„Na Slovensku je našťastie dosť ľudí presne opačného zamerania ako páni Taraba, Huliak, Kollár a podobní. Ľudí, ktorí nielenže nechcú prírode škodiť či z nej nadmerne ťažiť, ale sú ochotní obetovať na tento účel aj niečo zo svojho,“ hovorí environmentalista a občiansky aktivista MIKULÁŠ HUBA.
"Veľmi mi to pripomína naše predrevolučné dobrovoľníctvo a napĺňa ma to nádejou, že nie sme ešte celkom stratení,“ dodáva.
Ochrane životného prostredia sa venuje už vyše štyroch desaťročí. Počas socializmu zažil útoky proti ochranárom, a po posledných voľbách sa pozerá na to, ako radikálne sa zmenila politika ministerstva životného prostredia (MŽP), o miesta prichádzajú odborníci, vedenie rezortu šíri dezinformácie o ochrane prírody a presadzuje aj streľbu chránených druhov.
„Podobnosť je aj v tom, že vtedajšej i súčasnej moci vadí akákoľvek spontánna iniciatíva zdola. Vtedy aj dnes ignoruje odbornosť i vedecké poznanie a nadraďuje sa nad ne stranícka poslušnosť. Podobne trápne ako predošlí dopadnú aj dnešní farizeji, demagógovia, trollovia a hulváti,“ myslí si.
V rozhovore sa dočítate:
- ako vníma dnešné vedenie ministerstva životného prostredia,
- v čom sa podľa neho podobá a v čom líši od súdruhov z čias normalizácie,
- ako vníma hystériu okolo medveďa a ukričané davy na internete,
- čo si myslí o tom, že občania sa skladajú na chránené územia bez zásahov ľudí,
- v čom je podľa neho nebezpečný pre ochranu prírody konzervativizmus a v čom liberalizmus.
Aktuálnu politiku a vedenie ministerstva životného prostredia prirovnávajú niektorí k prírodnej katastrofe. Zdá sa Vám to prehnané alebo primerané tvrdenie?
Zdá sa mi primerané, aj keď skôr prehnane optimistické. Pretože s následkami prírodnej katastrofy sa príroda dokáže vyrovnať. Zatiaľ čo následky tejto katastrofy môžu byť v mnohých prípadoch nezvratné. Najmä vtedy, ak to meriame časovou mierkou našich životov.
Územia pre vlky či rysy zachraňujú ľudia z vlastných peňazí. Nemajú tu šancu píly, guľovnice ani buldozéry Čítajte Zažili ste normalizačných súdruhov a stranícke kádre, ktorým bolo životné prostredie ľahostajné. Ak by ste ich mali porovnať s dnešným vedením MŽP? Kto sa správa horšie k prírode?
Súčasní sú horší v tom, že súdruhovia škodili skôr z hlúposti, no títo okrem toho aj z vypočítavosti a zištnosti. Navyše sa na to ešte snažia zneužívať peniaze z Bruselu, ktoré súdruhovia, samozrejme, k dispozícii nemali.
Čo si myslíte o tom, keď minister Tomáš Taraba, ktorý sa nikdy nevenoval problematike životného prostredia, vyhadzuje z pozícií znalcov s celoživotnou praxou a nahrádza ich straníkmi bez kvalifikácie?
Samozrejme, že si o tom myslím len to najhoršie. Je to zločin voči postihnutým a často pre svoju prácu zapáleným odborníkom a odborníčkam, voči prírode i voči celej spoločnosti. Na takúto hanebnú aktivitu budeme doplácať po celé generácie. Aj skúsenosť z prvej Ficovej vlády z rokov 2006 – 2010 nás utvrdzuje v tom, že mnoho z nich sa do svojich predchádzajúcich pozícií z rôznych dôvodov už nikdy nevráti. Hovorí sa však, že všetko zlé je na niečo dobré. Dúfam, že „odídení“ profesionáli posilnia rady dobrovoľnej ochrany prírody a životného prostredia.
Mikuláš Huba pri oprave hate v Kvačianskej doline v roku 1985. (zdroj: Peter Tatár)Má to podľa vás súvis s politickým zafarbením dnešného vedenia rezortu? Ovládajú ho ľudia, ktorí sa dostali do funkcií cez SNS a sami prezentujú ultrakonzervatívnu politiku. Do akej miery ide pri ochrane životného prostredia o konfrontáciu konzervativizmu s liberalizmom?
Prírode môže škodiť pomýlený konzervativizmu aj liberalizmus. A správne pochopený konzervativizmus aj liberalizmu jej môžu pomáhať. Čiže takto by som tú deliacu čiaru neviedol.
Stačí pripomenúť ekologické katastrofy typu Jasnú či Donovaly a našu konzumnú mentalitu, ktorá ich legitimizuje. Ak sa chápe ekonomický liberalizmus ako právo páchať čokoľvek, okrem iného aj na úkor prírody, nedopadne to výsledku lepšie ako „budovanie lepších zajtrajškov“ za čias komunizmu.
A ak pod konzervativizmom máte na mysli mentálny svet na úrovni druhej polovice 19. storočia, tak áno, približne z tohto mentálneho sveta z čias priemyselnej revolúcie a spred vzniku prvých národných parkov dnešná moc čerpá politickú a inú podporu.
Ako som spomenul už v predošlej odpovedi, z vlády SNS nad rezortom životného prostredia v prvej Ficovej vláde sa príroda, životné prostredie, klíma i spoločnosť nespamätali dodnes.
Skryť sa, hrať mŕtveho či utekať? Čo robiť, keď je už medveď príliš blízko? Čítajte Ľudia vo vedení súčasného ministerstva prichádzajú z dezinformačnej scény. Do akej miery to podľa vás sťažuje situáciu a možnosť nápravy pre prírodu?
Dezinformačná scéna predstavuje ideálne podhubie na generovanie a šírenie dezinformácií aj o prírode, životnom prostredí, ochranároch, umelcoch či vedcoch. Na druhej strane nechcem ospravedlňovať tých, ktorí sa dajú presvedčiť, že biele je čierne a čierne je biele. Majú predsa svoj rozum, zmysly a voči ostatným aj určitú povinnosť správať sa zodpovedne a empaticky. Skrátka nie podľa toho, čo im nahovárajú rôzni podvodníci.
Ako vnímate súčasnú hystériu okolo medveďa?
Okrem toho, ako sa táto téma bulvarizuje a politicky zneužíva, je príznačné aj to, že sa tu opäť zamieňa príčina za následok. Pritom príčina je jasná, až na pár výnimiek týkajúcich sa chorých jedincov: vyhnali sme medvede z ich prirodzených domovov a prilákali sme ich do blízkosti obydlí. A teraz ideme problém riešiť tak, že poprieme všetky vedecké poznatky, týkajúce sa správania medveďov, ako aj skúsenosti ľudí, ktorí sa dlhodobo a bezproblémovo stretávajú s medveďmi takpovediac na dennej báze.
Ako ochranársky líder v roku 1984. (zdroj: Ján Lacika)Tie vlny sa opakujú a vracajú. Zažili ste niekedy podobnú nenávisť za čias komunizmu, čo sa týka otázok ochrany prírody?
Niečo podobné sme zažili napríklad v období, keď stranícke médiá glorifikovali Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros a zatracovali ich kritikov.
Ak by sme išli hlbšie do histórie, do 50. rokov minulého storočia, tak kritici socialistickej industrializácie a kolektivizácie si koketovali o mnohoročné väzenie. Tak hlboko sme ešte, našťastie, neklesli. Zatiaľ si to odnášajú „iba“ medvede, príroda a krajina, ale verbálne aj ich ochrancovia.
Keď ste ako ochranári za komunizmu poukazovali na ničenie životného prostredia, stali ste sa terčom zásahov zo strany režimu. Teraz ochranárom akoby súčasná moc znova kreslí na telo terč. Dá sa to porovnať s tým, čo sa dialo za totality?
Mikuláš Huba (70)
- enviromentalista a občiansky aktivista,
absolvent Prírodovedeckej fakulty UK, dlhoročný vedecký pracovník Geografického ústavu SAV,
pred Nežnou revolúciou bol lídrom bratislavských ochranárov a spoluautorom iniciatívy Bratislava/nahlas,
v rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Slovenskej národnej rady a predsedom výboru pre životné prostredie a ochranu prírody,
v roku 1992 bol spoluzakladateľom Společnosti pro trvale udržitelný život,
v období 2012 – 2016 bol poslancom NR SR a predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie,
v roku 2015 inicioval vznik Slovenského ochranárskeho snemu.
Je náročné porovnávať pomery v mnohom neporovnateľné. Áno, absurdné označovanie ochranárov za nepriateľov štátu a pokroku tu bolo vtedy aj teraz. Podobnosť je aj v tom, že vtedajšej i súčasnej moci prekáža akákoľvek spontánna iniciatíva zdola. Vtedy ignorovala aj dnes ignoruje odbornosť i vedecké poznanie a nadraďuje sa nad ne stranícka príslušnosť či poslušnosť.
Posudzovanie vplyvov na životné prostredie sme tu nemali vtedy a čoskoro ho nebudeme mať de facto ani teraz. A spoločnou vlastnosťou vtedajších a dnešných predstaviteľov moci je nekompetentnosť v kombinácii aroganciou. Ale aj odlišností je dosť.
Napríklad?
Kým pred 35 rokmi sme tu mali jednu či dve dobrovoľné ochranárske organizácie, dnes sú ich desiatky. Spoluvytvárajú nesmierne užitočný a zdravo sebavedomý tretí sektor. Stali sme sa členmi EÚ a zaviazali sme sa dodržiavať európske právo a to aj v oblasti ochrany prírody a životného prostredia, napríklad pri ochrane európskej prírody v rámci Natury 2000. Tomu zodpovedajúce ustanovenia máme zakotvené aj v našich zákonoch vrátane Ústavy SR.
Nie je to však skôr pragmatický fakt, že naši politici a prostredie naviazané na vládne strany chcú ďalej čerpať a zneužívať eurofondy, a tak si v konečnom dôsledku pred Európou nedovolia také otvorené gaunerstvá ako za mečiarizmu?
Dnes sme ekonomicky natoľko závislí od európskych peňazí, že ak by sa kohútik na potrubí, ktorým k nám prúdia, zavrel, skrachujeme v priebehu pár týždňov. Životného prostredia a pôdohospodárstva, ktoré sú od európskych peňazí závislé v rozhodujúcej miere, sa to týka dvojnásobne. Ale podstatnejšia zmena je iná. Za posledné štyri desaťročia sme globálne prišli o viac ako polovicu biodiverzity a Slovensko k tomu prispelo tiež svojím dielom.
Nový film ochranára Baláža stopli, nemohli ho premiérovať ani odvysielať Čítajte Inými slovami, všetko prírodné má dnes dvojnásobnú hodnotu a existenčný význam v porovnaní s tým, čo tu bolo v 80. rokoch minulého storočia. To neznamená, že to nemôže byť ešte horšie. Je to obrovská výzva najmä pre mladých a nedá sa pred ňou ujsť.
Pri oprave drevenice, dolný Liptov 1986. (zdroj: Peter Tatár)Práve ochranárstvo bolo počas komunizmu na Slovensku popredným hlasom proti neslobode. To je dosť nezvyčajné v porovnaní s inými krajinami sovietskeho bloku. Čím si to vysvetľujete?
To je široká téma. Ale uvediem aspoň dva z mnohých dôvodov, ktoré považujem za dôležité. Čiastočne sme vtedy suplovali chýbajúcu politickú opozíciu, ale najmä dlhoročnou dobrovoľnou prácou za vlastné a vo voľnom čase sme získali vysoký morálny kredit. Útoky moci proti nám pôsobili podobne trápne a smiešne, a tak pôsobia aj dnes. Za éry Gorbačova sa však už tak báli, že sa skrývali za falošné identity, napríklad zástupca šéfredaktora komunistickej Pravdy sa „preobliekol“ za vymyslenú Danu Piskorovú, ktorej menom podpísal komentár proti iniciatíve Bratislava/nahlas, čo následne slúžilo ako zdroj všeľudovej zábavy a pohŕdania voči režimu. Podobne trápne dopadnú aj dnešní farizeji, demagógovia, trollovia a hulváti.
Extrémisti otočili o 180 stupňov. Huckajú ľudí proti ochranárom Čítajte Do ochrany prírody sa za totality zapájali tisíce ľudí, boli to však nielen budúci tribúni Novembra ’89, ale aj zástupy širokej verejnosti. Nechýba nám teraz ten občiansky rozmer?
Čiastočne áno. Aj v tejto oblasti prebehol proces určitej profesionalizácie, čo okrem mnohých pozitív prinieslo aj jedno negatívum: pracovať zadarmo a vo voľnom čase už nie je také samozrejmé, ako keď sme boli mladí. Trochu sa z tejto sféry vytratil étos dobrovoľnosti a dobročinnosti, ktorý bol pre nás obrovským zdrojom motivácie a odvahy. Napriek tomu je naozaj dobrovoľníckych či mimovládnych aktivít v rôznych oblastiach dnes podstatne viac ako kedysi. Len sú oveľa rôznorodejšie, čo umožnila demokracia. Chýba mi však viac pochopenia a nezištnej podpory zo strany verejnosti. Žiaľ, vírus prehnanej individualizácie postihol aj túto oblasť.
V časoch Nežnej revolúcie. (zdroj: Archív M. H.)Pri pohľade na ukričané davy na sociálnych sieťach sa zdá, akoby sa ľudia nespájali za ochranu prírody, ale proti nej. Nemôžu mať politici ako tí v dnešnom vedení MŽP pocit, že vďaka tomu majú legitimitu?
To by bola otázka aj pre spoločenské vedy. Poukážem však na jeden zdanlivý paradox: niekedy sa nedá účinnejšie bojovať za niečo, ako tak, že ste proti niečomu. Čerpať legitimitu zo zla, hlúposti a nenávistí sa dá, ale vždy len nakrátko a potom to dopadne zle. Už v biblii sa vraví, že čím kto bojuje, tým bude porazený. Skutočnú legitimitu nemôžu mať tí, ktorí konajú v rozpore s faktami, medzinárodnými dohovormi, elementárnou spravodlivosťou a ľudskosťou, môžeme hovoriť o desatore prikázaní alebo o vyššom princípe mravnom, aby som bol trochu starosvetský.
Ako vnímate, že MŽP stoplo predaj pozemkov v najcennejších územiach národných parkov?
Ako jedno z mnohých škodlivých a nezmyselných rozhodnutí. Veď ten výkup sa dial na dobrovoľnej báze. Nebol to žiadny Február 1948. A každý hektár vzácnej prírody v rukách štátu celkom logicky umožňuje jej účinnejšiu ochranu. Samozrejme, len ak sa štátu nezmocnia ľudia, ktorí to nevedia či nechcú pochopiť.
Som hlucháň a vymieram. Nechajte môj les na pokoji Čítajte Aký majú zmysel národné parky, ak sa v nich môže veselo rúbať? Načo sú nám na papieri chránené územia a národné parky?
Národné parky sú niečo ako ukazovateľ civilizačného a kultúrneho pokroku. Tým, že sme sa rozhodli prírodu chrániť, dokazujeme, že sme dosiahli určitú úroveň vývoja. Podobne je to aj s pamiatkami. Nepochopenie tejto jednoduchej skutočnosti predstavuje jedno z našich veľkých celospoločenských zlyhaní. Podoba mnohých našich takzvaných chránených území, ale aj padajúci vládny kaštieľ v Rusovciach, sú zrkadlom našej kultúrnej úrovne. Napriek tomu som presvedčený, že vyhlasovanie chránených území má veľký význam pre budúcnosť.
Žijeme však dnes a každý môže vidieť fotografie s haldami dreva pod tatranskými svahmi, pripravené na odvoz, nekonečné monokultúrne polia s repkou a kukuricou, na ktorých sa vyhubil život.
Keď už vravíme o chránených územiach, dovoľte jednu aktualizačnú poznámku: podľa uznesenia vlády mal byť Národný park Podunajsko vyhlásený k 30. marcu 2024. Neviete niekto, kde sídli? (Smiech). Isteže, vyhlásiť akýkoľvek národný park nestačí. Treba prijať celý rad opatrení na regionálnej i celoštátnej úrovni na to, aby sa stal organickou súčasťou širšieho územia a z údajnej brzdy pokroku a prosperity sa premenil na ich zdroj. Všade vo svete to ide, iba u nás nie. Jednou z odpovedí môže byť aj to, že v organizáciách zameraných na environmentálnu výchovu, osvetu a vzdelávanie pôsobí u nás približne stokrát menej pracovníkov ako v susednej Českej republike.
Prečo preferujeme výstavbu automobiliek a zjazdoviek namiesto ochrany prírody?
Ochrana prírody a fungujúce ekosystémové služby sú omnoho výnosnejším biznisom kdekoľvek na svete ako automobilky či zjazdovky. Iba na Slovensku sme to ešte nepochopili. Životaschopná príroda je alfa a omega nášho prežitia. Má to však jeden háčik: ak si slovenskú prírodu a krajinu zničíme, ostanú nám len oči pre plač. Nemusí ísť len o prírodu národných parkov a krásu krajiny, týka sa to všeobecne lesov, pôdy, mokradí či podzemných vôd na Žitnom ostrove.
Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte Na druhej strane, občania sa zapájajú do kampaní, ktoré zachraňujú konkrétne územia na Slovensku tak, aby zostali bezzásahové. Sú to lesy pod správou zoskupenia VLK, nedávno zachránená mokraď pri Veľkom Mederi, aktuálne Halov močiar. O čom to svedčí?
Na Slovensku je našťastie dosť ľudí presne opačného zamerania ako páni Taraba, Huliak, Kollár a podobní. Ľudí, ktorí nielenže nechcú prírode škodiť či z nej nadmerne ťažiť, ale sú ochotní obetovať na tento účel aj niečo zo svojho. Veľmi mi to pripomína naše predrevolučné dobrovoľníctvo a napĺňa ma to nádejou, že nie sme ešte celkom stratení.
V týchto kampaniach ide do veľkej miery o radových občanov, ktorí sa skladajú z vlastných peňaženiek, no MŽP aj napriek tomu démonizuje environmenmimovládky.
Je príznačné, že práve takíto ľudia sa nezvyknú biť do pŕs, akí sú vlastenci. Oni tými vlastencami jednoducho sú. Na rozdiel od ukričaných koristníckych vlastizradcov, ktorí sa k Slovensku správajú ako k dobytému územiu. A pritom majú ešte tú drzosť, že umelo vytvárajú nepriateľov Slovenska zo slušných, usilovných a obetavých ľudí, vďaka ktorým táto spoločnosť ešte ako-tak funguje.
Chriašť malý v Halovom močiari, ktorý nedávno zachránili vo verejnej zbierke občania. (zdroj: Ervín Hrtan )Životné prostredie bolo za komunizmu v katastrofálnom stave, populácia sa dusila smogom, chémia otrávila pôdu a vodu, príroda mlela z posledného. Dnes tu máme klimatickú krízu a drancovanie prírodných zdrojov. Dokážeme sa vyrovnať s reálnymi hrozbami, ak riešime nenávisť voči medveďom, ale nevenujeme sa podstate ochrany životného prostredia?
Pripadá mi to ako zúfalý pokus skombinovať to najhoršie z minulého a súčasného režimu. To je na súčasnom dianí na Slovensku vari najhoršie. Namiesto toho, aby sme reálne čelili skutočným hrozbám a výzvam, ktoré pred Slovenskom i celým svetom stoja, my sa tu hádame o to, či Zem je guľatá a organizujeme štvavé kampane proti tým, ktorí sa snažia, aby sa tu dalo žiť aj našim deťom a celej prírode, od ktorej sme závislí.
Našťastie, zemeguľa sa naopak krútiť nezačne, ani keď sa na tom uznesie nejaká koaličná rada. Ale toho zbytočného blúdenia, natrvalo zničených prírodných a kultúrnych hodnôt, premárnených rokov, frustrovaných občanov, zníženej kvality na našich životov a mladých ľudí, ktorí sa už na Slovensko nevrátia žiť, bude večná škoda.
Beata
Balogová
