ďalej. To isté klišé sa opakuje aj v historických filmoch 21. storočia.
Dobový leták opisujúci upálenie čarodejnice v nemeckom meste Schiltach. (zdroj: Wellcome collection)Mýtov spájaných so stredovekom je viac. Typickým príkladom je strašidelný lekár so zobákom.
Presne tak. Je to jeden z klasických mýtov, podobne ako pás cudnosti či právo prvej noci. Neexistuje žiadny doklad o výskyte týchto vecí v stredoveku. Naopak, ide väčšinou o neskoršie výmysly. Napríklad ten lekársky „zobák“ vznikol až v 17. storočí.
Slovné spojenie „stredoveké tmárstvo“ pritom núka aj slovník slovenského jazyka.
Lekár so zobákom zo 17. storočia. (zdroj: Wellcome Collection)So stredovekom sa spája napríklad aj predstava, že verili, že zem je plochá. Nie je to pravda. Základnou učebnicou astronómie bola kniha De sphaera od anglického vzdelanca Iohanna de Sacrobosco vydaná okolo roku 1230, ktorá sa nachádzala v každej dobrej škole či knižnici v celej Európe. V nej je formulovaných viacero dôkazov guľatosti zeme aj s ilustráciami. Ešte predtým sa používali spisy mnícha Bedu Ctihodného z 8. storočia, ktorý rovnako písal o guľatosti planéty.
Takže aj ten učebnicový príbeh o Kolumbovi, ktorý sa vydal cez Atlantik, aby dokázal, že zem je guľatá, sa nezakladá na pravde. V roku 1492 nikto príčetný o guľatosti zeme nepochyboval. Znie to možno neuveriteľne, ale prvá kniha obhajujúca teóriu plochej zeme vyšla až v roku 1885.
Ani tie obligátne bosorky, inkvizítori a horiace hranice nepatria k stredoveku?
Vôbec nie výlučne k nemu. Je to to nešťastné PR, ktoré sa na stredovek nalepilo, respektíve, stredovek sa nevie dobre predať.
Realizácia spravodlivosti okolo roku 1480. (zdroj: Europeana)V každom filme zo stredoveku musí byť čarodejnica, pritom čarodejnícke procesy sú typické pre novovek, obdobie renesancie, pre dobu Michelangela a Leonarda da Vinci. V dobe, keď Isaac Newton písal svoje revolučné traktáty, horeli hranice so strigami. Fenomén sa síce vyskytol aj v posledných storočiach stredoveku, ale masový rozmer nabral až v 16. a 17. storočí.
A paradoxne, hoci inkvizícia sa dnes vníma ako jedna z najtmárskejších ustanovizní, práve procesy konané pod jej egidou boli oveľa humánnejšie ako tie, ktoré robila svetská moc. Tá sa neštítila ničoho, naopak inkvizícia zaviedla presne predpísané pravidlá.
A čo krutá tortúra a všetky tie strašidelné nástroje, ktorými v mučiarni vynucovali priznania z ľudí?
Veľa mýtov je spojených práve s popravami a mučením. Dnes nájdete v každom väčšom európskom meste múzeum popráv a mučiacich nástrojov. Ibaže drvivá väčšina vecí, ktoré tam vystavujú, nikdy v stredoveku neexistovala, bola nanajvýš nakreslená niekde na papieri, ale v praxi sa nepoužívala. Povedzme taká železná panna je výmysel neskoršej doby.
To neznamená, že tortúra neexistovala, ale nie v takej miere a tak drasticky, ako sa to dnes podsúva. Jatky rozhodne neboli na dennom poriadku. Pritom vieme, že v niektorých krajinách je, bohužiaľ, mučenie dodnes bežné.
Dušan Zupka
- venuje sa strednej Európe v stredoveku, rituálom a symbolom, panovníckej moci a vojne a náboženstvu v stredoveku
- je autorom viacerých publikácií zaoberajúcich sa formami komunikácie, formovaním spoločenských elít, úlohe rituálov a vzťahom vojny a náboženstva v stredoveku
- pôsobí na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a ako vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Ako vyzerala stredoveká bitka? Všetci sa rúbali hlava-nehlava?
V hollywoodskych filmoch vidíme veľkú melu s tisíckami mŕtvol, to však bol v stredoveku veľmi zriedkavý úkaz. Dokonca aj k veľkým bitkám dochádzalo len výnimočne. Väčšina stredovekých vojen prebehla tak, že k bitke ani nedošlo. Niekoľko mesiacov obliehali hrad alebo mesto a obetí bolo pár desiatok. Dosť často máme napríklad doložené prípady vojakov, ktorí nikdy nebojovali. Zúčastnili sa na výpravách a ťaženiach, ale nikdy nie v boji. Potoky krvi a nadsadené čísla však nie sú špecifikom modernej doby, vymýšľali si ich už doboví autori, aby zveličili význam nejakého víťazstva.
Propaganda tu bola už vtedy. Z tých čias pochádza aj obraz múdreho kráľa? V realite išlo o autokrata s absolútne nekontrolovateľnou mocou, nie?
Keďže moc v dobových predstavách pochádzala od Boha, tak panovník, ktorý bol jej predstaviteľom a stelesnením, mal obrovskú moc a jeho osoba bola v zásade nedotknuteľná.
Na druhej strane, žiadny panovník, nech bol akokoľvek mocný, nevládol sám. Vždy sa musel opierať o kráľovskú radu, veľmožov, bojovníkov, cirkevnú hierarchiu. Panovníci síce v oficiálnych prameňoch vystupujú ako tí, čo rozhodujú o všetkom, ale vieme, že v zákulisí dochádzalo k dohodám, kompromisom.
Mučili ich a pálili zaživa. Teraz pre ne žiadajú spravodlivosť Čítajte Pramene často písali ľudia, ktorí boli platení dvorom, čiže treba rátať s veľkou mierou idealizácie, bola to vyslovene propaganda. Môžeme to však konfrontovať s inými prameňmi a očistiť fakty od jej nánosov. Typickým príkladom je kráľ Matej Korvín, ktorý platil ľudí z rôznych kútov Európy, aby prišli do Uhorska, písali o ňom a šírili pozitívny naratív.
K slovu stredovek si ľudia obvykle, priam automaticky, priradia prívlastok temný. Nie je to však tak, že človek vždy vníma práve svoju dobu ako vrchol dejín?
Je ľudskou prirodzenosťou, že premýšľame o svojej dobe ako o tej lepšej: my sme vyspelejší, dokážeme toho viac, hľadíme zvrchu na to, čo bolo pred nami, či už z objektívnych, alebo subjektívnych príčin. Vnímanie seba samého ako toho moderného je súčasťou európskeho civilizačného príbehu. Vedci sa tomuto fenoménu venujú už desaťročia. Dá sa povedať, že stredovek to schytal najviac zo všetkých období. Je tendencia prihadzovať všetko negatívne tomuto veku.
Narážate na neutešený imidž, aký dnes máme o tej dobe?
Pritom väčšina z toho, čo existovalo v stredoveku, nebolo výnimočne stredoveké, existovalo totiž aj v dobách predtým a potom. Napriek tomu sa spájajú práve s týmto obdobím.
Boj o moc bol v každej dobe bezohľadný. (zdroj: Europeana)Vysvetlení je viac. Jedným je spomenutý fakt, že ľudia si v 14. - 15. storočí začali uvedomovať, že sa dejú zmeny, ktoré niečo vymedzujú, silným faktorom však bola aj reformácia v 16. storočí. Tá bola silno protikatolícka a protipápežská a keďže práve dominancia pápežstva bola jedným z charakteristických znakov predošlého obdobia, protestanti očiernili vek pod dominanciou pápeža. Čiže z veľmi utilitárnych, pragmatických dôvodov sa na predošlú dobu hádzala špina.
Používali sa aj, povedané dnešným slovníkom, dezinformácie?
Áno, aj tie. V ďalšej fáze, v osvietenstve, pri spoločenských, politických a kultúrnych zmenách, osvietenci vykreslili v lepšom svetle svoju dobu. Aby zvýšili svoju prestíž a obhájili zavádzané reformy. Negatíva opäť videli v minulosti.
Osvietenci sa štylizovali ako tí, ktorí oproti temnému stredoveku prinášajú svetlo?
Z minulosti sa nám zachoval len zlomok písomných dokumentov. (zdroj: Europeana)Dá sa to tak povedať, ale paradoxne, na každú akciu prichádza reakcia. A tak v 19. storočí, v dobe romantizmu, sa stredovek zasa rehabilitoval, až sa začal adorovať. To bol druhý extrém: tak ako osvietenstvo neznášalo stredovek, romantizmus si ho idealizoval.
Bola to rovnaká fikcia, len s opačným znamienkom. Stavali sa neogotické katedrály, obnovovali sa hrady, vznikali historické spolky, nanovo sa usporadúvali rytierske turnaje, šili sa stredoveké kostýmy. Bola to idealizácia až do tej miery, že sa tvrdilo, že ľudia boli vtedy cnostnejší, duchovne čistí, nemali nepoctivé úmysly, boli galantní. Sentiment, ktorý vidíme aj dnes, vznikol už pred dvesto rokmi. Ale vnímanie stredoveku zasahuje aktívne aj do dneška.
Ako napríklad?
Spomeňte si na sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade. Bol to reálny kultúrnospoločenský problém kvôli jednému, z európskeho hľadiska nie veľmi významnému, stredovekému panovníkovi z 9. storočia. Odrazu spustil veľkú polemiku v médiách, vášne sa preniesli aj do odborných diskusií, vznikla parlamentná komisia, rokovali o tom politici, zneužilo sa to v predvolebnej kampani. Podobne sa to deje aj inde, v Maďarsku, Poľsku, Rusku.
Veľká Morava nebola len o sláve a Svätoplukovi, ale aj o zástupoch otrokov Čítajte Politici stredovek zneužívajú, ako sa im hodí. My historici to neradi vidíme, pretože je to vždy prekrútená, zmanipulovaná história a slúži len ich politickým cieľom.
Nik sa nezobudil ráno s tým, že sa skončil stredovek. Pomaly každý štát má iný koniec stredoveku, nie?
Je to vyslovene len didaktická pomôcka, ktorá pomáha pri výučbe. Jednotlivé epochy a fázy sú čistý výmysel. Po Kolumbovom dosiahnutí brehov Ameriky v roku 1492 si ľudia isto nepomysleli, že žijú v novej dobe.
U nás sa obyčajne kladie koniec stredoveku k bitke pri Moháči v roku 1526.
Francúzska analistická škola historikov poukázala už v polovici 20. storočia na to, aké je to nezmyselné. A volajú po zrušení delenia na antiku, stredovek a novovek, pretože to nezodpovedá realite.
Padol nejaký návrh?
Historik Jacques Le Goff hovoril v zmysle: ak stredovek, tak dlhý, od 3. storočia do 19. storočia. Historické procesy sú dlhotrvajúce, nič sa nemení zo dňa na deň, aj po revolúcii trvá roky, niekedy desaťročia a storočia, kým nastanú reálne zmeny. Stredovek v klasickom ponímaní trval tisíc rokov, čo je dlhý čas, vyše 30 generácií ľudí, a ľudia z doby sťahovania národov či Karola Veľkého by si s ľuďmi z doby Karola IV. alebo Mateja Korvína vôbec nerozumeli, boli to esenciálne iné galaxie. Stredovek nebol jednoliaty a bol príliš dlhý, aby sa dal zaškatuľkovať a označiť všeobecne platnými nálepkami.
Chrliče na stredovekom viedenskom Dóme svätého Štefana. (zdroj: Wikipedia)Bolo predsa niečo, čo ľudí tej doby spájalo?
Silným atribútom bolo prepojenie s kresťanstvom, ktoré bolo neoddeliteľnou súčasťou akejkoľvek sféry vtedajšieho života, kultúrnej, politickej, ekonomickej. Bola to tiež doba hlboko ovplyvnená monarchickým spôsobom vládnutia. Spoločnosť v kráľovstvách sa delila na stavy, ktoré však neboli úplne nepriechodné. A takisto to bola spoločnosť veľmi ovplyvnená agrárnym spôsobom života.
Morová rana a cholera. Naši predkovia to takisto nemali ľahké Čítajte Namiesto dedinčanov si však stredovek spájame skôr s historickými centrami miest, ktoré dnes obdivujú zástupy turistov.
Po zániku antického sveta sa život presunul z miest na vidiek, ale od 10. - 11. storočia sa začínajú obnovovať komúny, Európa bola čoskoro posiata mestami, ktoré sa stali centrami obchodu, remeselnej výroby, finančníctva, zakladajú sa prvé banky aj univerzity. Prichádza nová filozofia, teológia, sú to počiatky vedeckého bádania, experimentovania. Spoločenské, hospodárske, kultúrne a politické zmeny, ktoré nastali medzi 11. a 14. storočím, oprávňujú historikov hovoriť o takzvanej prvej európskej revolúcii.
A do toho príde morová rana, potkany, masové hroby a zaklincované dvere?
Morové epidémie boli súčasťou európskych dejín odjakživa, teda aj súčasťou antických dejín a zjavovali sa aj dávno po skončení stredoveku v 17. a 18. storočí. Spája sa nám to so stredovekom asi pre čiernu smrť, najväčšiu epidémiu v polovici 14. storočia, ktorá bola naozaj bezprecedentná. Obrovská vlna zmietla množstvo populácie predovšetkým v južnej a západnej Európe. Faktom je, že strednej Európy, Uhorska, Poľska, Čiech, sa táto vlna dotkla len marginálne.
Čím sa dá vysvetliť zničujúca sila tej vlny?
Európa bola vtedy už neuveriteľne prepojená. Existoval diaľkový obchod, univerzity, ľudia cestovali z jedného miesta na druhé a tým sa šírila aj choroba. Na rozdiel od predstavy, že ľudia za celý život neopustili svoju dedinu, bola už vtedy veľká mobilita. Spoločnosť bola zvyknutá na opakujúce sa epidémie, aj preto sa časť vedeckej obce prikláňa k názoru, že práve tie boli impulzom k novému svetu, ktorý sa začal rodiť. Tak to zatriaslo ľuďmi, existenciou, vierou v Boha, vnímaním pominuteľnosti, že začalo prichádzať to, čo sa neskôr začne nazývať humanizmom a renesanciou.
Flagelanti bičujú samých seba na výjave z Holandska. (zdroj: Europeana)S epidémiou sa spája aj obraz flagelantov, ktorí v zástupe bičujú samých seba v snahe odvrátiť Boží trest. Ale aj pri nedávnej pandémii covidu sme videli popri tých, ktorí sa snažili reálne pomáhať, aj množstvo bizarných a absurdných výjavov.
Sú to reakcie ľudí na niečo, čo nepoznajú, nevedia si vysvetliť alebo vyriešiť. V takýchto existenciálnych situáciách siahajú k prostriedkom, ktoré vybočujú z rámca bežného správania. Určite to tu bolo, hnutie flagelantov máme doložené aj v Uhorsku, ale opäť treba zdôrazniť, že stredoveký človek nebol o nič poverčivejší ako Riman či Grék, z antického Ríma máme doklady o extrémnej poverčivosti ľudí, ktorí si dali veštiť z letu vtákov alebo z vnútorností zvierat pred každým rozhodnutím, kúpou majetku aj uzavretím manželstva. To však neznamená, že zástupy sebabičujúcich sa ľudí boli v stredoveku každodennou realitou.
Akú úlohu hrala v spoločnosti zbožnosť? Bolo to isté tmelivo, niečo, čo všetkých spájalo a čo dnešnej spoločnosti chýba?
Gotický kľúč. (zdroj: SNM - Archeologické múzeum v Bratislave, Slovakiana)Zbožnosť tam jednoznačne bola, ale na druhej strane, netreba si robiť ilúzie, kresťanstvo nastupovalo len pozvoľna a to zhora dole, najprv sa pokresťančili elity, od panovníka cez cirkevnú a svetskú hierarchiu až k ľudu, kam sa došlo veľmi neskoro a niekedy možno vôbec, takže ľudia vyznávali zároveň kresťanského Boha a súčasne pohanských bohov.
Toto dvojverie pekne dokladá nález v škandinávskej kováčskej dielni, v ktorej archeológovia našli formy na odlievanie kríža aj Thorovho kladiva. Ten istý kováč vyrábal oboje, podľa dopytu zákazníkov.
Pri výučbe stredoveku sa bifľujú dátumy a mená panovníkov, nanajvýš ich rodiny. Elita však tvorila jedno percento obyvateľstva. Prečo sa nehovorí o tých 99 percentách?
Nová historiografia už mení tento pohľad a úplne otáča túto perspektívu. Prestáva si všímať politické dejiny a ľudí hore a všíma si zvyšok spoločnosti, jednotlivé komunity, každodenný život. Dnes sa študujú mentality a predstavy vtedajších ľudí, čo historika 19. storočia vôbec nezaujímalo.
Nie je žiaden balkón lásky ani prešporský Robinson. Len naivní turisti, ktorí platia Čítajte Dozvieme sa vôbec niečo o 99 percentách ľudí, ktorí nemali plateného kronikára s husím brkom?
Uvediem jeden príklad za všetky. Historik Emmanuel Le Roy Ladurie bádal v jednom archíve a našiel inkvizítorské spisy zo 14. storočia, objav, aký sa podarí raz za sto rokov. Zachytávali proces z malej okcitánskej obce Montaillou a obsahovali prepis rozhovoru inkvizítora s dedinčanmi. Z nich sa dá dozvedieť, ktorý sused mal aký vzťah so svojimi susedmi, ako to fungovalo v jeho rodine, aké problémy mali manželia v posteli, aké mali ťažkosti s výchovou detí. Všetko veci, ktoré sú často pre nás neprístupné, tu odrazu boli. Musíme však mať typ prameňov, ktorý nám to umožňuje. Jeho kniha sa stala bestsellerom a otvorila nové perspektívy bádania.
Bol život stredovekého človeka naozaj iba bieda, útlak a temnota? Dá sa vôbec nejako zmerať miera spokojnosti, kvalita života?
Ide o to, ako sme my zvyknutí merať kvalitu života. V tej dobe nebol napríklad stres, moderné civilizačné choroby, život bol oveľa pomalší, netrpeli záplavou informácií. Malo to však iné úskalia, napríklad to bola všadeprítomnosť smrti. To je dnes úplne nepredstaviteľné. Nikdy ste nevedeli, kedy nadíde koniec a bola dosť veľká pravdepodobnosť, že sa nedožijete dospelosti. Pohodlie sa vnímalo inak, bolo na celkom inej úrovni, dnes by preto asi nikto nechcel žiť v tej dobe.
Ale z prameňov vidíme, že tak ako dnešní ľudia aj ľudia pred päťsto rokmi sa takisto radi zabávali, radi sa dobre najedli, vedeli si užiť spoločnosť priateľov, milovali sa. Ľudia sa vo svojej podstate až tak veľmi nemenia. Menia sa len podmienky, kontext, doba, v ktorých žijú. Vo svojej podstate sú však stále rovnakí.
Kto bol muž z Gemera považovaný za našu prvú európsku osobnosť Čítajte Aké bolo daňové zaťaženie obyčajných ľudí? Úpeli pod vládou, ako nám to servírovali marxisti za totality? Taký Svätopluk či Karol IV. boli svojím spôsobom vlastne výpalníci, nie?
Opäť to závisí prípad od prípadu. Zaťaženie bolo dostačujúce, aby neproduktívne zložky spoločnosti, šľachta, klérus a vojaci, nemuseli pracovať a boli živení.
Keď sa produkcia postupne zvyšovala a zvyšoval nadbytok, ktorý sa dal speňažiť, spoločnosť sa rozvíjala a zlepšovali sa aj podmienky pre ľudí, mohli si kúpiť lepší dom, lepšie nakŕmiť rodinu. Teda aj pracujúca zložka spoločnosti mala záujem o to, aby sa produkcia zvyšovala. A preto aj „útlak“ vrchnosti by bol nezmyselný, nijako by nemotivoval ľudí, aby boli efektívnejší.
Veď aj kapitalizmus je vynálezom stredoveku. Ľudia si uvedomili, že čím viac vyprodukujú, tým viac predajú a tým sa budú mať lepšie a táto motivácia stála aj za expanziou Európy do celého známeho sveta vo vrcholnom a neskorom stredoveku.
A čo voľný čas? Ako ho trávili ľudia, ktorí nepoznali dovolenku?
Voľného času mali dosť veľa. Vezmite si, že v nedeľu sa nepracovalo, bol to deň určený na oslavu Pána, k tomu bolo počas roka množstvo sviatkov. Keďže väčšina ľudí pracovala v agrárnom sektore, polovica roka bola vlastne neaktívna, na jeseň a zime sa opravovali cesty, stavali mosty, opevnenia. Naše ponímanie pracovného času a nasadenia nepoznali, žili v inom vnímaní času.
Podliehali módnym trendom a výstrelkom?
Samozrejme, že áno. S módou išiel každý, kto si to mohol dovoliť, kopírovali sa vzory zo zahraničia. Z uhorského prostredia máme jeden taký doklad z každodenného života, išlo o kritiku mužov, že sú zženštilí, trávia čas starostlivosťou o svoje vlasy, zovňajšok. Očividne to fungovalo podobne ako dnes.
Spoločnosť bola analfabetická, ako sa vedela deliť o pocity, odovzdávať si posolstvá?
Veľmi dôležité bolo vizuálne umenie, fresky v kostoloch fungovali ako akási obrázková biblia, ľudia sa vyjadrovali obrazmi, boli nimi plné aj stredoveké traktáty. Na komunikáciu slúžil aj bohato prepracovaný korpus symbolov, obradov a rituálov, ktoré nahrádzali písomnú komunikáciu a keďže bola táto symbolika všeobecne známa a dekódovateľná, každý jej rozumel. Fungovalo to aj v politickej komunikácii.
Čo spája africkú púšť, ďalekú Indiu a stroskotaný koráb? Biznis s meďou zo Slovenska Čítajte Ako napríklad?
Všetky zásadné politické udalosti boli vtedy plné rituálov. Ak sa mali stretnúť dvaja panovníci, venovalo sa množstvo energie tomu, kde sa stretnú, či prišiel jeden k druhému, alebo druhý k prvému, prípadne či sa stretnú na neutrálnom území. Mimoriadne záležalo na tom, kto bude stáť a kto bude sedieť, kto sa posadí vpravo a kto po ľavici. Aj z Uhorska máme doložené, že narušenie takého rituálu mohlo znamenať až otvorený konflikt a vojnu.
Draci v dobovej tlači. (zdroj: Wellcome collection)Do akej miery bola spoločnosť poverčivá? Naozaj verila vo vlkolakov a príšery?
Nie je to ľahké definovať pri uvedenom nedostatku prameňov. Ako historici pracujeme s dobovými prameňmi a tvrdenia musíme vedieť doložiť, inak to nie je veda.
Problém so staršími dejinami je v tom, že prameňov máme veľmi málo, respektíve vieme, že väčšina z nich sa stratila a pracujeme len s torzom, ktoré sa nám náhodne dochovalo. Zvlášť pre uhorský stredovek máme v porovnaní s francúzskym či anglickým prostredím dochovaný iba zlomok prameňov. Jednak na západe vyprodukovalo oveľa viac školených pisárov väčšie množstvo písomností, ale jednak sa krajinou prehnali invázne vlny, mongolská a osmanská, keď sa veľa prameňov zničilo. Na porovnanie, to, čo máme my k dispozícií pre celé stredoveké Uhorsko, majú napríklad v jednom talianskom regióne.
Náš obraz preto nemusí byť kompletný, pohľad na dejiny sa stále vyvíja a ani nie je nemenný. Zvlášť otázky kolektívnych predstáv sa veľmi ťažko rekonštruujú.
Počul som názor vedúceho reštaurátora na európskej katedrále, že dnes sa síce vieme o katedrály starať, ale ako spoločnosť nemáme na to, aby sme ich dokázali postaviť, nedokázali by sme realizovať projekt, pri ktorom prvá generácia vidí len základy a kúsok múru nad zemou, a dokončenie si vyžaduje niekoľko generácií.
Patrí k zázrakom tej doby, že v podmienkach vtedajšej technickej vyspelosti, bez akejkoľvek umelej energie a moderných mechanizmov, dokázali vytvoriť niečo také. Nevysvetľuje sa to ľahko, ale určite v tom bolo veľké odhodlanie, vôľa dosiahnuť niečo impozantné. Je to aj jedna z charakteristík stredoveku, že to bola doba, ktorá bola stále hnaná ísť dopredu.
Ak sa zbavíme povrchného pohľadu, je to obdobie obrovských zmien, inovácií, prichádzali nové objavy, spoločnosť napredovala, práve tento 'drive' spôsobil, že dokázali postaviť tie úžasné diela. Dynamika tej doby ma stále neprestáva prekvapovať. Typický naratív je, že v stredoveku sa dokopy nič nedialo. Opak je pravdou.
Je najstaršou slovenskou milostnou básňou. Šteklivé verše vyvolávajú úsmev Čítajte A súčasne popri nadčasových úchvatných dielach máme na katedrálach aj „Judensau“, hanlivý výjav, na ktorom Žid pchá hlavu prasaťu do zadku.
Opäť, nevidíme do hláv vtedajších ľudí, nepoznáme dokonale ich predstavy o svete, ale nemusíme mať ilúzie, predsudky tu vždy boli. Je to jedna z kontroverzných tém, na jednej strane boli komunity, kde kresťania dobre vychádzali so Židmi, na druhej strane dochádzalo k výbuchom nenávisti a násilia. Zväčša boli spôsobené vonkajšími okolnosťami, napríklad v čase kríz, hladomoru, neúrody, začalo sa pracovať s obrazom nepriateľa. Nebolo to tak, že sa ľudia ráno zobudili a išli páchať násilie na Židoch, moslimoch či pohanoch.
Napríklad v čase križiackych výprav máme doložené pogromy a tie sa konali aj preto, lebo obyčajní kresťania nedokázali celkom dobre rozlíšiť moslimov od Židov a pri ťažení si ich navzájom zamieňali. Za eskaláciou násilia boli často takéto úplne banálne veci.
Križiacke výpravy sú dnes už spracovanou témou?
Pohľad na ne, tak ako na akúkoľvek históriu, sa mení a vyvíja. História sa neriadi prírodnými zákonmi, ktoré sú jasné a nemenné. Odborný konsenzus na križiacke výpravy je preto dnes iný ako bol pred 50 rokmi a ten bol zasa iný než bol v 19. storočí. Doba si zakaždým všíma to, čo je pre ňu aktuálne a významné.
Niekto dnes v križiackych výpravách vidí prejav náboženského fanatizmu, niekto ekonomické aspekty ako hlad po pôde, niekto v tom vidí prvé prejavy európskeho kolonializmu a tak ďalej. Ak by sme aj dospeli k jednotnému výkladu, ten bude znova iný ako ten, čo príde o pár desaťročí.
Detail sochy Majstra Pavla z Levoče z jeho Poslednej večere. (zdroj: SNM - Spišské múzeum)Boli stredovekí ľudia krutí? Z rovnakej doby pochádza pritom napríklad koncept európskej charity.
Stredovek je veľmi kontrastná doba. V tom istom čase mohli vedľa seba existovať prejavy krutosti a barbarstva a takisto prejavy kresťanskej lásky, milosrdenstva, zbožnosti. Ľudia v tom žili a nevideli v tom problém, tieto dve podstaty sa miesili v jednom človeku. Z prameňov poznáme konkrétnych ľudí, ktorí súčasne s tým, že si dokázali počínať ako krutí dobyvatelia a neštítili sa násilia, zakladali dobročinné inštitúcie, podporovali siroty, vdovy a chudobných. Bola to doba extrémov a navyše sa stále menila.
Dokážeme v 21. storočí pochopiť stredovekého človeka alebo je tá priepasť storočí medzi nami priveľká?
Úlohou historika je interpretovať, ale nemôže ísť nad rámec toho, čo nám dochované pramene dovoľujú. Nemá očierňovať ani prikrášľovať. Vďaka mnohým priekopníckym prácam v posledných desaťročiach a takisto spolupráci s antropológmi, etnológmi, archeológmi, sociológmi sa vieme obrazne dostať do hlavy človeka tej doby. Nikdy nebudeme vedieť zrekonštruovať všetko. Zásadou je brať vtedajších ľudí takých, akí boli a nesnažiť sa im dávať nálepky a prispôsobovať ich nášmu aktuálnemu videniu.
Beata
Balogová
