Aktivistka Charlotte Srnčík: Nasledujúce štyri roky budú LGBTI+ ľudia tŕpnuť

"Toto som ešte verejne nepovedala, no môj krstný otec napísal mame, že sa bude za mňa modliť a že nech žijem v tichosti. Doteraz sa nezhovárame," rozpráva aktivistka, modelka a influencerka CHARLOTTE SRNČÍK, ako jej coming out a tranzícia zmenili vzťahy v rodine. Stoja však pri nej rodičia aj babka.

Ako sama hovorí, tranzícia jej zlepšila život "o milión percent". Zároveň ju mrzí, že sme sa v tejto téme vrátili zase o krok späť. Ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková (Hlas) totiž vlani zrušila usmernenie pre transrodové osoby o tom, ako má vyzerať tranzícia. "Je to nebezpečné v tom, že každý lekár bude rozhodovať podľa vlastného úsudku. Transrodové osoby budú trpieť," vysvetľuje Srnčík.

Slovensko si aj pre toto nedávno vyslúžilo kritiku komisárky Rady Európy pre ľudské práva. V správe sme sa ocitli s ďalšou desiatkou krajín, ktoré podmieňujú právne uznanie zmeny pohlavia sterilizáciou či povinnými chirurgickými zákrokmi.

"Nám LGBTI+ ľuďom sa pri terajšej vláde isto neuľaví. Najbližšie štyri roky budeme tŕpnuť. No nemali by sme byť ticho," dodáva.

Kedy ste si začali uvedomovať svoju rodovú identitu?

Pomenovala som ju, keď som mala osemnásť rokov. Bola práve prvá vlna koronavírusu a lockdownu.

Už odmalička som vedela, že je so mnou niečo inak. Nebolo však toľko informácií o transrodových ľuďoch ako teraz, čiže som si len tak žila, ako mi bolo príjemne. Rodičia mi našťastie nič nezakazovali.

Cítila som sa však inak než deti okolo mňa. Napríklad keď sme mali v škole telesnú a bola som v chlapčenskej šatni, niečo mi bolo nepríjemné, no nevedela som to pomenovať. Žila som s otáznikom niekoľko rokov.

Robila som také malé krôčiky k svojej ženskosti: nosila som dlhé vlasy a obliekala som sa viac feminínne. Počas lockdownu som mala viac času premýšľať. Začala som si uvedomovať, že sa necítim ako chlapec. Zavrela som oči a skúsila som si predstaviť svoj život: že budem mužom, hlavou rodiny. Prišlo mi veľmi smutno.

Vtedy som mame povedala, že sa cítim ako žena, nie ako transrodová žena. Potom som si začala zisťovať viac informácií.

Ako si spomínate vaše detstvo, napríklad v škole?

Na základnej škole som zažívala šikanovanie. Keď som mala asi trinásť rokov, chalani z okolia Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádzam, vytvorili na Ffacebooku skupinu, kde si posielali moje fotky z instagramu. Písali si, že ma treba obesiť na mojich vlasoch alebo že ma treba zabiť. Napokon ma do skupiny pridali, nech si to prečítam. To ma doviedlo až k psychologičke. K tej som už síce chodila, ale pre iný problém - v jedenástich rokoch som zažila obťažovanie od pedofila, našťastie sa nič vážnejšie nestalo.

Môj príbeh má ťažšie pozadie, no viem o tom otvorene rozprávať.

Je to aj preto, že nechcem, aby si iní transrodoví ľudia prežili to čo ja. Môžem byť totiž silná, dokážem sa cez to preniesť a niečo si z toho zobrať, no mnoho iných ľudí by to mohlo zlomiť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Komisárka kritizuje Slovensko pre nútené sterilizácie: Ľudské práva majú platiť rovnako aj pre trans ľudí Čítajte 

Preto ste začali s aktivizmom?

Áno. Začalo sa to článkom pre Pride Košice, potom to vybuchlo. Všade si ma pozývali, no nebrala som ohľad na seba: či ma to môže vyčerpať, či môžem vyhorieť. Brala som všetko, no s odstupom času bolo toho veľa. Ale mám pocit, že to posunulo spoločnosť k lepšiemu.

Mali ste ako tínedžerka nejakú vedomosť o iných transrodových ľuďoch?

Registrovala som Zaru Kromkovú, ktorá pôsobí ako komunitná pracovníčka komunitného a poradenského centra pre LGBTI+ ľudí Prizma v Košiciach. Bola to jediná transrodová osoba, ktorú som na Slovensku poznala. Sme zároveň z rovnakého mesta. V Česku som sledovala pár youtuberiek. Dnes je našťastie väčšia informovanosť a reprezentácia transrodových ľudí, z čoho mám radosť.

Nepamätám si, že by som vtedy videla aj nejaké zastúpenie v seriáloch či vo filmoch, s ktorým by som sa vedela stotožniť. Väčšinou šlo o niekoho, kto bol transvestita: muž v oblečený v sukni. Bolo to vnímané úplne inak. Teraz je to povedomie lepšie, no spoločnosť sa trochu pokazila. Je to smutné, pretože v dnešných časoch sa transrodoví ľudia boja vyjsť na ulicu.

Som rada, že som si prešla tranzíciou počas koronavírusu, lebo všetci sa zameriavali na covid, nikto neriešil mňa. Je smutné povedať, že som vďačná za lockdown, no osobne zaň vďačná som.

Dnes je našťastie väčšia informovanosť a reprezentácia transrodových ľudí, za čo je Charlotte Srnčík rada. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

Musela prísť pandémia, aby ste neboli terčom spoločnosti?

Je to paradox. Bola som rada, že som mala online školu a nemusela som ju fyzicky navštevovať. Inak by som bola konfrontovaná s otázkami, na ktoré som vtedy sama ešte nevedela odpovedať.

Už viete?

Snažím sa odpovedať na všetko, no prišlo to vekom: predsa len porovnávame mňa teraz, keď mám dvadsaťdva rokov, a mňa, keď som mala osemnásť.

Aj aktivizmus ma vyškolil v tom, čo ako komunikovať, čo chcem a nechcem povedať.

Aký bol váš coming-out?

Začalo sa to veľkou hádkou. Šli sme k starej mame, mala som v ušiach náušnice a make-up. Mama zrejme mala ťažký deň, v aute sa ma opýtala, či chcem babku zabiť, keď ma takto uvidí. Nevystúpila som vtedy z auta.

Dosť ma to vtedy dostalo. Mama to už veľakrát oľutovala. Bol to však môj vnútorný coming-out, keď som si uvedomila, ako veci naozaj sú.

O dva týždne sme šli opäť k babke.

Cestovali sme z Košíc a mala som v sebe zvláštny pocit, že im chcem niečo povedať, aj keď som nevedela čo presne. Keď sme dorazili, utekala som na toaletu, bolo mi zle. Potom som mamu zavolala na dvor, povedala som jej, že sa cítim ako žena. Padli slzy, ona to ešte v ten deň povedala otcovi.

Nebolo to ľahké. Máme síce super vzťah, no muselo to prejsť vlastnou krivkou: najskôr úľava, potom strach. Prijali to však obaja a rovnako ma aj podporujú. Viackrát sme boli spolu v rôznych diskusiách.

Verejný coming-out som urobila prostredníctvom článku pre Pride Košice na Medzinárodný deň viditeľnosti transrodových ľudí, čo je 31. marca. Popri tom som však navštevovala strednú školu, kde som nikomu nič nepovedala. Školu som doštudovala v mužskom rode. Mala som pocit, že žijem dva životy.

Mali vaši rodičia povedomie či informácie o transrodovosti a tranzícii?

Mama si začala zisťovať veci, viac o tom čítala a napísala Zare. Čo uznala za vhodné, poslala otcovi. Začali sa vzdelávať. U otca to však bolo iné, prijatie trvalo dlhšie. Pamätám si, že mama ma už volala novým menom, no otec stále používal staré. Prebehla medzi nimi výmena názorov. Mama mu povedala, že by bolo vhodné ma volať Charlotte, no on sa stále držal starého mena, nie však preto, že by ma nechcel akceptovať. Prevládal u neho strach, čo so mnou bude na Slovensku.

Akú úlohu pri vašej tranzícii zohrávala rodina?

Rodinou sú pre mňa otec, mama, babka a pár ďalších členov. Inak rodinu v podstate nemám, nekomunikujeme spolu. Toto som tiež ešte verejne nepovedala, no môj krstný otec napísal mame, že sa bude za mňa modliť a že nech žijem v tichosti. Doteraz sa nezhovárame.

Niektorí členovia rodiny za celé tie roky neprejavili podporu a súcit. Zároveň je dôležité povedať, že ani predtým sme nemali silné, družné vzťahy. No od coming-outu a tranzície nekomunikujeme.

Dostali sa presne do pozície ľudí, ktorí mi ubližovali a šikanovali ma. Oni sami sa dali do tejto pozície. Bola som niekomu na posmech a mám sa vlastne niekomu doprosovať? To robiť nebudem.

Momentálne je pre mňa rodinou každý človek, ktorý mi ukáže, že tu pre mňa je. Sú to aj moji priatelia.

Slovensko si vyslúžilo kritiku komisárky Rady Európy pre ľudské práva spolu s ďalšou desiatkou krajín, ktoré podmieňujú právne uznanie zmeny pohlavia sterilizáciou či povinnými chirurgickými zákrokmi. Môžete opísať, ako vyzeral váš proces tranzície?

Najskôr by som chcela povedať, že v téme tranzícií sme sa dostali zase o krok späť. Chvíľu platilo usmernenie pre transrodové osoby o tom, ako má vyzerať tranzícia pre každú osobu, no ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková (Hlas) na základe požiadavky SNS usmernenie zastavila. Asi sme si zvykli, že na Slovensku idú politici proti ľuďom. Vidíme to aj na novele Trestného zákona.

Opäť sme sa dostali k tomu, že tranzícia je témou v plienkach.

Prečo je to problém?

Je to nebezpečné v tom, že každý lekár bude rozhodovať podľa vlastného úsudku, nie zjednotených štandardov. Transrodové osoby budú trpieť.

Človek musí pri tranzícii prejsť rôznymi odborníkmi. Začína sa to psychiatrom, potom pokračujete psychológom, endokrinológom či genetikom. Každý z nich však môže mať iný pohľad na tému, lebo nemáme žiadne usmernenie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ministerstvo zdravotníctva na žiadosť SNS zruší platnosť usmernenia k zmene pohlavia Čítajte 

Prístup je teda individuálny?

Individuálny a veľmi zraňujúci. Transrodový človek čaká, že keď ide k odborníkovi, tak k nemu bude pristupovať s rešpektom, a nie s výsmechom. Ja som sa našťastie stretla s veľmi dobrými ľuďmi, no poznám aj takých, ktorí mali veľmi zlé skúsenosti.

Zažili ste aj vy niečo negatívne?

Čakala som veľmi dlho na genetiku: celé vyšetrenie trvalo osem mesiacov. Dva mesiace človek čaká na termín, potom príde na odber, čaká mesiac dva na výsledky, potom sa neozvú, zavoláte im, povedia, že máte nejaký nález a vy sa už obávate, čo vám je.

Prídete, čakajú vás ďalšie odbery, nájdu vám niečo, čo nesúvisí s tranzíciou, no oni to skúmajú a čakáte o to dlhšie. Viem, čo si teraz mnohí povedia: že niekto čaká na iné vyšetrenia mnoho mesiacov a vydrží.

Vy však nie ste pacienti: nie ste chorí ľudia.

Presne tak. Tranzícia je životná potreba transrodovej osoby. Keď platilo usmernenie, tak sme mali istotu, že tranzícia bude možná. Síce diagnostika trvala rok, no po tom roku sa človek dostal na hormonálnu substitučnú terapiu. Tá je na rade po zdĺhavom procese všetkých vyšetrení. Začnete užívať blokátory testosterónu a potom sa zvyšujú dávky estrogénu.

Teraz však táto istota nie je. A to je na tom to najhoršie.

Akú ste mali skúsenosť s úradmi?

Ťažkú. Konečne mám zmenené doklady, no bol to boj. Mám pocit, že matriky a okresné úrady sú štátom v štáte, majú svoje vlastné pravidlá. Riešia tam aj vlastné ideológie.

Úradníci či úradníčky nemusia všetkému rozumieť, no myslím si, že prejaviť záujem je minimum. Pracujú s ľuďmi, tak je podľa mňa prvoradé, aby boli empatickí a vzdelaní.

Ako dlho trval tento proces?

Tak dlho, že som stihla podať dve žaloby. Nepostupovali podľa zákona o rodnom čísle a o mene a priezvisku, pritom ja som mala posudok od môjho psychiatra. No oni tomu nerozumeli, nič o tom nevedeli a ani nechceli vedieť.

Žaloby som nakoniec stiahla, lebo mi doklady zmenili. No potom mi jedna pani z matriky povedala, že som sa k nim správala zle. Je to však smiešne.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rozmýšľala som, kde som spravila chybu, hovorí mama transrodového syna. Teraz šíri povedomie o LGBTI+ ľuďoch Čítajte 

Čo podľa vás najviac spomaľuje proces tranzície na Slovensku?

Určite zrušené usmernenie. Ďalej je to nenávisť politikov, pretože potom majú lekári a odborníci strach. Nenávisť celkovo zhoršuje kvalitu života transrodových ľudí.

Vnímate, že by nastal aspoň nejaký posun na Slovensku?

Nie, skôr sme sa vrátili v čase do 80. rokov minulého storočia.

Nebolo by jednoduchším riešením absolvovať tranzíciu v zahraničí?

Aj keby som navštívila odborníkov v zahraničí, som stále občiankou Slovenskej republiky, doklady by som si musela meniť tu, čiže by som tým veľa nevyriešila.

V akom štádiu tranzície sa nachádzate teraz?

Moja tranzícia je ukončená. To, či chcem v budúcnosti podstúpiť nejaké operácie, je moja súkromná vec. Je veľmi podstatné povedať, že moja tranzícia sa nekončí tým, že pôjdem na nejakú operáciu, ale tým, že mám zmenené doklady.

Som teraz omnoho spokojnejšia. Tranzícia mi zlepšila život o milión percent.

Komisárka Rady Európy pre ľudské práva v najnovšej správe uviedla tiež, že transrodoví ľudia na Slovensku čelia politickým útokom. Ako to vnímate?

Už len to, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová rieši LGBTI+ ľudí, ukazuje našu politickú scénu. Ona nerieši kultúru. Robia z transrodových ľudí nepriateľov spoločnosti. Veď ja chcem len rovnaké práva ako majú ostatní, nepotrebujem teraz korunu na hlavu s tým, že som kráľovnou sveta.

Je to čoraz a horšie a horšie. Uvidíme, ako dopadnú prezidentské voľby, no ak sa stane prezidentom Peter Pellegrini a bude predĺženou rukou premiéra Roberta Fica, tak sme všetci skončili, nielen transrodoví ľudia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rusko je väzením pre všetkých. Queendom ukazuje nebojácnosť queer aktivizmu Čítajte 

V správe komisárky sa spomína aj to, že politici využívajú nenávistné komentáre voči transrodovým ľuďom v predvolebným kampaniach. Aj prezidentskí kandidáti Štefan Harabin či Marian Kotleba spomínali, ako chcú bojovať proti "gender ideológii".

Všetci sa oháňajú akousi gender či rodovou idelológiou. Pritom ide o niečo vymyslené, pretože sa boja, že ohrozíme „tradičnú rodinu“.

Čo je to „tradičné“? To, že si moja babka v roku 1960 našla muža a mali spolu štyri deti, bol vtedajší spoločenský štandard. Nemáme predsa knihu, kde je od začiatku ľudstva zdokumentované, ako má vyzerať nejaký tradičný štandard.

Niekto to tak nastavil, ľudia to akceptovali.

Žijem tu a teraz, a mám svoje potreby. Tým sa to končí. Prečo by som mala s niekým komunikovať moje bytie? Ja tiež neriešim osobné životy iných ľudí, nech iní neriešia ten môj.

Komunikovali niekedy politici a političky s vami či s inými transorodovými ľuďmi o právnych veciach, ktoré sa vás týkajú?

So mnou priamo nie. Pamätám si však na jednu udalosť, ktorá sa venovala téme transrodových ľudí. Stretla som sa tam na chodbe s poslankyňou Janou Bittó Cigánikovou, vymenili sme si však len pár slov.

Mám však pocit, že veľa politikov nevie, ako túto tému komunikovať. Buď sa boja, alebo nevedia ako. Teraz mám pocit, že riešenie našich práv zostalo niekde v úzadí.

Začiatkom minulého roka líder hnutia Slovensko Igor Matovič o transrodových osobách pridal viacero nenávistných statusov. Rovnako aj líder SNS Andrej Danko tvrdil, že práva LGBTI+ ľudí nie sú základné ľudské práva. Predseda KDH Milan Majerský vyhlásil, že „LGBTI+ ľudia sú pliaga“. Nechýba politikom empatia a vzdelanie v tejto téme?

Určite im to chýba, sú to ľudia bez chrbtovej kosti. Najhoršie je to, že nevieme, čo si daný politik naozaj myslí, pretože vystupuje hlavne pre svojich voličov. Nejdem nikoho obhajovať, no vieme, čo si naozaj myslí Peter Pellegrini? Vidíme, čo nám predkladá, no nevieme, čo naňho niekto má, a preto nemôže niečo povedať. Politika je jedna veľká bublina, kde sa robia veci, o ktorých netušíme.

Či už je to Pellegrini, Fico, Danko alebo Matovič: hovoria hlavne rozprávky pre svojich voličov.

Ako by mohol štát najviac pomôcť transrodovým ľuďom?

Nám LGBTI+ ľuďom sa pri terajšej vláde isto neuľaví. Najbližšie štyri roky budeme tŕpnuť. Zmeniť by sa teda mala vláda, obmeniť by sa mali generácie: malo by sa viac bojovať za ľudskosť. Nemali by sme byť ticho.

Od začiatku svojho coming-outu pôsobíte ako aktivistka, nie je to vyčerpávajúce?

Je. Tento rozhovor robím po veľmi dlhom čase, pretože som si musela dať pauzu, je ťažké sústavne bojovať. Nečudujem sa novinárke Zuzane Kovačič-Hanzelovej, že si dala pauzu.

Dostali sme sa do bodu, že sa človek zamýšľa, či ho niekto nezabije na ulici za to, čo robí. Aj ja som začala báť.

Dostali sme sa k tomu, že sa človek zamýšľa, či ho niekto nezabije na ulici za to, čo robí. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

Stretávate sa s nenávistnými útokmi?

Už nie. Je to podľa mňa preto, že už nie je senzáciou a fenoménom, keď si niekto prechádza tranzíciou. Sem-tam mi niečo niekto napíše, no to zrejme každému.

Nebojím sa nenávistných správ a komentárov na instagrame, no bojím sa reálnych ľudí na ulici. Nikdy neviete, kto je fanatik a príde za vami a vlepí vám facku.

Zaútočil na vás niekto?

Zvyčajne ma skôr konfrontovali. Budem sa opakovať, no deje sa to preto, že politici zasievajú do spoločnosti nenávisť. Ak by to nerobili, pochybujem, že by sa niekto zamýšľal nad tým, že jeho sused je gej.

V jednom rozhovore ste spomínali, že zvážite, či zostanete žiť na Slovensku, alebo sa odsťahujete. Ako to je teraz?

Vždy som túžila odísť do Prahy a to aj mimo toho, čo sa deje v našej spoločnosti. Chcela som odísť tento rok, no nejako k tomu neprišlo. Zrejme mám byť ešte v Bratislave a koniec koncov, nikto nevie, kam ho život zavedie. Možno skončím na Bali.

Raz ste sa vyjadrili, že sa cítite viac ako politická téma než ako človek. Aký ste teda človek? Čo vám robí radosť?

Baví ma život, čo som nikdy predtým nepovedala. Užívam si maličkosti a radosti každodenného života. Dostala som sa do bodu, keď si užívam seba a čas samej so sebou a s mojimi najbližšími.

Konečne som si po rokoch, keď som žila v strese a bola som skľúčená, vydýchla a môžem žiť svoj vlastný život.

Baví ma tanec, bavia ma ľudské práva, komunikovať dôležité témy. Nechcem byť nevedomá. Nechcem sa dostať do bodu, kedy moje influencerstvo bude o povrchných témach. Rada otváram spoločenské témy.

Užívam si vzťah a to, že som zasnúbená.

Konečne som sa dostala do bežného života, že už riešim aj malichernosti ako iní ľudia. Už neriešim naťahovanie sa na matrike či lekárskych odborníkov.

Zároveň ma tranzícia doviedla k väčšej trpezlivosti a mám pevnejšie nervy.

Čo by ste odkázali mnohým transrodovým ľuďom, ktorí si možno prechádzajú tým istým, čím aj vy pred časom?

Nech držia pri sebe a podporujú sa navzájom. Hlavne, nech sa nevzdávajú: keď som tým prešla ja a zvládla som to, dokážu to oni. Nech si veria. Veľakrát som sa dostala do momentu, že som si neverila kvôli iným ľuďom, ktorí ma spochybňovali.

Zároveň nech sa zaujímajú o spoločenské dianie a nech vyžívajú práva, ktoré majú, ako je napríklad právo voliť.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné