SME

Holokaust prežili ako deti. Keď nás rozdelili do transportov, otecka som videla naposledy, hovorí pamätníčka

Šesť preživších pre SME spomína na dobu spred 85 rokov.

Preživší holokaustu.Preživší holokaustu. (Zdroj: Marko Erd/SME)

BRATISLAVA. Na celom Slovensku ich dnes žije už len hŕstka. Sotva nejakých dvesto. Posledných pamätníkov, ktorí prežili holokaust.

V dobe, keď sa začalo rasové prenasledovanie a genocída, boli iba deťmi. Mnohým veciam vtedy nerozumeli, ale zažili, ako ich vylúčili pre židovský pôvod zo školy, pred deportáciami sa museli skrývať horách alebo tajných skrýšach, v koncentračných táboroch prišli o rodinu.

Jedným z cieľov nenávistnej politiky vojnového slovenského štátu, ktorý vznikol pred 85 rokmi, bolo aj zbaviť sa židovských občanov.

SkryťVypnúť reklamu

V roku 1942 štát na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom vyviezol do 58-tisíc Židov zo Slovenska.

Hovorili im, že idú na práce, v skutočnosti mierili do koncentračných táborov. Po potlačení Slovenského národného povstania a obsadení krajiny nacistami v roku 1944 deportovali aj zvyšných Židov, približne 13-tisíc. Drvivá väčšina vyvezených Židov zahynula v plynových komorách.

Šiesti pamätníci pre SME spomínajú na dobu spred 85 rokov.

Agneša Urbanová

Narodila sa v roku 1935 v Liptovskom Mikuláši. „Keď vznikol slovenský štát, mala som štyri roky. Ako dieťa som to nevnímala. Otec mal obchod s rádiami na námestí v Liptovskom Mikuláši.

Z mesta vidno Vysoké Tatry a potom sme hory spoznali aj na vlastnej koži. Po potlačení Povstania sme museli odísť z mesta, skrývali sme sa v dedine Bobrovček,“ spomína si.

SkryťVypnúť reklamu

Tak ako mnohí Židia sa aj oni počas slovenského štátu nechali pokrstiť v snahe zachrániť sa pred deportáciami.

„Evanjelický farár Vladimír Kuna ukrýval v miestnom sirotinci 36 židovských detí, ktoré tak zachránil pred deportáciou a zavraždením vo vyhladzovacom tábore. My sme sa skrývali v horách. Nebol to ani bunker, len taká drevená búda, tlačili sme sa na pričniach, bolo nás v nej zo dvadsať,“ hovorí.

V zime 1944 ich chytili, keď nacisti prečesávali lesy.

Vzali ich do väzenia v Liptovskom Mikuláši, potom cez Ružomberok do koncentračného tábora v Seredi. Ich posledná cesta pred koncom vojny viedla do tábora v Terezíne.

„Vtedy nás rozdelili. Mňa s mamou viezli do Terezína a otca iným transportom smerom na Oranienburg-Sachsenhausen. Tam sa stopy končia, nikdy sme sa nedozvedeli, kde ho zavraždili. Vtedy, keď nás rozdelili, som otecka videla naposledy,“ hovorí a aj po rokoch sa jej slzy tisnú do očí. „My s mamou sme sa dožili oslobodenia v Terezíne.“

SkryťVypnúť reklamu

Alena Strapková

Narodila sa v roku 1943 v Novom Meste nad Váhom. V meste, kde bola pred druhou svetovou vojnou jedna z najstarších a najväčších židovských komunít na Slovensku. Počas vojnového režimu ju slovenskí radikáli takmer celú zlikvidovali.

„O tom, že v meste žilo pred vojnou veľa Židov, som počula rozprávať rodičov. Tých, čo sa vrátilo, bolo len pár,“ hovorí.

„Otec bol obľúbený, komunikatívny, ľudia ho mali radi, bez ohľadu na to, že sme boli Židia. Celý život ťažko pracoval, bol roľník a mal výnimku, ktorá ho chránila do roku 1944.

Potom sa rodičia museli rozdeliť, mama utekala so mnou, schovávali sme sa u sedliaka. Bolo to, tak trochu paradoxne, v izbe po farárovej kuchárke.“

Na konci vojny mala len dva roky. To ešte nevedela, že pocíti antisemitizmus aj roky po holokauste.

SkryťVypnúť reklamu

„Bola som ôsmačka na základnej škole a keď sa vyberali školy, na ktoré pôjdeme, prišiel ku mne učiteľ, bol to bývalý gardista, a povedal, že ja môžem ísť ďalej len na školu bez maturity,“ spomína si. „Otec bol tvrdý muž, vtedy som ho videla prvý raz sa rozplakať. Bolo to v roku 1957. Mala som dobré známky, neviem si to vysvetliť inak než tým, že som bola Židovka a otec navyše ´kulak´. Tak som nemohla ísť na školu s maturitou.“

Vyštudovala napokon večerne a diaľkovo. Celý život pracovala ako laborantka v oblasti chémie a žila v rodnom Novom Meste nad Váhom.

Zuzana Diamantová

Narodila sa v roku 1938 a vyrastala v Banskej Bystrici. Z bytu v centre mesta sa ako Židia museli vysťahovať. Vo vojnovom režime totiž platila legislatíva, podľa ktorej Židia ako druhotriedni občania nesmeli bývať v centrách miest, ani na uliciach Adolfa Hitlera a Andreja Hlinku.

SkryťVypnúť reklamu

„Sťahovať sme sa museli trikrát, na perifériu, do jednej izby. Vo februári 1944 som mala šesť rokov a v septembri by som mala za normálnych okolností nastúpiť do školy. Ale neboli normálne okolnosti,“ spomína si.

„Po potlačení Povstania sme sa museli skrývať v horách. Boli sme na Kališti, skrývali sme sa v bunkri, videla som, ako nacisti vypálili dedinu. Tá zima v roku 1944 bola veľmi silná, veľa nasnežilo. Ľudia vraveli, že je to tu vysoko v horách, sem Nemci neprídu. Ale prišli, robili záťah. Utekali sme, strieľali po nás, predo mnou zastrelili staršieho pána.

Chytili nás, naraz sme počuli: ´Hande hoch!´a už nás brali,“ opisuje chvíle, ktoré zažila ako malé dievčatko.

Jej starú mamu, ktorá by nezvládla útek do hôr, zastrelili, ktosi ju udal. Jej sa podarilo vojnu prežiť. „Ako dievča som mala židovské aj kresťanské kamarátky. Tie židovské po vojne odišli zo Slovenska,“ dodáva.

SkryťVypnúť reklamu

Ona po vojne pracovala až do dôchodku ako zdravotná laborantka.

Judita Gáborová

Narodila sa v roku 1935 a vyrastala v Tisovci. „V meste nežilo veľa Židov, len štyri - päť rodín. Mala som preto, prirodzene, kresťanské kamarátky. Na vyhlásenie slovenského štátu si nepamätám, lebo som bola ešte malá, ale na čo si pamätám, bolo, keď ma vylúčili zo školy. Bola som vtedy tretiačka,“ hovorí.

Porušenie základných ľudských práv vo vojnovom režime sa týkalo aj zákazu navštevovať školy pre židovské deti. Jeden zákaz nasledoval druhý.

„S mamou a bratom sme ušli z Tisovca do Brezna, otec ako lekár pomáhal partizánom,“ spomína si Judita Gáborová.

„Evanjelický farár Pavol Hronec z Hronseku, ktorý bol v odboji, nám zabezpečil úkryt u svojich rodičov vo Zvolenskej Slatine. Tam sme sa ukrývali s bratom, otec a mama sa skrývali inde. Mali úkryt v dutej stene. Keď sa báli, aby sa nemeckí vojaci neubytovali u gazdu, u ktorého sa skrývali, otec ako lekár vymyslel trik. Nemci sa totiž strašne báli chorôb.Keď zaštekal pes na dvore, gazda si ľahol do postele a tváril sa, že je chorý na tuberkulózu, do pľuvadla vedľa postele ešte dali červeno sfarbenú vodu. Nemec sa vo dverách otočil.“

SkryťVypnúť reklamu

Po vojne pracovala ako vyštudovaná chemička v laboratóriu. S mladším bratom aj rodičmi holokaust prežili, no jej mama prišla o všetkých piatich súrodencov.

Naďa Földváriová

Narodila sa v roku 1933 v Bratislave a vyrastala na dnešnej Štefánikovej ulici. Nie je Židovka, ale aj ona zažila, čo znamená rasová nenávisť.

„Tá atmosféra bola vtedy hrozná, noviny chrlili nenávisť, aj keď sme si to ako deti vtedy tak celkom neuvedomovali,“ spomína si. „A žiaľ, nenávisť sa v spoločnosti stále nestratila.“

Chodila do zmiešanej školy s prešporskými Maďarmi a Nemcami.

„Aj tam sa už začala prejavovať tá vzájomná nevraživosť, bola som svedkom, ako sa navzájom bili deti za to, že jedni boli Nemci a druhí nie a podobne. Boli ovplyvnené tou atmosférou a rodičmi,“ hovorí. „Bola som ešte dieťa, nemohla som to chápať. Ale spomínam si, že spolužiak raz neprišiel do školy. Naraz ho skrátka nebolo. Človek takto zrazu zmizol, to si z tej doby pamätám. Tú úzkosť a strach. Ľudia radšej mlčali. Ten strach ich atrofoval. Nedokázali sa tomu brániť, ako keď had sa díva zblízka na myš, ktorú ide uloviť a tá sa od strachu nedokáže ani pohnúť.“

SkryťVypnúť reklamu

Po vojne sa zoznámila a zosobášila so spisovateľom Kornelom Földvárim, ktorý ako žid prežil holokaust. Spolu tvorili jedinečné umelecké duo, ich byt bol povestný množstvom kníh, ktoré obaja milovali.

„Bolo ich dvadsaťtisíc,“ hovorí dnes s úsmevom. „Hovorievala som, že v našom byte bývajú knihy a my sme tak len tak nadôvažok.“

Otto Šimko

„Viete, napriek tomu, aký to bol režim, našli sa ľudia, čo chceli pomôcť. Napriek Tisovi, vláde a politike, individuálni ľudia aj farári pomáhali,“ hovorí Otto Šimko, ktorý v júni oslávi 100 rokov.

Prežil holokaust, no jeho mladšieho brata Ivana deportovali a zahynul v koncentračnom tábore Auschwitz.

Pri rozprávaní spomienok pripomína Tisov verejný prejav z Holíča, keď uprostred deportácií Židov v auguste 1942 vyhlásil: „Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život.

SkryťVypnúť reklamu

A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presviedčať.“

Otto Šimko podotýka: „Ja ten prejav dobre poznám. Tiso vtedy odobril to, čo sa deje proti Židom. Veď keby mal naozaj platiť židovský kódex, platil by aj pre Pannu Máriu a Ježiša. Ten rasistický rozmer je priamo proti kresťanstvu.“

„Hejslováci opakujú argumenty, že Tiso nebol zločinec, že dával výnimky a podobne,“ zamýšľa sa.

„Ibaže v holíčskom prejave Tiso ako prezident aj kňaz nielen ospravedlnil deportácie a zbavil viny páchateľov, ale on dal vlastne rozhrešenie aj tým slušným katolíkom, ktorí v tom videli problém. Vlastne im povedal, že Žid je problém a treba sa ho zbaviť, lebo to prikázal Pánboh. Preto to, čo urobil, považujem za väčší zločin ako vraždenie nejakého opitého gardistu, ktorý v Kremničke strieľal ľudí. Tiso bol v tomto zmysle oveľa väčší zločinec ako ten vrah.“

SkryťVypnúť reklamu

Fotka - Beata Balogová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Podpis - Beata Balogová
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Inštruktorky sebaobrany: Najväčšia hrozba nie je cudzí muž v tme
  2. Dobrý nápad na podnikanie nestačí. Firmy prezradili, čo funguje
  3. Realitný fond IAD IRF dosiahol historicky najvyššie zhodnotenie
  4. Ako zvládnuť podnikanie, rodinu aj voľný čas bez kompromisov?
  5. Môže hudba pomôcť neurologickým pacientom lepšie chodiť?
  6. Veterné parky: vizuálny smog alebo nová estetika energetiky?
  7. Elektrické autá v zahraničí: poplatky za nabíjanie a diaľnice
  8. Muži, nepodceňujte návštevu kardiológa. Srdce máte len jedno
  1. Skvelý sortiment za výnimočne nízke ceny nájdete v Pepco
  2. S nami máte prístup do všetkých záhrad
  3. Dobrý nápad na podnikanie nestačí. Firmy prezradili, čo funguje
  4. Ako pripraviť motorku na sezónu: Rady pre bezpečnú jazdu
  5. Ako zvládnuť podnikanie, rodinu aj voľný čas bez kompromisov?
  6. Realitný fond IAD IRF dosiahol historicky najvyššie zhodnotenie
  7. Emma Tekelyová a tvorenie na jarné dni a Veľkú noc
  8. Inštruktorky sebaobrany: Najväčšia hrozba nie je cudzí muž v tme
  1. Inštruktorky sebaobrany: Najväčšia hrozba nie je cudzí muž v tme 13 402
  2. AI o nej píše, že je symbolom odvahy. Kvôli jedinému protestu 8 966
  3. Dobrý nápad na podnikanie nestačí. Firmy prezradili, čo funguje 7 541
  4. Elektrické autá v zahraničí: poplatky za nabíjanie a diaľnice 6 706
  5. Muži, nepodceňujte návštevu kardiológa. Srdce máte len jedno 6 622
  6. Nevšedný ostrov. Ischia priťahuje pozornosť čoraz viac turistov 5 129
  7. Realitný fond IAD IRF dosiahol historicky najvyššie zhodnotenie 4 571
  8. Slovenskí milionári minulý rok bohatli rekordným tempom 3 302
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu