„Obávam sa, že atentát bude zneužitý na to, aby sa zvýšila snaha médiá kontrolovať, umlčať a útočiť na ne,“ hovorí JAN MOTAL z katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky z Masarykovej univerzity v Brne, ktorý sa venuje etike médií aj vzťahom radikality a dialógu v komunikácii.
Pri masových streľbách je podľa neho žiaduce nevenovať pozornosť útočníkovi a anonymizovať ho. „V prípade atentátu, aký sa teraz stal na Slovensku na vysokého ústavného činiteľa, je ale identita útočníka veľmi dôležitá,“ zdôrazňuje s tým, že treba poznať jeho motív a verejnosť by sa mala o ňom dozvedieť čo najviac. Tak možno zabrániť tomu, aby niekto zneužil útok vo svoj politický prospech.
V rozhovore sa dočítate aj:
- ktoré médiá informovali o útoku korektne a ktoré nie,
- prečo bolo v poriadku zverejniť video so streľbou na premiéra,
- prečo je dôležité, aby verejnosť vedela o útočníkovi z Handlovej čo najviac,
- či existuje možnosť, že trauma z atentátu spojí spoločnosť,
- ako informovať o nenávisti ľudí voči „tradičným“ médiám.
Čo hovoríte na zverejnenie videa z útoku na premiéra? Denník SME ho zverejnil a zároveň k nemu poskytuje analýzu, ako konala ochranka. Vy však hovoríte, že videá, kde priamo vidno útok, sa zverejňovať nemajú.
V tomto videu je premiéra vidieť veľmi málo, nie je tam nejaký detail jeho utrpenia. Výnimkou je záber, ako ho ochranka nesie poklesnutého do auta.
Nie je však zblízka vidno zásahy, nie je vidno utrpenie, naopak, aj u mňa ako u laika sa vynárajú otázky, či ochranka bola dosť rýchla a či celý postup ochrankárov nebol chaotický.
Ako čitateľ by som si prial vedieť, čo sa tam stalo. Váš postup je správny, ukazuje, že to nie je iba o strelcovi, ale aj o možnom zlyhaní ochrany politika. A dôležité je to preto, lebo sa to týka všetkých politikov. Môže to napríklad poukázať na nedokonalý tréning ochrankárov alebo manažérske zlyhanie.
Bez toho, aký má kto názor na Roberta Fica, je ľudská bytosť a má byť zachovaná jeho ľudská dôstojnosť. To isté platí pre fotografie z prevozu do nemocnice. Keď držali záchranári plentu a nebolo nič vidieť, je to v poriadku, ale videl som aj snímky, na ktorých bolo vidno hlavu. To je už skôr o hľadaní senzácie, než o informovaní.
Bodyguard nebol na mieste, chaos áno. S českými expertmi sme analyzovali video z atentátu na premiéra Čítajte Aký je váš názor na video s útočníkom, ktoré uniklo z policajnej stanice a objavilo sa na sociálnych sieťach?
To sa zverejniť nemalo. Keď som ho videl v televízii (zverejnila ho TV Markíza, pozn. red.), povedal som, že to je vec, ktorá sa nemala dostať nad rámec sociálnych sietí.
Zachytili ste, že by pri informovaní o atentáte ešte niektoré médiá porušili hranice etiky?
Zverejniť video z policajnej stanice považujem za najväčšie porušenie. Ešte denník Pravda mal na titulnej strane fotografiu, ako Roberta Fica po streľbe vedú do auta. To už považujem za fotku, ktorá je za hranicou slušnosti, ukazuje len utrpenie človeka. SME malo tri fotky pod sebou, to bolo v poriadku.
Podľa môjho názoru mal najlepšiu titulnú stranu Denník N, čierny portrét s Ficom v polotieni. To považujem za najúctivejšie a ešte to má navyše silu v tom, že Denník N je jeho veľkým kritikom. Pre mňa je to symbol toho, ako sa dá dobre robiť novinárčina a uznanie, že hoci ste kritikom toho politika, týmto činom sa prekročila nejaká hranica. V tomto momente je to človek, za ktorým stojíte v zmysle zdravia a toho, že niečo takéto sa stať nemalo.
Veľká časť spoločnosti dnes konzumuje správy od alternatívnych médií či influencerov, ktorí etiku ani slušnosť v informovaní nemajú. Ako konkurovať tým, ktorí zverejňujú bezhlavo všetko, napríklad aj občiansky preukaz útočníka či jeho fotografie s krvou na tvári?
Na to je odpoveď zložitá a zároveň veľmi jednoduchá. Keby novinárčina na toto rezignovala, tak by rezignovala na svoju úlohu v demokratickej spoločnosti. V 21. storočí je mnoho kanálov, cez ktoré prichádzajú rôzne podivuhodnosti, totálne nezmysly i propaganda. Sú na to rôzne nástroje, treba to vyvracať, upozorňovať na to, ukazovať, kto za tým stojí.
Reportéri SME v Handlovej po útoku zažili nenávisť voči médiám priamo v uliciach. Niektorí ľudia boli veľmi vulgárni alebo sa vyhrážali. Je etické natáčať takýchto rozhnevaných ľudí a zverejniť to?
Jedna rovina je všeobecná: ako zobrazovať emócie pri podobných tragédiách. Emócie k nim patria, prežíva ich celá spoločnosť, aj rodina premiéra či jeho priatelia. Preto by sa emócie v spravodajstve objaviť mali, ale nie tak, aby boli len senzáciou. Vždy by to malo byť s rešpektom k ľuďom, ktorí dané emócie prežívajú.
Druhá perspektíva je, a teraz súhlasím s tým, čo mnoho politikov, niektorí aj zo strategických dôvodov hovoria, že teraz je skutočne najdôležitejšie prispievať k tomu, aby sa utíšila v spoločnosti agresivita.
Hoci viem, že sa to ľahko povie a ťažko robí, ale treba znovu navrátiť do spoločnosti pocit, že nech už je Slovensko akokoľvek rozdelené, stále je to jeden národ s jednou politickou reprezentáciou, a musí začať spolu hovoriť o tom, čo chce od budúcnosti. A toto nemôže sprostredkovať nikto iný ako médiá.
Aj v 21. storočí sú to médiá, kto vytvára priestor pre verejnú diskusiu.
Zverejniť či nezverejniť teda hnev ľudí ako svedectvo z miesta?
