Nadácia otvorenej spoločnosti, denník SME a Aktuality pripravili spoločný projekt Silné články demokracie a slobody, v ktorom predstavujú novinárske osobnosti prostredníctvom spomienkových textov. Jednou z osobností je Marcel Samuhel. Okrem neho sme publikovali aj profily Karola Ježíka, Oty Plávkovej, Agneše Kalinovej a Karola Guliša. V rámci 20. ročníka Novinárskej ceny bude potom vyhlásená Osobnosť slovenskej žurnalistiky.
Marcel Samuhel sa narodil 27. augusta 1963 v Bratislave. Zmizol vo veku 29 rokov 28. apríla 1993 počas vysokohorskej túry vo Vysokých Tatrách.
Štúdium žurnalistiky absolvoval v 80. rokoch v čase vrcholiacej normalizácie. Prvé zamestnanie si našiel v roku 1986 v denníku Práca a v jej redakcii zotrval až do roku 1993.
Prácu novinára vnímal ako poslanie. „Je to ťažká práca, no krásna, ak sa človek riadi vlastným svedomím,“ napísal o nej.
Nenápadný strojca odporu pred 1989
„Marcel sa nenápadne objavoval v našich životoch,“ spomína na Samuhela jeho spolužiak Ján Fűle.
Samuhel patril do okruhu františkánskej rehole a podľa Fűleho je pravdepodobné, že ho niekedy v tom čase tajne vysvätili za kňaza.
Pred rokom 1989 sa zúčastňoval tajných bytových seminárov, kariéru v čase totality riskoval rozmnožovaním letákov za prepustenie tzv. bratislavskej päťky. Zapojil sa tiež do pochodu študentov 16. novembra 1989 v Bratislave, ktorý podľa vlastných slov dokonca viedol.
Keď sa skupina študentov zastavila pri budove Právnickej fakulty, Samuhel tam podľa jednej z organizátoriek pochodu Magdy Biznárovej inicioval položenie kytice na schody Právnickej fakulty na miesto, kde okupanti v auguste 1968 zastrelili Danku Košanovú.
Cit pre spravodlivosť po 1989
Po zmene režimu pokračoval v denníku Práca v redakcii zahraničného spravodajstva, no osobne ho to ťahalo k témam spojeným s ŠtB.
V roku 1990 sa o agentoch a ŠtB písalo v novinách takmer denne. Spoločnosťou nehýbali len veľké kauzy ako jej zrušenie (február 1990), väzba pre posledného šéfa ŠtB Alojza Lorenca, Mečiarom zorganizovaná krádež zväzkov z archívu ŠtB v Trenčíne (tzv. Tisova vila), kauza Sachergate, Bartončík, či Budaj, ale tiež mnohé dovtedy neznáme príbehy obetí. Neskôr verejnou debatou rezonovala problematika lustrácií a prijatie lustračného zákona (4. október 1991).
Fenomén agentománie zas naplno prepukol po zverejnení tzv. Cibulkových zoznamov spolupracovníkov ŠtB v roku 1992. Mnohí vtedy presadzovali koncepciu „hrubej čiary“ za totalitnou minulosťou, no Samuhel to kritizoval a otváral tému spolupráce novinárov s ŠtB, aj ich morálnej zodpovednosti.
Na tému lustrácií novinárov publikoval v roku 1992 text s názvom Spoveď jedného novinára, v ktorom uvádza: „Pri prečítaní zoznamu lustrovaných novinárov agentov ma pri každom známom mene striaslo. Známe mená. S mnohými som bol v styku. (...) Doteraz som nikde nepočul a ani nečítal, žeby nejaký novinár alebo hocikto vystúpil na verejnosti, udrel sa do pŕs a povedal: 'Áno, spolupracoval som, lebo ma ten a ten donútil. Viem, urobil som chybu. Prepáčte mi, ktorým som uškodil!'“
Venoval sa tiež vyšetrovaniu komunistických zločinov spred roka 1989, predovšetkým neobjasneným úmrtiam kňazov. V jeho túžbe po objasnení záhadných tragédií a tiež vyvodení trestnej zodpovednosti pre páchateľov politických zločinov sa prejavil jeho cit pre (historickú) spravodlivosť.
Prípad neobjasneného úmrtia Přemysla Coufala
Za svoj si Samuhel vzal prípad záhadného úmrtia jedného z lídrov tajnej cirkvi na Slovensku a tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala. Prípad z roku 1981 sa opätovne otvoril, no generálna prokurátora potvrdila pôvodné závery vyšetrovania, podľa ktorých išlo o samovraždu.
Prípad sa tým uzavrel, čo Samuhel spochybnil v texte s názvom Znásilnená pravda z februára 1992. Prokuratúra naň reagovala listom 2. marca 1992, v ktorom uvedený článok označila za nebezpečné zasahovanie do činnosti prokuratúry.
Svoj posledný text na túto tému s názvom Vražda alebo samovražda publikoval v Slovenskom denníku 19. februára 1993. Vydal ho pod pseudonymom Ján Zelený a v článku priamo menuje operatívnych pracovníkov ŠtB, ktorí mali Přemysla Coufala na starosti. Je zjavné, že Samuhel mal prístup k agentúrnym zväzkom ŠtB, aj k vyšetrovacím spisom.
Otázniky dodnes vzbudzuje poznámka uvedená na konci článku: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám úmysel spáchať samovraždu.“
O dva mesiace neskôr záhadne zmizol.
Zmiznutie
Marcel Samuhel zmizol 28. apríla 1993 počas vysokohorskej túry s kamarátom Borisom zo Skalnatého na Štrbské pleso. Podvečer sa zhoršilo počasie, pršalo a dvaja kamaráti sa rozdelili. Boris sa dostal do bezpečia, no Marcel sa stratil.
Nasledovalo intenzívne pátranie, do ktorého sa zapojili desiatky záchranárov a dobrovoľníkov. Podľa vyjadrení vtedajších členov Horskej záchrannej služby je záhadou, že pri plošnom pátraní sa nenašli žiadne stopy.
Pochybnosti vzbudzovala aj skutočnosť, že klimatické podmienky v ten deň neboli také tvrdé, že by mali ohroziť človeka na živote.
Samuhelovi rodičia zmiznutie svojho syna ťažko znášali. Marcelova matka sa obracala na vtedajšieho ministra vnútra a ministerku spravodlivosti a upozorňovala ich, že zmiznutie syna mohlo súvisieť s jeho novinárskou prácou. Bezúspešne.
Je tiež zvláštne, že o zmiznutí novinára nenachádzame žiadnu zmienku v dobovej tlači.
Po 20 rokoch bol vyšetrovací spis jeho zmiznutia skartovaný. V roku 2009 bol Samuhel prehlásený za mŕtveho.
Kauza Přemysla Coufala nebola dodnes spoľahlivo objasnená.
