Po novembri 1989 sme tu zažili brutálne násilie, hovorí František Mikloško

V politike je už vyše tridsať rokov. Zažil totalitu, jej pád aj nástup mečiarizmu. Už vtedy v spoločnosti narástli nenávisť a agresia priamo v uliciach. Aj jeho fyzicky napadli a zbili.

Hoci sa Slováci radi označujú za holubičí národ, od novembra 1989 sme zažili brutálne násilie, vzájomnú nevraživosť a konflikty. V novembrových dňoch však boli Slováci naozaj zjednotení, tvrdí dlhoročný politik, poslanec FRANTIŠEK MIKLOŠKO z KDH, ktorý bol začiatkom 90. rokov aj predsedom Slovenskej národnej rady.

„ Otázkou je, čo bolo vtedy túžbou Slovákov. Či to bola túžba po slobode. Alebo túžba po lepšej životnej úrovni, konzume. A lámať sa to začalo, keď sa tie predstavy začali nenapĺňať, vtedy začala znova narastať aj tá agresivita,“ hovorí. A upozorňuje, že boj o demokraciu stále pokračuje.

Ako vnímate aktuálnu situáciu? Atentát na premiéra je nový fenomén na Slovensku.

Keď som sa to dozvedel, bol to pre mňa šok. Aj keď celkom nový fenomén to nie je. Slováci sa považujú za holubičí národ, ale po novembri 1989 sme tu zažili brutálne násilie.

Vy ste boli už vtedy v politike.

Áno a už v 90. rokoch to bola vražda Róberta Remiáša, kde motív mohol byť politický, keďže bol spojkou v prípade zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča a zjavne to niekomu prekážalo.

Potom prišla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, čo bolo brutálne, tiež tam bol dôvod, že niekto sa bál jeho článkov. A potom prišla vražda dvoch chlapcov na Zámockej ulici a vtedy sa prvýkrát prekročil akýsi rubikon.

V akom zmysle?

Pretože vrah najprv chodil okolo domu premiéra Eduarda Hegera, potom okolo sídla židovskej obce a skončil na Zámockej. Tam sa prvýkrát ukázal chorý nápad v hlave zabiť premiéra.

Premiér je niekto, kto symbolizuje štát. A aktuálne sa ten rubikon prekročil znovu útokom na Roberta Fica.

Máte ako aktívny politik pocit, že ste tiež ohrozenejší?

V tej chvíli som bol v šoku a pomyslel som si, čo to teraz bude znamenať, že sa teraz bude báť každý báť ísť po ulici? Neviete, v čej hlave čo vyrastie. Kto bude cítiť voči niekomu takú nenávisť, že si povie, ja ho zabijem. Život sa stal vlastne strašne neistým.

Nikto nevie presne definovať, čo to je, že sme v súčasnosti takí polarizovaní a situácia je taká vyostrená. Máte podobný pocit?

Jednoznačne vidno, že situácia je vyostrená. Rodiny sú navzájom rozhádané, deti s rodičmi, pre vojnu na Ukrajine aj pre politiku. A to už je vážne, keď politika takto zasahuje do rodín.

Vnímam to v dvoch rovinách. Slováci nikdy nezažili slobodu, v celých svojich dejinách. Teraz si hľadajú miesto v slobode. A musia sa sami rozhodovať o svojom živote, už sa nedá vyhovárať na pánov.

To je však stále obľúbená slovenská vlastnosť, nie?

Pamätám si, ako nám veľmi dávno, ešte v 90. rokoch, hovoril jeden západný politik: viete, my to už máme za sebou, mali sme kedysi občiansku vojnu, v ktorej sme sa vzájomne vystrieľali, až potom sme zistili, že niečo musíme mať spoločné.

Kladiem si otázku, či to tak trochu nie je v súčasnosti na Slovensku. Teraz nemám na mysli občiansku vojnu. Ale či to nie je súčasť hľadania toho, čo chceme.

Hovorili ste o dvoch rovinách.

Tá druhá je fenomén sociálnych sietí. Ich dosah je veľmi silný. Prvýkrát som si to uvedomil, keď v roku 2018 zavraždili Jána Kuciaka. Vtedy sa mladí ľudia dokázali dať cez sociálne siete tak dohromady, že celé Slovensko povstalo na námestiach, dokonca aj v zahraničí.

Sociálne siete spájajú ľudí rovnakého zmýšľania. Ale nielen v dobrom, ale aj v zlom. Je to nový fenomén a nevieme, ako ho uchopiť.

Zdá sa, že ako spoločnosť zatiaľ v tomto zaostávame, nie?

Viete, polícia vyhlasuje, že sa tomu ide venovať, kontrolovať nenávistné prejavy a podobne. Ale nevieme, čo to bude znamenať pre výchovu novej generácie. Je to nový fenomén, ktorý sme podcenili.

Aj pred sto rokmi žandár vyšetroval nactiutŕhanie a vyhrážanie, ale bol to jeden opilec alebo zapárač na dedine. Tu hovoríme o desiatkach tisíc prípadov verbálnych útokov vo verejnom priestore.

Sú to tisíce nenávistných ľudí, ktorí sa navzájom podporujú a burcujú na sociálnych sieťach.

Viete, je to zvláštne. Na jednej strane je geniálne, že sa ľudia spájajú pre dobrú vec, na druhej strane to hraničí až s niečím diabolským, čo sa môže premeniť na zlo. Je to znova otázka tej slobody. Človek sa môže otočiť tam alebo tam.

Predseda KDH Milan Majerský žiadal upokojenie v spoločnosti. Na zmierenie vyzývajú aj iní. Nie všetci si chcú sadnúť za okrúhly stôl. Andrej Danko doslova povedal, že je falošné myslieť si, že nejaké stretnutie zmieri spoločnosť. Ako to vnímate?