Množstvo ľudí na Slovensku zasiahla po výsledkoch prezidentských volieb frustrácia. Tí, ktorých kandidát nevyhral, cítia hnev, úzkosť, sklamanie. Voliči Ivana Korčoka na sociálnych sieťach zdieľajú, ako uvažujú nad odchodom zo Slovenska a ako prišli o motiváciu zostávať.
Staršej generácii to môže pripomínať časy spred Nežnej revolúcie. „Priame ohrozenie slobody však dodávalo niektorým ľuďom hlbokú, vnútornú silu a pocit zmysluplnosti: pretože pustiť sa do boja o vážne veci má zmysel, takisto ako sa združovať, rozprávať sa o tom či písať,“ hovorí ALEŠ BEDNAŘÍK, ktorý sa zaoberá psychológiou šťastia.
Aby sme podľa neho prijali, čo prežívame, je v prvom rade dôležité si uvedomiť, že emócie hnevu, strachu, neistoty, zmätku, zúfalstva či úzkosti sú prirodzené reakcie. Hnev má napríklad za úlohu nás aktivizovať. „Hovorí nám, že niečo, na čom nám záleží, je ohrozené. Má nás mobilizovať v tom, aby sme robili kroky, ktoré nám pomôžu ochrániť, alebo vrátiť to, čo nám bolo zobraté,“ konštatuje psychológ. „Je to všetko spojené s hodnotami. Aj keď je naše prežívanie negatívne, pomáha nám uvedomiť si, na čom nám záleží.“ Zároveň v rozhovore radí, ako sa vyrovnať s frustrujúcou spoločenskou a politickou situáciou.
V rozhovore sa dočítate:
- čo je šťastie,
- ako vnímať negatívne emócie spojené so spoločenskou situáciou,
- čo môže pomôcť pri spracovaní negatívnych emócií,
- ako komunikovať s ľuďmi z iného názorového spektra,
- čo hovorí na reakciu premiéra, ktorý komentoval vyjadrenie psychológa Bakytu,
- aký môže mať na nás vplyv, keď sme v polarizujúcom prostredí,
- v čom môže byť odchod z krajiny pre mnohých ľudí náročný,
- či je dobré mať vlastnú bublinu.
Venujete sa psychológii šťastia. Čo je to šťastie?
Kombinácia troch aspektov: aktuálnych pozitívnych emócií, dlhodobej spokojnosti – že za posledné obdobie sme robili a zažili veci, ktoré nás uspokojujú, a pocitu zmysluplnosti. Súčasťou je však brať do úvahy aj negatívne prežívanie, ktoré k životu patrí a pomáha nám uvedomovať si, na čom nám záleží.
Mnohých totiž prekvapuje, že aj negatívne emócie nám dokážu prinášať šťastie, spokojnosť a pocit zmysluplnosti.
Zobudili ste sa po prezidentských voľbách do šťastného rána?
Áno. Napriek tomu, že nevyhral kandidát, ktorého som volil, a prial by som si, aby bol prezidentom, a aj napriek tomu, že časti Slovenska nevyšla nádej, že by súčasná koalícia mala vo forme prezidenta oponenta, tak som sa zobudil do šťastného rána.
Bývam v lese, spievali vtáky, svietilo slnko, zobudil som sa vedľa mojej manželky. Zo zahraničia prišla voliť dcéra, rovnako prišli z Brna aj moji rodičia. Z tohto pohľadu môj život pokračuje.
Robím veci, ktoré má bavia, som s ľuďmi, ktorých mám rád, svet sa nezrútil. Pravdaže jedna z vecí, na ktorých mi záleží, a to, aby bola naša krajina riadená ľuďmi, ktorým môžem dôverovať, v súčasnosti nie je naplnená, ako by som chcel, no ostatné aspekty môjho života sa prezidentskými voľbami zatiaľ nezmenili.
Prijať prehru neznamená rezignovať. Ako sa vyrovnať s volebným sklamaním? Čítajte Mnohí však pociťujú po výsledku volieb hnev, frustráciu, úzkosť, obavy. Ako s takýmito pocitmi žiť?
Prvá vec na to, aby sme prijali, čo prežívame, je uvedomiť si, že emócie hnevu, strachu, neistoty, zmätku, zúfalstva, úzkosti sú prirodzené reakcie.
Hnev má za úlohu nás aktivizovať. Hovorí nám, že niečo, na čom nám záleží, je ohrozené. Má nás mobilizovať v tom, aby sme robili kroky, ktoré nás pomôžu ochrániť, alebo vrátiť to, čo nám bolo zobraté.
Smútok a sklamanie sú taktiež prirodzené reakcie. Je to všetko spojené s hodnotami.
Ako máme tieto emócie prijať?
Prvý krok je prijatie toho, že cítiť sa takto je normálne a v poriadku. Horšie by bolo, keby sme necítili nič. Čudnejšie by bolo, keby sme sa cítili úplne v poriadku, akoby sa nič nestalo. Keďže sa však stalo niečo, čo bude priamo ovplyvňovať naše životy najbližšie roky, tak je normálne, ako sa cítime a ešte to budeme aj roky cítiť.
Budhisti tomu hovoria, že ide o rozhorčený hnev. Aj keď tvrdia, že by sme sa mali vyhýbať hnevu, lebo nám našepkáva, aby sme konali hrubo, rozhorčený hnev súvisí s našimi hodnotami a je to oprávnený hnev. Mal by sa však konštruktívne prejavovať.
Platí to aj o smútku či o úzkosti?
Je dôležité prijať tieto emócie s tým, že nám pomáhajú ďalej konať podľa našich hodnôt, a ujasniť si, čo sú dôležité veci, ktoré v nás vyvolávajú: túžbu po tom, aby sme žili v krajine, ktorá je spravovaná ľuďmi, ktorí nám neklamú do očí, nekradnú priamo pod nosom, nevyvolávajú iracionálny strach.
Naozaj ma inak potešila vaša otázka, či som sa zobudil do šťastného rána.
Prečo?
Treba si uvedomiť, že stále máme rôzne ďalšie aspekty života: rodinu, prácu, koníčky, veci, čo nás bavia, sme občania a občianky a stále máme nástroje, ktoré môžeme použiť, aby sme žili dobrý a hodnotný život.
Od toho, že teraz robíme rozhovor, až po to, že môžeme protestovať či robiť podpisové akcie. Mnohí ľudia ich stále robia. Nenecháme si tieto možnosti len tak zobrať.
Mnohým to môže pripomínať časy spred Nežnej revolúcie. Priame ohrozenie slobody však dodávalo niektorým ľuďom hlbokú vnútornú silu a pocit zmysluplnosti: pretože pustiť sa do boja o vážne veci má zmysel, takisto ako sa združovať, rozprávať sa o tom či písať.
Nemáme teda proti ťaživým pocitom bojovať?
