"Často sa hovorí, že sme sa nevyrovnali s minulosťou. Je to však len čiastočná pravda a opakované klišé. Vyrovnávať sa dá s minulosťou len na základe jej poznávania. A to je beh na dlhú trať, nikdy sa nekončiaci proces," hovorí historik IVAN KAMENEC.
Dodáva, že prejavmi vlastenectva sú pre neho slušnosť a tolerancia, v osobnom i v profesionálnom živote.
"Vlastenectvo nespočíva v slovných deklaráciách ani v hlučných vonkajších prejavoch, ktoré si osobujú právo určovať, kto je a kto nie je vlastenec. Vlastenectvo má tisíce podôb, je determinované svojou dobou a okolnosťami, v rámci ktorých sa prejavuje, rozvíja, no neraz aj zneužíva," hovorí.
V rozhovore sa dočítate aj:
- či je vlastenec,
- či má obavy z návratu minulosti,
- či majú historici návody, ako zachraňovať demokraciu,
- čo je pre politikov také príťažlivé na vlastenectve,
- kto sú jeho hrdinovia.
Ministerka kultúry Martina Šimkovičová povedala, že "kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná". Keď to ako historik počujete, ako reagujete?
Mám problém takto chápať slovenskú národnú kultúru. Je smutné, že takto frázovite a bezobsažne o nej hovorí osoba stojaca na čele ministerstva. Bojím sa, že sama dobre nevie, čo vlastne kultúra a národ sú, hoci sa týmito pojmami stále oháňa.
Kultúra má a nemôže nemať svoje národné korene, východiská a špecifiká. Nesmie však zostať uzavretá a izolovaná pred akýmikoľvek vonkajšími podnetmi a označovať ich, že sú škodlivé, liberálne, protinárodné či zvrhlé.
Znova je tu otázka, kto má právo určovať, čo je a čo nie je národné. Veď národ a jeho kultúra sú zložitým a citlivým organizmom s najrôznejšími vonkajšími i vnútornými sebapoznávacími prejavmi.
Rozhovory o vlastenectve
Tento text vznikol ako súčasť série Rozhovory o vlastenectve.
Hľadáme vlastencov a vlastenky. Aj takých, ktorí sa k tomu hrdo hlásia, aj takých, ktorí si tak nikdy nepovedali, ale žijú hodnoty tolerancie, otvorenosti, pracovitosti či záujmu o svoje blízke okolie aj svet. Pýtame sa ich na dobrých a zlých vlastencov, na to, kto a prečo, a či vôbec vlastenectvo na Slovensku ukradol a čo s tým. Najmä ale na to, ako mať, aj v ťažších časoch, rád Slovensko a ľudí, ktorí v ňom žijú.
Dá sa vôbec nájsť slovenské a žiadne iné?
Je príznačné, že jeden z najhlúpejších a najprimitívnejších politických sloganov, ktorý sa zrodil ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v propagandistickej dielni SNS hlásal: Svoje si nedáme, cudzie nechceme!
Vedomá či nevedomá aplikácia citovaného hesla do praxe riadenia kultúry zo strany súčasného ministerstva či celej vlády je hlbokým omylom alebo primitívnou hlúposťou. Naopak, my chceme dávať zahraničiu výsledky svojej kultúry a zároveň zvonka prijímať tvorivé podnety a výsledky zahraničnej kultúry a civilizácie vôbec.
Chceme zo svojej kultúry dávať zahraničiu čo najviac, aby nás prostredníctvom kultúry poznali v zahraničí. Recipročne chceme aj cudzie. Veď každá národná kultúra sa vyvíja v plodnej konfrontácii, v oživovaní a napájaní sa podnetmi z iných kultúrnych prostredí.
Ste vlastenec?
