Slovenská mládež nečíta ani nerozumie prečítanému. Tínedžeri v porovnaní s rovesníkmi z Európy dosahujú v čitateľskej gramotnosti podpriemerné výsledky a prepadajú sa čoraz nižšie. Sú na tom už tak ako žiaci z rozvojových krajín.
Ak bude tento trend pokračovať, môže to dokonca ohroziť vývoj celej spoločnosti.
"Úroveň spoločnosti v demokracii ide ruka v ruke s čitateľskou gramotnosťou populácie, s jej schopnosťou obmedzovať moc mocných. S jej poklesom sa táto kontrola moci znižuje," hovoria akademičky Oľga Zápotočná a Ľudmila Hrdináková, ktoré dlhodobo skúmajú, aké následky má nečítanie.
"Pokiaľ spoločnosť nie je vzdelaná a gramotná, sloboda občanov je v reálnom ohrození. Mocenské štruktúry preto nemusia mať až taký veľký záujem na budovaní čitateľskej gramotnosti, meria sa ňou však úroveň demokracie," zdôrazňujú s tým, že manipulácia je podstatne jednoduchšia, pokiaľ ľudia nečítajú a nevedia veci vyhodnotiť.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo sa deje, že slovenské deti patria v čítaní medzi najslabšie v Európe,
- v čom zlyháva náš vzdelávací systém, rodičia a spoločnosť,
- čo sa deje s detským mozgom, ak nečíta knihy, a v čom je nebezpečné sledovanie videí miesto literatúry,
- prečo je manipulácia ľudí podstatne jednoduchšia, ak nečítajú a nedokážu veci vyhodnotiť.
Mladí ľudia na Slovensku čoraz menej čítajú a majú problémy s porozumením čítaného textu. Čo presne to znamená?
Oľga Zápotočná: Hovoríme o čitateľskej gramotnosti, ktorá zahŕňa veľmi širokú oblasť a tento spoločenský fenomén sa navyše v čase mení. Pred niekoľkými dekádami sa kládli úplne iné požiadavky. Dnes žijeme v informačnej dobe a nároky na gramotnosť sa stupňujú, no súčasne sa pritom čítanie u nás zhoršuje. To je ten paradox. Namiesto toho, aby sme čitateľskú gramotnosť rozvíjali a dokázali spracovať ten objem informácií, táto schopnosť u mladých ľuďoch stále klesá.
Je situácia naozaj taká alarmujúca, ako to vyplýva z medzinárodných prieskumov?
Ľudmila Hrdináková: Výsledky by tak nerezonovali v spoločnosti a odborných kruhoch a nehľadali by sa stratégie, keby to nebolo vážne. Dokázať prečítať text totiž ešte nie je skutočné čítanie. Jedna vec je naučiť sa čítať a druhá porozumieť textu, chápať, čo znamená, vidieť výjavy a modely, ktoré za ním stoja, spájať si súvislosti, podnety. Čítanie je schopnosť previesť statický, priestorom daný text, ktorý máme v danom čase pred sebou, na mentálnu reprezentáciu - na film, ktorý sa nám pri čítaní odvíja v mysli.
Slovenské deti teda nedokážu držať krok s rovesníkmi z iných krajín?
OZ: Prvé medzinárodné prieskumy sa začali v roku 2000. Už vtedy sme boli prekvapení, aké podpriemerné sú naše deti v čitateľskej gramotnosti. Prieskumy sa opakujú každé tri až šesť rokov, pre prvý aj druhý stupeň základných škôl. A slovenské deti sa v nich neustále zhoršujú.
V medzinárodnej štúdii OECD PISA 2018 boli slovenské deti pod priemerom zúčastnených krajín aj pod priemerom Európy. Do toho ešte prišla pandémia.
Daniel Hevier: Na sídliskovom ihrisku som videl chlapca, ktorý hral futbal s babkou. To je chorý svet Čítajte Takže už beztak zlý výsledok sa ešte zhoršil?
OZ: Sú krajiny, ktoré sú na tom v oblasti vzdelávania dlhodobo lepšie ako Slovensko a tie aj lepšie zvládli obdobie pandémie a online vzdelávania. Na vrchole prieskumov sa dlhodobo umiestňujú škandinávske krajiny, Kanada, Južná Kórea, ale aj Veľká Británia. My sme naopak padli ešte hlbšie.
Ako hlboko?
ĽH: Kým boli vo výskume len krajiny OECD, teda 38 rozvinutých krajín sveta, boli sme tretí od konca. Pred nami bolo Česko, ale aj Maďarsko aj Poľsko. Potom sa do prieskumu zaradili aj ďalšie krajiny na svete, takže už nie sme tretí od konca. Nie však preto, že sa výsledky našich žiakov zlepšili, ale preto, lebo zapojených krajín je oveľa viac. Naopak, bodové skóre našich žiakov v monitore PISA má zhoršujúcu sa tendenciu – sme na úrovni rozvojových krajín sveta.
Deti v huculských krojoch na Podkarpatskej Rusi na diapozitíve zo začiatku 20. storočia. (zdroj: Slovenská národná galéria, SNG UP-DK 3909)Pred pár storočiami naša analfabetická spoločnosť začala čítať a písať. Nie je hrozba, že pod škrupinkou formálnej vzdelanosti sa vrátime zasa kamsi do minulosti?
ĽH: Tá hrozba tu je. Ale môže to byť ešte horšie. Zvlášť, keď vidíme, čo dnešné rýchle médiá robia s deťmi, ich schopnosťami, vnímaním, spracovaním informácií. Ale do minulosti sa už nevrátime. V minulosti deti nemali toľko dynamických podnetov, ktoré by ich odvádzali od čítania, takisto sa oveľa viac rozprávali, reflektovali príbehy, rozprávky. To všetko núti mozog vytvárať si predstavy, nachádzať súvislosti. Dnešná fragmentarizácia myslenia a nedostatok abstraktného myslenia u detí je dôsledkom nadmerného využívania na strihu založených a dynamických vizuálnych médií. To by malo vzbudzovať vážne obavy.
Pýtam sa, či prestaneme ako ľudstvo myslieť a vyjadrovať sa v konceptoch, pojmoch a slovách, a miesto toho sa budeme vyjadrovať v obrázkoch?
Oľga Zápotočná
pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied a na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave
je graduovaná v oblasti psychológie, pedagogickej psychológie a pedagogiky
publikovala desiatky vedeckých a odborných štúdií, v rámci vedeckej profilácie sa venuje skúmaniu kognitívno-psychologických, pedagogických a sociokultúrnych aspektov vývinu jazykovej gramotnosti so zameraním na aktuálne problémy jej rozvíjania v súčasnom vzdelávacom a informačnom prostredí
Prečo dnešné deti nezaujme príbeh vo svojej podstate? Príbehmi sa to predsa kdesi v úsvite dejín ľudstva všetko začalo, keď naši predkovia počúvali pri ohni prvých rozprávačov, nie?
OZ: V antropogenéze má jazyk a komunikácia zásadný význam, vďaka nim sa človek posunul podstatne ďalej. Komunikácia v pojmoch a abstrakciách bolo niečo, vďaka čomu vznikol Homo sapiens, zmenila sa mozgová kôra.
Preto je pre dieťa absolútne dôležité osvojovanie si jazyka a osobitne písanej reči. Jazyk v písanej podobe je oveľa komplexnejší ako bežná hovorená reč. Vďaka písanej reči sa zásadne mení spôsob myslenia. Ak sa u detí nerozvinie v ranom štádiu, pri ich vývine, nemajú to ako dohnať.
ĽH: Cielené písanie a cielené čítanie patria medzi najdokonalejšie formy myslenia. Človek si svoje myslenie cvičí práve tým, že ich realizuje.
Prečo sa to nedarí naučiť slovenské deti?
OZ: Elementárnu gramotnosť si deti osvoja na prvom stupni základnej školy. Niektorí učitelia na druhom stupni si však myslia, že žiakom stačí dať učebnice. A ak nestačí, nadiktujú im poznámky. Gramotnosť sa pritom rozvíja celý život, začína sa rozvíjať ešte pred nástupom dieťaťa do školy, preto ju treba budovať od raného detstva. A na vyšších stupňoch vzdelávania v tom pokračovať.
Za vlasť život vďačne obetujem, recitovali za Tisa. Terčom propagandy sú v dnešnom Rusku už škôlkari Čítajte Takže nie je najlepšou cestou zabaviť malé dieťa pozeraním videí na smartfóne, ako to často vidíme u dnešných rodičov?
ĽH: Čítanie stojí na viacerých stavebných kameňoch. Školák sa nezačína učiť čítať v prvom ročníku. Aby mohol čítať, musí mať vybudovanú veľkú slovnú zásobu, pretože potrebuje čítať slová, ktorým rozumie. Nesmie mať rozptýlenú pozornosť, musí vydržať očkami na riadku, vydržať myšlienkou v príbehu, ktorý nesie text a tak ďalej. Čítanie je aj tréningom pozornosti. Dnešné krátke videá a aplikácie ako tiktok , ktoré sú také populárne, pozornosť skracujú, rozbíjajú a deformujú i schopnosti predstavivosti.
Tých faktorov je viacero, voláme ich prekurzory a určujú, akým tempom, nasadením sa deti pustia do učenia čítania. V neposlednom rade je to aj chuť a motivácia čítať - prirodzený čitateľský hlad.
Má to súvis aj s tým, že rodičia menej čítajú deťom? Deti to predsa motivuje, aby sa samy chceli naučiť čítať a boli zasvätené do toho ´tajomstva´, keď ožívajú písmenká, nie?
OZ: V dnešnej generácii rodičov sa už bežne nečíta deťom tak ako v minulosti. V časti populácie to ešte stále je, ale nie je to už bežné. Odborné výskumy čítania nám ukazujú, že každodenne čítajú ľudia nad 65 rokov, no pri nižších ročníkoch bol podstatný pokles pravidelného čítania.
Ak hovoríme o čítaní predškolákom, veľmi záleží aj na tom, aby sme sa pri tom o prečítanom s deťmi aj rozprávali, kládli otázky, podnecovali predstavy, učili dieťa rozmýšľať a pracovať s textom. Prvá vec pre dosiahnutie gramotnosti je motivácia, to, aby sa dieťa o čítanie zaujímalo.
Ľudmila Hrdináková
pôsobí na Katedre knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
zaoberá sa výskumom v oblasti čítania detí rôznych vekových kategórií, zameriava sa na psychologické aspekty čítania
je autorkou mnohých odborných a vedeckých publikácií, takisto metodických publikácií a podporných materiálov pre rodičov a vychovávateľov
Čo sa stane, ak dieťa nemá tieto podnety? Znamená to, že sa bude inak vyvíjať aj jeho mozog?
OZ: Áno. Medicínske výskumy hovoria o digitálnej demencii. Ukazujú odchýlky od normy, v kognitívnych procesoch nedochádza k tomu, čo v minulosti a čo je nevyhnutné pre vývoj, sú to obrazne povedané hardvérové následky.
ĽH: Neuroveda hovorí, že ak dieťa nedostalo čitateľské základy v rodinnom prostredí, v útlom detstve, predškolskom čase, dá sa to ešte dohnať. Ale musí začať čítať. Pedagogička a neurologička Maryanne Wolfová v knihe „Čitateľ, vráť sa“ opisuje prácu mozgu počas čítania na príklade artistov a žonglérov v šapitó - neurónové siete čitateľa musia koordinovane a bleskurýchlo pracovať. Je to neuveriteľne ohromná práca, ktorú vykoná ľudský mozog a je to preň doslova potrava. Čítaním sa v ňom vytvoria akési „čítacie dráhy“ alebo „dráhy čítania“, Wolfová tým myslí dráhy neurónových sietí, v rámci ktorých sa realizujú priam zázračné a zdokonaľujúce činnosti.
Ľudia sa toľko zaoberajú zložením potravín, starostlivosťou o pokožku a nové autá, ale takmer vôbec nevedia o vlastnej nervovej sústave, o tom, čo čítanie robí s mozgom a s myslením.
Ako sa na hodinách dejepisu sto rokov ohýba história. A stále sa neprestala Čítajte Nechýba tým, čo nečítajú, okrem formovania mozgu aj schopnosť budovania empatie a teda ľudskosti?
ĽH: To je druhá strana mince. Súvisí to s teóriou mysle, o ktorej hovoria psychológovia. Ľudia majú schopnosť teoretizovať o tom, čo si myslí, čo cíti, čo urobí ten druhý. Naučia sa to v zásade tým, že prečítané príbehy zažijú, precítia. Je to vlastne akýsi trenažér citov, sociálneho myslenia, empatie. Dieťa plače alebo bojí sa s postavami. Súvisí to s tým, že do desiatich rokov má zo psychologického hľadiska ešte len rozvíjajúcu sa schopnosť oddelenia sa od príbehu, vníma ho po emocionálnej, morálnej, sociálnej stránke. Je to jav takzvanej absencie psychologickej dištancie.
To je to vcítenie sa do iných postáv, do ich pocitov, bolestí a radostí?
ĽH: Dieťa síce vie, že príbeh sa číta, že je to rozprávka, ale súčasne to veľmi prežíva, stláča perinku pri napínavej scéne, hryzie do ruky čítajúcu mamu, potí sa. Vie, že mamina alebo tatino sú ňom je, spolieha sa na nich, v tej chvíli je v tej krajine-nekrajine, v tom zázraku. Je to spoločne prežité dobrodružstvo, strach, boj, víťazstvo. A rodič môže liezť s dieťaťom na tie vysoké skaly, prežiť to.
OZ: Všetko toto je v jednom balíku spoločne s čítaním. A súčasne sa dieťa bude vďaka týmto bohatým zážitkom k čítaniu vracať. Čítanie je studňou bohatstva. Nič podobne komplexné ľudstvo nenašlo.
Je pravda, že čítajú viac dievčatá ako chlapci a prečo?
OZ: Áno, ale ak napríklad vychovávateľka v materskej škole podáva čítanie zaujímavým spôsobom, rozdiel medzi dievčatami a chlapcami sa stiera. Dievčatá sú usilovnejšie, cieľavedomejšie a chlapci sú rojkovia, treba ich zaujať. Text, slovo podnecuje imagináciu.
Film to nedokáže?
ĽH: Audiovizuálne dielo uberá priestor pre budovanie vlastných predstáv, domýšľanie si, fantáziu. Bez tejto schopnosti ľudí by dnes neexistoval napríklad anjel, ale ani vynálezy. Je to schopnosť predstavovať si niečo, čo ešte nie je.
