Z normálu vzájomnej úcty vybočuje slovenská spoločnosť podľa sociologičky ZUZANY KUSEJ už od rozdelenia Československa, s ktorým boli spojené veľké emócie.
Vysvetľuje, že k dnešnej úrovni polarizácie a hrubosti prispeli sociálne siete a politický marketing, ktorý pracuje s emóciami a delením na my a oni.
Kusá pripomína, že dôležité je „ pripomínať si normu, ako komunikovať tak, aby sme sa navzájom neurážali. Nebyť v takejto vojne zneucťovania“ . A hovorí aj o tom, na čom by Slovensko mohlo stavať.
V rozhovore sa dočítate:
- ako rozdelenie Československa rozbilo dlhoročné priateľstvá
- ako vzdelaní a zabezpečení ľudia ľahšie podľahli módnym predstavám o škodlivosti sociálneho zabezpečenia
- že na kritické myslenie si v súčasnej dobe ťažko hľadáme čas
- ako sa politici stavajú do pozície záchrancov a druhých vykresľujú ako škodcov
- že ľudia sa prihlásia len k tomu, kto im prejaví uznanie - a že to môže byť diktátor
- na čom by sa dala stavať spoločná identita Slovenska
V posledných dňoch sa veľa hovorí o tom, že slovenská spoločnosť vybočila z normálu. Čo tvorí ten normálny stav a čo z neho spoločnosť stráca?
Pozrime sa na to cez potrebu sebaúcty, ľudskej dôstojnosti. Zo sociologického hľadiska si to „neodňateľné“ právo vytvárame, udržiavame aj pošliapavame tým, ako je spoločnosť organizovaná a ako sa k sebe správame v každodennom styku.
Ľudia sa cítia dôstojne, keď majú možnosť autonómne rozhodovať o svojom živote a keď im druhí dávajú najavo, že sú pre nich bytosťami so svojou hodnotou. A to je aj jedna podmienka zážitku spoločenskej rovnosti – keď mi druhí ľudia aj vtedy, keď v niečom podľa nich zlyhávam, nechrstnú do očí, že som nikto alebo nemorálna bytosť, ale pomáhajú mi udržať si tvár, a teda sebaúctu. V tomto máme dlhodobý deficit.
Dlhodobý?
Pre mňa bolo dosť veľkou traumou rozdelenie Československa. Možno najmä v tom, že toto obdobie rozbilo priateľstvá medzi viacerými ľuďmi, ktorých som si vážila a doteraz je medzi nimi odcudzenie.
Odvtedy sme z normálu vzájomnej úcty vybočovali. S rozdelením štátu, hoci pokojným, boli spojené veľké emócie a zasiahlo ma, ako človek dokáže časť ľudí odstraňovať zo svojho života a začne ich považovať za nedôveryhodných napriek spoločnej minulosti.
Pritom spoločnosť sa udržiava komunikáciou. Ak pre ňu chýba ochota, ak sa pre niečo rozdeľujeme na my a oni a pre nedôveru k tým druhým ich vylučujeme zo spolupráce, tak sme spoločnosť v základe narušili.
Moja generácia preniesla toto bipolárne videnie aj na generáciu, ktorú vychovávala.
Nie je v súčasnosti spoločnosť ešte vyhrotenejšia?
K tomu bipolárnemu videniu prispeli aj politické kategorizácie. Napríklad voličom Vladimíra Mečiara sa prisudzovali charakteristiky, že sú to menej vzdelaní, starší ľudia, obyvatelia vidieka. Potvrdzovali to síce štatistiky, ale keď sa na to často upozorňovalo, vytvárala sa predstava, že sme kultúrne odlišné skupiny a že tí vzdelanejší sú hodnotnejší, lepší ľudia, ktorí by mali udávať tón.
Lenže vzdelaní a zabezpečení ľudia v transformačných rokoch ľahšie podliehali módnym zjednodušeným predstavám o sociálnom zabezpečení ako brzde iniciatívy a aktivity. Prehliadali súvislosť medzi základným materiálnym zaistením a odvahou hľadať nové riešenia. Tých, čo volali po väčších sociálnych istotách, vysmievali alebo ich označovali za priateľov starých poriadkov a brzdu rozvoja spoločnosti.
Jedna vec je polarizácia spoločnosti, druhá komunikácia medzi odlišnými názorovými tábormi. Ako sme dospeli k takej miere hrubosti?
