Vo veku nedožitých 91 rokov v sobotu zomrel novinár a bývalý riaditeľ vydavateľstva Smena Jozef Weiss.
Jozef Weiss v detstve prežil nacistický koncentračný tábor aj Slovenské národné povstanie, následne sa dlhé roky venoval novinárskej a vydavateľskej činnosti. Po revolúcii v roku 1989 viedol vydavateľstvo Smena a spolu s Karolom Ježíkom a Alexejom Fulmekom stál pri zrode denníka SME.
"Jozef Weiss bol mojim prvým riaditeľom vo vydavateľstve Smena. Po zásahu Mečiarovej administratívy v denníku Smena v roku 1993 odišiel za dramatických okolností spolu s redakciou z vydavateľstva Smena a stal sa jedným zo zakladateľov denníka SME," povedal riaditeľ vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek.
"Jeho život bol mimoriadne plodný aj dramatický, hoci som ho roky nevidel, jeho odchod sa ma dotkol. Česť jeho pamiatke," dodal Fulmek.
Jozef Weiss sa narodil 1. septembra 1933 do židovskej rodiny v Krušovciach pri Topoľčanoch. V roku 1941 sa s rodičmi dostal do koncentračného tábora Nováky, kde prežili do vypuknutia SNP. Jozef Weiss bol aj svedkom známeho topoľčianskeho pogromu koncom septembra roku 1945.
Po vojne niekoľko rokov strávil v Izraeli a do Československa sa vrátil na jar roku 1952. Hneď po prílete bol z atmosféry strachu šokovaný, povedal Pametnaroda.cz. Hneď si uvedomil, že bude predmetom záujmu štátnych orgánov: „Musel som mať už celý čas otvorenú hlavu.“
Členstvu v KSČ sa mu podarilo vyhnúť
Než nastúpil na dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, pracoval ako nekvalifikovaný robotník v Bratislavských elektrotechnických závodoch. Po vojenčine mu vojenská správa ponúkla zamestnanie na vojenskej katedre Vysokej školy ekonomickej, kde strávil rok a neskôr sa zamestnal na propagačnom oddelení vydavateľstva Smena.
Popri zamestnaní si dorobil maturitu a v roku 1960 sa prihlásil na štúdium žurnalistiky. Po promócii ostal na svojom oddelení, ale mal už voľnejšie ruky a väčšiu zodpovednosť. Počas štúdia sa zoznámil so svojou manželkou a narodila sa im dcéra.
V čase invázie spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do Československa trávil s rodinou dovolenku v Bulharsku. Vycestovali tam 11. augusta cez Rumunsko. Po invázii sa uzavreli hranice, a keďže sa nemohli vrátiť, museli ostať v Bulharsku o týždeň dlhšie.
„Keďže som nebol v komunistickej strane, vedel som, že musím byť nejako ‚aktívny‘, tak som sa zameral na ROH,“ hovoril. Dokonca bol tesne po auguste 1968 zvolený za predsedu ROH vydavateľstva Smena.
Atmosféra sa zhoršovala. Na jar roku 1970 vyústila do previerok členov komunistickej strany. Z titulu svojej funkcie by musel podpisovať rozhodnutia o prepustení nespoľahlivých straníkov. Preto sa rozhodol funkciu zložiť.
Na to mu predseda závodného výboru komunistickej strany oznámil: „ ,Nemysli si, že už nebudeš mať povinnosti. KSČ Ťa vysiela na Ústav Marxizmu leninizmu‘ (zriadený 1. apríla 1970 na Univerzite Komenského v Bratislave, pozn. autorky). Tým som splnil svoju stranícku úlohu,“ dodal.
Po Novembri 1989
V novembri 89 sa aktívne zapojil do revolučných udalostí a spolu presadzoval výmenu šéfredaktora denníka Smena. Nebolo to ľahké, keďže až na výnimky bola väčšina redaktorov v strane.
Začiatkom januára roku 1993, za vlády Vladimíra Mečiara a vzápätí po vzniku samostatného Slovenska, odvolalo predstavenstvo štátnej akciovej spoločnosti šéfredaktora Karola Ježíka. Na protest opustilo spolu s ním redakciu 50 redaktorov, vrátane pamätníka. Založili nový denník SME, ktorého prvé vydanie vyšlo už o dva týždne.
Onedlho prešiel vo funkcii riaditeľa do týždenníka Mosty, ktorý vychádzal od apríla 1992. Venoval sa česko-slovenskej vzájomnosti. Vtedy bol proti rozdeleniu Československa, ale dnes už tvrdí, že „Slovensko bolo odsúdené, aby sa tak stalo.“
Pôsobil tu len necelý rok, a keďže jeho želaním bolo spraviť niečo pre židovskú komunitu, stal sa riaditeľom kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (ÚZŽNO). Cítil, „že musí prísť niekto, kto vie, čo treba urobiť, ako to urobiť a že sa nesmie báť.“
Spolu s predsedom ÚZŽNO sa zaslúžil po niekoľkoročných rokovaniach o podpísanie Dohody o čiastočnom odškodnení židovských obetí holokaustu v Slovenskej republike medzi ÚZŽNO a vládou SR. Dokument bol podpísaný premiérom Mikulášom Dzurindom 9. októbra 2002.
Na záver svojho bohatého, ale aj smutného životného príbehu je presvedčený, „že mladý človek by sa celý život nemal prestať zaujímať o to, ako to tu bolo predtým, než sme prišli na svet. Ako sa to vyvíjalo, keď sme už boli na svete a aká perspektíva nás čaká. Nemalo by to byť ľahostajné nikomu, ale najmä mladým. Pretože od nich bude záležať či sa to bude vyvíjať tým žiadúcim smerom. Budúcnosť je zašifrovaná v minulosti a prítomnosť to len môže potvrdiť. Človek by nemal byť ľahostajný veciam, ktoré sa priečia zdravému rozumu.“
Beata
Balogová
