"Moji hejteri mi hovoria, že by som mala radšej znázorňovať krásy našej krajiny a vyšívať kopce a Tatry. To im vôbec nezáleží na tom, že majú na ministerstve človeka, ktorý nemá problém vykynožiť túto krajinu?" pýta sa výtvarníčka IVANA ŠÁTEKOVÁ. Vo svojej tvorbe zobrazuje Slovákov a Slovenky cez rodové násilie, alkoholizmus, netoleranciu aj xenofóbiu. Tvorí výšivky aj grafiky, ilustruje knižky. Inšpiruje ju komix aj folklór.
V rozhovore sa dočítate:
- či považuje svoju tvorbu za vlasteneckú,
- aký má vzťah k slovenskej vlajke,
- či sa niekedy hanbila za to, že je Slovenska,
- kto je jej hrdinom,
- čo má najradšej na tejto krajine a prečo tu zostáva.
Aký musí byť dobrý vlastenec?
Scestovaný. Nie človek, ktorý sa len bije do pŕs pre to, čo má na svojich pár štvorcových metroch, ale za kopec nikdy nezašiel a nevidel, čo majú inde. Ak budeme cestovať, vlastenectvo môže byť ešte silnejšie. Budeme si vážiť, čo tu máme.
Máme krásnu krajinu, nesprznime si ju a nepozabíjajme si všetko živé, čo po nej chodí a pochoduje. Mám pocit, že to negatívne v našej krajine je spojené so strachom. A strach je spojený s nepoznaním.
Rozhovory o vlastenectve
- Tento text vznikol ako súčasť série Rozhovory o vlastenectve.
- Hľadáme vlastencov a vlastenky. Aj takých, ktorí sa k tomu hrdo hlásia, aj takých, ktorí si tak nikdy nepovedali, ale žijú hodnoty tolerancie, otvorenosti, pracovitosti či záujmu o svoje blízke okolie aj svet. Pýtame sa ich na dobrých a zlých vlastencov, na to, kto a prečo, a či vôbec vlastenectvo na Slovensku ukradol a čo s tým. Najmä ale na to, ako mať, aj v ťažších časoch, rád Slovensko a ľudí, ktorí v ňom žijú.
Keď ministerka kultúry Martina Šimkovičová povie, že "kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná", čo tým hovorí?
Neviem. Vyčlenila menšiny, ktoré tu žijú? Tie by nemali tvoriť na Slovensku? Aj naše slovenské korene sú pomiešané. Prvým jazykom môjho otca bola maďarčina. Ja síce po maďarsky neviem, ale mám pocit, že v krvi mám všeličo. Na Slovensku nemôže byť nič iba tradične slovenské.
Krása kultúry je, keď sa mieša a inšpiruje niečím iným. Tak tvorili slovenskí umelci aj v moderne, cestovali, inšpirovali sa v zahraničí a nosili to domov.
Aj tí, ktorí sa ministerke možno pozdávajú, napríklad Ladislav Medňanský. Inšpiroval sa za hranicami, impresionistami.
Je prirodzené inšpirovať sa dianím okolo nás, nie uzavrieť sa a nevnímať okolie.
Keď sa pozriem na vašu tvorbu, pripadá mi esenciálne slovenská, možno aj slovenská a žiadna iná. Ako to vnímate vy?
Výšivky sú všade možne, nie je to slovenská záležitosť. Moja obľúbená výtvarníčka zo Švédska vyšíva.
V mojej tvorbe výšivky posúvam do symbolov. Inšpirovala som sa slovenskou šopornianskou výšivkou, takže vychádzam z našich tradičných výšiviek, ale posun, ktorý som do toho dala, tradície dosť narušil. Takže tým "slovenským" neviem, či ministerka myslela moju tvorbu.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Ministerka isto nie, ale vy tradičnou slovenskou výšivkou zobrazujete Slovákov. To už nemôže byť iné ako slovenské.
Keď to vyhlásila, ako vtip som si povedala: konečne nastali moje časy. A nikto ma už nemôže kritizovať. Ale vážne. Venujem sa témam, ktoré ľudí viac nahnevajú, než by posilňovali vlastenectvo v zmysle, že by sme boli hrdí na to, čo zobrazujem.
To, ako sa často zobrazujeme, totiž podľa mňa neodráža realitu. Napríklad, že sme pohostinný národ.
Mám pocit, že každého, kto by sem chcel prísť, chceme skôr vykopnúť. Samozrejme, nedá sa to generalizovať. Veľa ľudí s otvorenou náručou privítalo Ukrajincov. "Našťastie" nie sú tmavej pleti, takže to mali ľahšie. Ale nemám pocit, by našou charakteristickou črtou bola práve pohostinnosť.
A nie je vlastenectvom aj láskavá kritika, ktorú tvoríte? Niekto hovorí, že vaša tvorba je provokačná, mne taká nepripadá, ale povedzte vy, je vaším cieľom aj provokovať?
Sebavedomý človek by mal byť schopný sebareflexie a mal by sa na seba pozrieť aj kritickým okom. Celé roky sa to snažím aplikovať aj ja na sebe.
A teda, ak sme sebavedomý národ, mali by sme byť schopní sebareflexie. Ak sa niekto pokúsi kritizovať nás ako národ, ak na to máme sebavedomie, preglgneme to, zamyslíme sa a následne to vyhodnotíme.
Mala som priateľa, ktorý mi hovoril, že si často zo seba uťahujem ako dôsledok toho, že som zakomplexovaná. Po rokoch mi došlo, že vôbec nie. Som sebavedomá a schopná si zo seba urobiť žart, lebo sa mám rada. Ak človek má rád túto krajinu, tak ju má rád aj chybami. Nikto nie je neomylný.
Keď sa takto o tom rozprávame, vaša tvorba je pre mňa aj vlastenecká.
Pre mňa sa vlastenectvo spája s hrdosťou. Čo reflektujem, na to hrdí nie sme. Rasizmus, násilie na ženách, náš alkoholizmus. A ak by vlastenectvo bolo aj láskavou kritikou, mám pocit, že v tvorbe úplne láskavá nie som. Niekedy je to skôr môj hnev na to, čo sa v spoločnosti deje.
Keď som mala výstavu "Hore hajl dole hajl", strašilo sa tým, že sem prídu migranti a Slováci sa začali proti tomu veľmi búriť. Vyšila som nás v kroji ako hajlujeme. Zámerne hovorím nás, nevyčleňujem sa, to sme my Slováci, ktorí takto reagujeme.
Zožala som veľmi veľa kritiky a hejtov, ale mám pocit, že sa v nás prejavila zakorenená minulosť z čias druhej svetovej vojny.
Nemoralizujem, nekarhám ani sa nepovyšujem. Nechcem urážať ľudí, zosmiešňovať a zhadzovať, chcem len nastaviť zrkadlo. Viem, že účinok to mať asi nebude, ale žije sa mi so sebou ľahšie, ak nezostanem ticho.
(zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Je pre vás dôležité, kto je ministrom kultúry?
Mal by to byť človek, ktorý kultúre rozumie a má ju rád, ale teraz je tam človek, ktorý ju nemá rád a umelci ho obťažujú a vyrušujú. Cítim veľký vnútorný nepokoj. Mňa osobne sa zatiaľ dosahy zmien nedotýkajú. Tvorím, ako som si tvorila aj predtým. Ale obávam sa o inštitúcie okolo seba, o Bibianu alebo RTVS.
Povedali ste si niekedy o sebe, že ste vlastenka?
Niekedy mám sto chutí odísť, ale zisťujem, že možno práve to, čo ma tu drží, je vlastenectvo. Láska k tejto krajine, k rodine, k ľuďom a to, čo ma núti zostať aj napriek podmienkam, aké tu sú. Necítim sa tu komfortne, ale mám to tu rada.
Aj si to takto pomenúvate, som vlastenka?
Vo mne to evokuje nie úplne pozitívne pocity. Vlastenectvo sa mi spája skôr s ľuďmi s opačnými prejavy toho, čo vlastenectvo znamená pre mňa. Obvešanie sa vlajočkami a bitie do hrude mi nikdy neboli sympatické. Podľa mňa by sme mali žiť ako ľudia tejto planéty. Slovensko je malé zrniečko. Tu sa biť do pŕs mi pripadá trochu smiešne.
A tak často pichám do tohto národa, že by mi tento prívlastok nikto nedal. Ak áno, vybuchnem do smiechu.
Je aktuálne dianie na Slovensku pre vás vyrušujúce, ale zároveň inšpiratívne?
Dejú sa okolo mňa naozaj absurdné veci, ktoré viem pretaviť do svojej tvorby, lebo reagujem na spoločenské dianie okolo mňa. Ale veľa kolegov pretavuje do tvorby svoje intímne vnútorné pochody a pre nich to môže byť paralyzujúce. Lebo tvoriť v tak toxickom prostredí, v akom sa momentálne Slovensko nachádza, tvorbe nepomáha.
Prečo ako umelkyňa reagujete na spoločenské dianie a mali ste to tak vždy?
Vôbec to nemám tak, že by som v tvorbe mala riešiť niečo svoje. Ani to neviem. Ani som to nikdy nemala. Skôr ma vždy inšpirovalo okolie. Keď som sa snažila do tvorby vložiť niečo moje, bolo to príliš umelé a silené.
Ono to tam vlastne všetko je. Moja bolesť z toho, čo sa deje okolo mňa. Moja najbližšia výstava bude o násilí na ženách. Prežívam ho so všetkými ženami, ktoré to zažívajú, a bolí ma to. Asi prvýkrát nebudem mať vo výstave humor, také je to temné.
Po parlamentných voľbách som ostala paralyzová a povedala som si, že toto je skupina nebezpečných a pomstychtivých jazdcov apokalypsy. Hovorila som si, či nie je nebezpečné "púšťať si hubu na špacír". Ale viem, že byť ticho nie je cesta. Hovorme nahlas a robme všetko preto, aby sme tu napokon neboli ako v socializme, keď boli ľudia prenasledovaní ŠtB.
Čo je symbolom vášho vlastenectva?
Božena Slančíková Timrava. Milujem ju ako autorku. Opísať národ ako ona, nevie hocikto. Vie vycizelovať to pravdivé a napíše to presne a bez príkras, nepridáva láskavý humor. Keď čítam jej knihy, zisťujem, že sa nič nezmenilo. Dialógy sú tie isté. Aj hodnoty sú tie isté.
(zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Ak by prišlo zadanie vyšívať oslavne, čo by ste vyšili?
Dala by som rešpekt všetkým ženám na Slovensku. V stále ešte patriarchálnej spoločnosti musia robiť kariéry a stále je im pripisovaná povinnosť viesť domácnosť, robiť doma všetku nadprácu.
Aj v politike vidím veľa žien, na ktorých silnom hlase to stojí. Zuzana Števulová, Lucia Plaváková, Zuzana Čaputová, Martina Holečková či Vladimíra Marcinková. Ich hlasy sú čoraz silnejšie a zrozumiteľnejšie. Ak si niekto myslí, že sú hysterické, naozaj nie. Hystérie sme tu už mali za predošlej vlády dosť a nebola od žien. Ja len tlieskam na oslavu týmto ženám.
Ako ste sa vlastne dostali k ľudovej výšivke?
Ako dieťa som tancovala ľudové tance. Už ako dospelí sme sa s mojím mužom prihlásili na kurz ľudového tanca. Lásku k tradičnému mám. Formu výšivky som si však nevybrala preto, že som už v detstve bola obklopená vizualitou folklóru, ale používam ju ako vizuálnu skratku, ktorú Slovák ľahko odčíta. Pre mňa je dôležité, aby naši ľudia pochopili moje dielo. Nechcem tvoriť pre úzku skupinu.
V grafikách som dala ženám na hlavy krčahy z modranskej keramiky, sú typickým symbolom, ktorý každý odčíta. A ukázala som cez to ženy, ktoré sú v našej histórii anonymné.
Aj máte konkrétnu výšivku, ktorú používate?
Mám doma veľa políc s knihami venovanými slovenskému folklóru aj výšivkám. Baví ma to študovať a pozerať. Nie som spontánna umelkyňa, proces tvorby mi trvá dlho a je spojený s veľkým rešeršom.
Zaoberám sa národnými témami a nechcem skĺznuť do pátosu, a tak hľadám dlho cesty ako na to. Vizualita výšiviek je nádherná, pestrofarebná, je to krása. Používam šoporniansku výšivku. Je pre mňa fascinujúci fenomén, nič také inde na celom Slovensku nie je.
Figurálne motívy panáčikov z tejto výšivky sú veľmi jednoducho spracovateľné, aby vznikol naratívny obrázok, ktorý bude rozprávať príbeh. To je pre mňa slovenský komiks - šopornianske výšivky, ktoré sa ešte počas socializmu používali na oslavné politické zobrazovania. Boli cez ne zobrazené tanky, partizáni, kosák aj kladivo. Ja som to celé vlastne len aktualizovala. Neviem vyšívať tak ako panie zo Šoporne, to je naozaj majstrovská práca. Ale snažila som sa aspoň priblížiť.
Povedzte mi viac o vašej láske k tradičnému.
Mám rada rôznorodosť. Na Slovensku ani jeden kroj nevyzerá rovnako. Tváriť sa, že je to všetko len slovenské, sa nedá. Na východe vidno vplyv ukrajinských krojov, na juhu maďarských. Nemôžeme sa tváriť, že sme vymysleli folklór, ktorý je čisto slovenský. A v tom je tá krása. Milujem aj slovenské ľudové piesne, lebo sú príbehmi, v ktorých je napísané všetko o tom, akí sme.
Hovorí sa o ukradnutom vlastenectve aj o tom, že si ho treba vziať späť. Ako to vnímate?
Patrioti dnes, to je najmä hlučná skupina, ktorá si skutočne ukradla našu vlajku ako svoj symbol. Títo ľudia však volia strany, ktoré našu krajinu nechránia, ale dávajú ju do rúk niekomu, kto ju rozkráda, necháva znásilniť spravodlivosť či vyhubiť medvede.
Moji hejteri mi hovoria, že by som mala radšej znázorňovať krásy našej krajiny a vyšívať kopce a Tatry. To im vôbec nezáleží na tom, že majú na ministerstve človeka, ktorý nemá problém vykynožiť túto krajinu?
(zdroj: Jozef Jakubčo)Aký máte vzťah k vlajke? Používate ju vo svojej tvorbe?
Vizuálne nie je pre mňa veľmi oku lichotiaca, zrejme aj preto, že pripomína ruskú trikolóru. Slovenský štátny znak zase úplne nevyhral súťaž vizuálnych symbolov, popravde, nekreslí sa dobre, mám problém trafiť presné pomery.
Viem sa však s vlajkou stotožniť, keď vidím športovcov, ktorí si úspech odmakajú a potom vlajku hrdo nesú. Tam cítim veľkú hrdosť. Rovnako, keď slovenskí herci hrajú v zahraničnom filme alebo keď vystavujú Andrej Dúbravský či Katarína Janečková po celom svete. Tí ani nepotrebujú mať vlajku zavesenú na krku a som hrdá.
Mení sa vaša láska ku krajine podľa toho, kto jej vládne?
Môj vzťah s krajinou je veľká sínusoida. Čo ma zachraňuje, je bublina, v nej kultúra a umenie. Preto som ochotná tu zostávať.
Keď sa zbierali peniaze na podporu kamarátky Stanky (hudobníčka Stanka Apfelová s rakovinovým ochorením, pozn.red.) povedala som si, že toto je moment, keď viem, že keby sa mi udialo hocičo, ľudia v našej bubline sa za mňa postavia. To sú momenty, cez ktoré viem, že to tu mám rada, a ktoré mi tvoria túto krajinu. Keby som išla žiť inam, nemám okolo seba ľudí, ktorí mi budú kryť chrbát. Kým si vieme pomáhať a sme tu pre seba, mám pocit, že sa oplatí byť tu a fungovať. Cítim sa tu, aj napriek všetkému, bezpečne. Zatiaľ.
Aký máte vzťah k slovenským národným hrdinom, napríklad k štúrovcom?
Treba hľadieť vpred. Napríklad Jánošík ako symbol našej krajiny mi pripadá absurdný. A možno podľa toho volíme ľudí, ktorých adorujeme. Jánošík zabíjal a bol zlodej. Potom má logiku, prečo sú v politike ľudia, akí tam sú.
Tým nedávam Štúra do skupiny so zlodejom Jánošíkom.
Mám sympatie ku Štefánikovi. Mal iné, nie lokálne zamerané zmýšľanie, videl za hranice Slovenska. Ale jeho fotku doma nemám, toto nie sú moje symboly.
Hanbili ste sa niekedy za to, že ste Slovenka?
Keď ma počuli hovoriť, mysleli si, že som Ruska. A nechcela som byť Ruska. Hanba za to, že som Slovenka? Myslela som si, že to v sebe nemám. Ale po tom, ako slovenský europoslanec Miroslav Radačovský vypustil v europarlamente holubicu, tak som sa hanbila.
Potrebuje vlastenectvo hrdinov?
Je to dôležité. Ján Kuciak bol pre mňa hrdina. Jeho vražda je pre mňa dodnes absolútne nestráviteľná vec. Hrdinovia dnešných dní sú tí, ktorí aj napriek tomu, v akých časoch žijeme, dokážu reflektovať, odhaľovať, bojovať a nebáť sa.
Čo je ešte dobré na tejto krajine?
Ľudia. Verím v to, že ľudia sú dobrí, aj keď sú momentálne zmätení. Máme skvelých lekárov i vedcov, ale sú nedocenení. Umelci, ktorí tu tvoria, sú svetoví. Na ministerstve kultúry nepochopili, že toto je vývozný artikel. Kroj vytvorený pred sto rokmi je nádherný, ale máme tu ľudí, ktorí by vedeli konkurovať aj vo svete. Len sme ako zabalení vo vákuovom balení, žijeme si tu sami pre seba, a nie aj pre to, čo sa deje vo svete. Potenciál v ľuďoch je obrovský.
Máme šancu stať sa raz krajinou, ktorá bude hrdá na to, čo dosiahla, a bude zdravo sebavedomá a nebudeme ani musieť mať debatu, akú máme teraz?
Keď boli prieskumy, akého by volili stredoškoláci prezidenta, jasne by vyhral prozápadný politik. Hoci si mnohí myslia, že je to generácia detí, ktoré sú na len mobile, sú neschopní, nevedia žiť realitu a sú nezruční. Mám v nich nádej, sú inteligentní aj citliví. Verím, že si to zachovajú, budú pozitívni a neodcestujú. Dávajú mi vieru, že to tu zmenia.
Ťapákovci od Timravy vždy hovorili "nejak bolo, nejak bude". Tentoraz mám pocit, že Slováci pochopili, nie, nebude, je to už za hranicou znesiteľnosti. Verím, že toto uvedomenie sa pretaví do niečoho lepšieho.
Beata
Balogová
