Príbeh Lizy z Ukrajiny: Spravuje telegramový kanál pre tisíce odídencov a chodí na slovenské protesty

Yelyzaveta Derevynska hovorí, že ak by nepracovala s odídencami v Lige za ľudské práva, pravdepodobne by sa už vrátila do Kyjeva.

„Drží ma to tu naozaj tým, že som nápomocná,“ priznáva.

Bratislava je dnes jej druhým domovom a keď napríklad cestuje, teší sa sem ako „na doma“. Hoci hlavné mesto Ukrajiny stále považuje za svoj domov, už sa tam cíti skôr ako na návšteve. „Vojna mi zobrala ten pocit, že je Kyjev môj domov,“ hovorí.

Rozhodnutie odísť za ňu urobili v marci 2022 jej rodičia, mama Oksana a otec Jurij.

„Povedali, že mi chcú zachrániť život a chcú aby som odišla. Tým ma presvedčili,“ spomína Liza, ktorá z rodného Kyjeva neplánovala pred vojnou nikam odchádzať.

Rozhodnutie v noci

Rozhodnutie, že vtedy 20-ročná Liza sa vydá na cestu, a bez rodičov, padlo v jednu noc.

Rodina mala o jedenástej večer poradu. Už na druhý deň ráno, po preplakanej noci, odchádzala spolu so sesternicou a jej deťmi smer Slovensko.

Po vypuknutí totálnej vojny odišla rodina najprv na svoju chatu neďaleko Borispoľa, malého mesta, nachádzajúce sa hodinu jazdy autom od Kyjeva. Je známe predovšetkým medzinárodným letiskom, ktoré je najväčším v krajine.

„Bolo tam vtedy veľmi nebezpečne,“ spomína Liza. „Bol druhý týždeň vojny a nikto nevedel, čo a ako bude, všetci sa báli. Večer padlo rozhodnutie, že ideme, nechcela som ísť, ale rodičia ma presvedčili,“ dodáva.

Cesta z chaty do bytovky v Kyjeve im trvala päť hodín, namiesto jednej, cesty už boli plné ľudí na úteku. Všade boli zápchy a autá, ľudia boli v panike.

Z miláčika rodičov samostatná žena

Liza, jej sesternica, jej dve deti a iní z rodiny išli ako skupina dvoma autami. Cez Moldavsko a Rumunsko im cesta do Modry, ktorá bola ich konečnou destináciou, trvala tri dni.

„Vtedy sme všetci mali v hlave, bude to trvať mesiac a vrátime sa, odišla som s jedným plecniakom a zopár vecami,“ hovorí.

Keď odchádzala, študovala marketing a pracovala ako manažérka sociálnych sietí pre kozmetické štúdio. Práca ju bavila a snívala, že v nej bude pokračovať. „Bola som taká že ,mamina a tatino‘, žili sme spolu a môj život bol bezstarostný,“ vykresľuje samu seba.

Na Slovensku sa jej život razom otočil, musela byť samostatná. Z Modry sa po týždni presťahovali so sesternicou do Bratislavy. Dnes býva sama, chystá sa na magisterské štúdium marketingu a v Lige za ľudské práva má na starosti veľký telegramový kanál pre odídencov z Ukrajiny. Je na ňom 7000 sledovateľov a pomohol už viac ako 15-tisíc ľuďom.

Priznáva, že sa niekedy cíti sama, ale domov sa dnes snaží hľadať najmä sama v sebe.

Yelyzaveta Derevynska (zdroj: Marko Erd)

Iný Kyjev

„Prvý návrat po roku do Kyjeva už bol návratom na iné miesto,“ opisuje.

Vraví, že je to tým, že sa zmenili ľudia, sú uzatvorení do seba a nikto sa neusmieva. Život vyzerá ako viac-menej normálny, ale stále dopadajú a hrozia raketové útoky a nie je bezpečne.

„Ľudia sa snažia žiť normálny život, ale skôr sa tvária, že žijú normálny život. Každý v sebe cíti, že to nie je normálne,“ konštatuje Liza.

„Zmenili sa aj moji rodičia,“ hovorí a zadržiava slzy, „zostarli psychicky aj fyzicky, je im to vidno na tvári.“

Mama pracuje ako konzultantka v obchode so zlatými šperkami, otec je vodič kamiónu. „Ani ich neskúšam prehovárať, tatino neodíde, je presvedčený, že musí zostať a mama ho tam nechce nechať,“ vysvetľuje, prečo zostali.

Otec má už 60 rokov, napriek tomu sa išiel hneď tretí deň vojny prihlásiť na vojenský úrad pre mobilizáciu, chcel ísť dobrovoľne bojovať, pre vek ho však nevzali.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Príbeh Taisii z Ukrajiny: Vojna jej ako 17-ročnej zmenila sny, dnes býva s rodičmi v Bratislave Čítajte 

Týždenne pomôžu aj tisícke ľudí

Kým sa rodičia snažia prežiť v Kyjeve, Liza smeruje svoju pomoc na Ukrajincov na Slovensku.

V Lige za ľudské práva pracuje od novembra 2022. Okrem manažovania telegramového kanála sa zaoberá aj komunikáciou s donormi a rozbieha projektové spolupráce.

„Jej“ telegramový kanál je druhý najväčší na Slovensku. Opisuje, že je to stránka, na ktorej vidno posty ako na facebooku. Nie je však možné nechať komentáre. Túto možnosť zatvorili, aby nešírili nepravdivé informácie.

Ľudia sa tam však môžu následne kontaktovať navzájom alebo môžu napísať správu či zavolať Lige za ľudské práva. Denne píše veľmi veľa ľudí a spätná väzba je pozitívna. Liza s úsmevom dodáva, že ju to neprekvapuje, lebo tím právnikov v lige poskytuje podľa nej kvalitný servis.

Polovica z tímu, v ktorom pracuje, sú Slováci, druhá Ukrajinci. Atmosféra je podporná a kamarátska.

Daňové priznania aj práca na čierno

Kým na začiatku vojny riešili prichádzajúci ľudia z Ukrajiny ako prvé najmä ubytovanie a zdravotnú starostlivosť, po dvoch rokoch majú odídenci iné problémy. Dnes v lige pomáhajú napríklad s podávaním daňových priznaní, zakladaním živností či s prevenciou zamestnávania na čierno.

Liza hovorí, že zaoberať sa denne vojnou je náročné, hoci ona sama nie je v priamom kontakte s odídencami. „To sú naši právnici. Ale téma vojny je stále v mojej hlave, no to, že som nápomocná, ma napĺňa. Takže som v téme vojny, ale paradoxne mi to pomáha cez to, že ma to napĺňa,“ vysvetlí.

Liga za ľudské práva má dve kancelárie, jedna je na Bottovej ulici v Bratislave, vo veľkokapacitnom centre pre odídencov, kde je okrem mimovládnych organizácií aj imigračná polícia, ktorá vydáva dočasné útočisko a štatút odídencov. Liza tvrdí, že toto centrum je do istej miery unikát, na jednom mieste je viacero služieb pokope.

Yelyzaveta Derevynska (zdroj: Marko Erd)

Šťastie sú momenty

„Vojna sa už nikdy nedostane z hlavy žiadneho človeka, ktorý ju zažil,“ myslí si Liza. Pred očami má situáciu, keď odchádzali vo februári 2022 deň po vypuknutí vojny z Kyjeva na chatu.

Prvé týždne v hlavnom meste boli veľmi nebezpečné, vrtuľníky lietali aj tri metre od okien ich bytovky, počuli výbuchy. Spomína, ako išli mama s otcom nakúpiť potraviny, keď kilometer od ich domu zaznel silný výbuch. „Pamätám si, ako som veľmi silno zakrývala moju mačku, vtedy nerozmýšľaš, len sa sústredíš na svoje prežitie,“ opisuje hrôzu, ktorú prežila.

Čo si, naopak, už nepamätá, sú prvé dve mesiace na Slovensku. Dnes vie, že bola vo veľkom strese, aj keď v danom momente sa jej zdalo, že to zvláda. „Aj moja sesternica mi hovorí, veď ty si stále plakala. Ja si to vôbec nepamätám,“ hovorí.

S rodičmi sa dnes snaží nerozprávať o svojich problémoch a „nefňukať“, vie, aké to majú náročné. Viac sa zaujíma o to, ako sa majú oni. Volajú si denne cez videohovor. Ona im rozpráva, čo zažila v robote, oni, či boli útoky.

A pokúša sa užívať si život. „Keď sa začala vojna, pochopila som, že si musíš užívať každý deň, lebo nevieš, čo bude, ale popritom mám stále v hlave myšlienky na vojnu,“ vysvetľuje.

Čo ju robí šťastnou? „Sú to momenty, nie stav. Rada cestujem, šťastie mi prináša aj obyčajné stretnutie s kamarátkou na káve alebo keď sa mi niečo podarí v robote, veľmi veľa vecí mi dokáže priniesť šťastie,“ vraví.

Staráme sa o seba

Liza prezradí aj, ako teraz vyzerá komunikácia mladých Ukrajincov, jej spolužiakov z vysokej školy. Najmä chlapci zostali z logických dôvodov, pre mobilizáciu, na Ukrajine. Dievčatá sú po celom svete, vo Francúzsku, v Nemecku aj v Rakúsku.

Raz do mesiaca si napíšu do skupiny, kde je vyše tridsať ľudí. Každý sa podelí o to, ako sa cíti mentálne, čo sa mu deje a kde sa práve nachádza, čo robí, kde pracuje. „Každý napíše o sebe takýto text, vymeníme si informácie a potom si vieme pomôcť,“ objasní.

„Napríklad, keď mojej spolužiačke zomrel vo vojne tatino, podporili sme ju,“ opisuje silu kamarátskej skupiny. Vraví, že veľmi často prídu do skupiny aj požiadavky na zbierku. „Mám veľmi aktívnych spolužiakov, veľa prispievajú finančne a sú aj dobrovoľníkmi, na Ukrajine aj mimo nej,“ konštatuje.

V stálom kontakte je aj s blízkymi kamarátkami, cestujú a navzájom sa navštevujú, aby sa aspoň raz za rok videli aj osobne.

Rozumiem, ale netolerujem

„Nemám toleranciu, ale rozumiem, prečo sa to takto stalo,“ hovorí Liza, ako vníma silný príklon k ruskej propagande na Slovensku.

Tvrdí však, že to nie je len problém Slovákov. Aj v ukrajinskej komunite, ba aj medzi ľuďmi, ktorí sem utiekli pred vojnou, sú niektorí naklonení proruským naratívom.

„Je to všeobecný problém, že sme ruským naratívom dovolili ísť do ukrajinského aj európskeho informačného priestoru. Bola to veľká chyba. Ruská propaganda pracuje veľmi dobre. Na niektoré skupiny pôsobí mimoriadne účinne, hoci niektoré sú naozaj super hlúpe až šialené,“ myslí si.

Aktuálne pracuje v Lige za ľudské práva na projekte, v rámci ktorého chcú tvoriť a šíriť texty o rozbíjaní mýtov o ukrajinskej vojne a proruských naratívov.

Dôvody, prečo sú ľudia ochotní im veriť, vidí rovnaké pre Slovákov aj Ukrajincov – nostalgia za socializmom a „silnou pozitívnou ruskou armádou z minulosti“. Dodáva, že na Ukrajine sú to zvyčajne starší ľudia, ktorí žili bližšie k hranici a ruskí vojaci sú pre nich stále „bratia“.

Nie je jednoduché to pozorovať,“ odpovedá Liza na otázku, ako vníma, keď sa reči o mieri používajú ako nástroj na zbieranie politických bodov.

„Na Ukrajine naozaj umierajú ľudia, každý deň, pre ruské útoky,“ vraví a dodáva, že keď sa to v Európe používa ako nástroj pre politikov, cíti aj hnev.

„Cítim, že je to nespravodlivé, že ľudia vojnu používajú, aby niečo dosiahli. Do istej miery to však beriem ako novú realitu, ktorej sme všetci vystavení a čiastočne na ňu zvyknutí, aj keď sa nám to nepáči. Ľudia to berú aj tak, že sa ich vojna nikdy nebude týkať. Aj ja dúfam, že sa ich nebude nikdy týkať, ale keď sa skončí podpora Ukrajiny, nikto nevie, čo bude,“ povie.

Koniec vojny? Už neodhadujem

Liza priznáva, že koniec vojny už neodhaduje, aby nebola sklamaná.

„Čakáme a veríme ukrajinskej armáde a diplomacii, že sa vojna skončí čím skôr, za seba tu robím všetko, aby som pomohla ukrajinskej komunite,“ vraví rozhodne.

Nerobí si však ani plány o návrate, či o tom, kde zostane. „Nemám takéto dlhodobé plány. Po tom, ako sa začala vojna, som zistila, že plány sú nič a realita sa veľmi rýchlo môže meniť.“

Vie, že na Slovensku žije v bubline, v ktorej zažíva len tolerantné a príjemné správanie k Ukrajincom.

Slovenská politika? Samozrejme, že sa ma týka

Hovorí, že slovenská politika sa jej týka.

"Samozrejme, tým, že tu žijem, snažím sa sledovať a pochopiť situáciu v tejto krajine, vidím, že perspektíva zatiaľ nie je veľmi dobrá, ani pre našu ukrajinskú komunitu, ale snažíme sa byť aktívni a podporovať dobré veci. A keď sa diali protivládne protesty, snažila som sa ísť a podporiť mojich kolegov. Nie je mi to jedno," ukončí svoje rozprávanie Liza.

Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné